30. júna 2000 ● Zo slovenskej tlače
Informácie o živote trinástich v Maďarsku registrovaných národnostných a etnických menšín (samozrejme, vrátane slovenskej), začali v júni poskytovať internetové „noviny” Etnonet. Webovú stránku www.etnonet.hu pripravujú v niekdajšom sídle národnostných zväzov (1065 Budapest, Nagymező u. 49) pod vedením šéfredaktora Attilu Várfalviho. Podľa jeho slov ide o prvý projekt tohto druhu u nás, ktorým by tvorcovia chceli prispieť k čo najúplnejšiemu naplneniu kultúrnej autonómie menšín. Návštevník v „novinách” popri aktuálnych správach o podujatiach našich národností nájde o. i. tzv. menšinové súbehy a legislatívne normy, resp. zákony, týkajúce sa minorít. Už v prvých týždňoch bola v osobitnej kultúrnej rubrike k nahliadnutiu výstava gréckych malieb, pričom nová webová stránka hneď pri štarte prináša „čitateľské” fórum, ako i adresár s možnosťou okamžitého vstupu na webové stránky, obsah ktorých sa nejakým spôsobom týka príslušníkov menšín, no a v neposlednom rade i naše slovenské recepty.
V mene Samosprávy obce Mlynky a Slovenskej samosprávy v Mlynkoch srdečne Vás pozývam na obecné milenárne oslavy, ktoré usporiadame 1. júla 2000 (v sobotu) o 15.00 hodine v Pamätnom parku (Hlavná u. 10.) V rámci slávnostného programu dojde k odovzdaniu milenárnej vlajky vlády MR, ktorú požehná predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi. Slávnostný prejav v mene obce Mlynky prednesie starosta Jozef Havelka. V mene vlády Maďarskej republiky so slávnostnou rečou vystúpi štátny tajomník Ministerstva spravodlivosti MR Dr. Csaba Hende, ktorý zároveň odovzdá obyvateľom našej obce milenárnu vlajku. Jozef Havelka starosta 1. júla po slávnosti na nádvorí Starostovského úradu a Slovenského domu usporiadame kultúrny program. Úvodom sa prítomným prihovorí predseda Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Imrich Fuhl a starosta Jozef Havelka, ktorý odovzdá vyznamenania “Pre Mlynky”. Účinkujúci: Miestni škôlkári a školáci Pávie krúžky z Čívu, Hute a Mlynkov Detská a mládežnícka tanečná skupina v Mlynkoch 2. júla 2000 (nedeľa) o 10.30 hodine rímskokatolícka svätá omša pri Studienke o 15.00 hodine športové podujatia a kvízy na obecnom športovom ihrisku Podujatie podporila verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku
V Levoči koncom júna usporiadali trojdňový seminár zástupcov všetkých filmových klubov, ktorého súčasťou je pracovné stretnutie zástupcov filmových klubov združených vo FICC zo štátov Višegrádskej štvorky (V4) - Maďarska, Česka, Poľska a Slovenska. Budú sa snažiť vytvoriť zlatý fond svetovej kinematografie, čo bude znamenať, že filmy budú cirkulovať medzi štátmi V4. Na tento projekt je ešte treba získať finančné zdroje z pripravovaného kultúrneho fondu štátov V4, z ktorého bude možné čerpať finančné prostriedky na akékoľvek kultúrne projekty tohto regiónu. Fond by mal mať sídlo v Bratislave a účinnosť nadobudne pravdepodobne v septembri 2000.
Na banskobystrickú Univerzitu Mateja Bela (UMB) sa tohto roku na prijímacie skúšky prihlásilo 10 147 uchádzačov, pre ktorých je plánovaných 1434 miest na inžinierskom, respektíve magisterskom štúdiu a 481 miest na bakalárskom štúdiu. Na jedno miesto tak pripadá 5,3 uchádzačov, pričom na Právnickej fakulte UMB je trinásťkrát viac kandidátov od počtu plánovaných miest, na Fakulte prírodných vied však má šancu každý tretí. Na Fakultu financií mieri 1561 uchádzačov, pre ktorých je určených 170 miest. Na Fakulte prírodných vied na 1146 uchádzačov čaká 380 miest. Na Ekonomickej fakulte sa na 460 miest prihlásilo 1561 uchádzačov, pomer je 3,47 ku jednej. Najviac prihlášok (1914) smerovalo na Fakultu humanitných vied, kam prijmú 250 až 290 študentov. Najmenej sa chystá na Filologickú fakultu, pre 686 uchádzačov tu majú 120 miest.
Prvé svetové stretnutie Dobšinčanov sa uskutočnilo v júni v gemerskom baníckom mestečku Dobšiná. Pripomenúť si svoje korene a nostalgicky zaspomínať na čas detstva, mladosti a prvé lásky prišlo na podujatie, ktoré tamojší mestský úrad pripravil v rámci Turíčnych sviatkov a jarmoku, vyše 250 Dobšinčanov, z toho mnohí z Maďarska, Rakúska, Nemecka a Čiech. Nechýbali medzi nimi podnikatelia, lekári, vedci, učitelia, diplomati, inžinieri, novinári i ľudia ďalších profesií, mnohí už dôchodcovia. Z Dobšinej odišli za prácou, štúdiom či z iných dôvodov a založili si vo svete rodiny. Viacerí sa ospravedlnili cez Internet, alebo poslali pozdravné listy. Na pamiatku prvého svetového „summitu” Dobšinčanov zasadili v meste pamätnú jedľu. Na radnici zároveň podpísali partnerskú zmluvu o spolupráci s maďarským mestom Sajószentpéter. Rodákov z celého sveta pozdravili vystúpeniami umelci z Karpatskonemeckého spolku, folklórny súbor Gemer a ďalšie, konali sa ekumenické bohoslužby, výstavy a koncerty.
Zlé zaobchádzanie s Rómami na Slovensku v minulom roku zo strany príslušníkov polície konštatovala Výročná správa celosvetovej organizácie na ochranu ľudských práv Amnesty International (AI), ktorú na svojej júnovej tlačovej besede zverejnila Slovenská pobočka AI v Bratislave. Rómovia podľa Správy AI aj vlani čelili zlému zaobchádzaniu zo strany policajtov, avšak kompetentné orgány vraj neboli schopné vykonať promptné, nestranné a podrobné vyšetrovanie týchto prípadov zlého zaobchádzania. Ako sa ďalej v správe píše, jeden príslušník tejto národnostnej menšiny zomrel potom, čo ho postrelili počas výsluchu v policajnom zadržaní. Naďalej podľa zistení AI pokračovali obsiahle policajné operácie pravdepodobne zamerané na celé rómske komunity. Dokladá to napríklad decembrová policajná akcia v osade Žehra. Vo výročnej správe AI sa ďalej uvádza, že veľa slovenských Rómov, ktorí údajne mali ekonomické problémy a problémy s rasovo motivovanými útokmi skinheadov, naďalej žiadalo o azyl v krajinách západnej Európy a Škandinávie. Kompetentné orgány zareagovali na medzinárodný tlak ohľadom prístupu k Rómom minuloročnou septembrovou správou, detailne sa zaoberajúcou opatreniami smerujúcimi k zlepšeniu ich postavenia.
Porušovanie práv Rómov zaznamenala Správa AI aj v Českej a Maďarskej republike. Maďarsko pritom podľa AI neoprávnene vyhostilo niekoľko žiadateľov o azyl a s ďalšími zle zaobchádzalo. V Správe sa spomína aj Rakúsko v súvislosti so zlým zaobchádzaním s cudzími alebo rakúskymi štátnymi príslušníkmi inej pleti.
Výstavu Móric Beňovský a Amerika usporiadali v priestoroch francúzskeho veľvyslanectva vo Washingtone v druhej polovici júna. Na vernisáži, ktorú pripravilo slovenské veľvyslanectvo, sa zúčastnilo okolo 400 hostí, medzi nimi členovia Kongresu USA, Americkej historickej spoločnosti a zástupcovia diplomatického zboru. Výstava - hoci v skratke, ale veľmi citlivo - popisuje pobyt grófa M. Beňovského v Amerike a predstavuje tohto na Slovensku narodeného šľachtica ako občana sveta, na ktorého sú hrdí Francúzi, Poliaci, Maďari, Slováci a obyvatelia Madagaskaru. Na vernisáž účastníci prišli v kostýmoch zo 17. storočia. Beňovský mal možnosť v roku 1782 osobne hovoriť s generálom Georgom Washingtonom v Newburghu, avšak svoju myšlienku cudzineckej légie už nestihol realizovať. V prístavnom meste Baltimore v dnešnom štáte Maryland založil americko-britskú obchodnú spoločnosť a v roku 1784 sa vydal opäť na Madagaskar, kde sa jeho život tragicky skončil. Americký politik, diplomat a vedec Benjamin Franklin pomohol vdove po Beňovskom vrátiť sa na Slovensko.
Primátori Békéšskej Čaby a Užhorodu János Pap a Stepan Szember 14. júna na radnici našej dolnozemskej metropoly slávnostne podpísali dohodu o spolupráci na úrovni družobných miest. Vzájomné vzťahy obyvateľov miest sa už roky prehlbujú a terajší slávnostný akt im praktický dáva iba úradnú, právnu formu. Dohoda zakotvuje vzájomnú spoluprácu na širokej báze - od kultúry a školstvo cez hospodárstvo po ochranu životného prostredia. Ako to J. Pap pri podpísaní dokumentu zdôraznil, Užhorod, podobne ako Békéšska Čaba, je otvoreným multikultúrnym mestom, v ktorom príslušníci rôznych národností napriek občasným polemikám žijú v pokoji a porozumení. Na množstvo spoločných čŕt a podobných problémov medzi oboma mestami poukázal i S. Szember, ktorý vyslovil nádej, že Užhorod a Békéšska Čaba majú spolu väčšie šance uchádzať sa o podporu z rôznych európskych programov.
V Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békéšskej Čabe boli v uplynulom mesiaci vystavené diela japonskej insitnej maliarky, v civile učiteľky materskej školy Miyoko Furukawovej a jej syna Masafumiho Furukawa. Výstavu slávnostne otvoril a hostí z krajiny vychádzajúceho slnka, presnejšie z mesta Nara, početným hosťom predstavil čabiansky maliar Pavol Pataj. Sprístupnené akvarely a olejomaľby znázorňujú prevažne typické japonské motívy - zďaleka však nie typickým spôsobom. Výstava sa síce v týchto dňoch už aj skončila, vzácne diela však zostávajú; keďže umelci ich darovali Čabianskej organizácii Slovákov, pravidelní návštevníci DSK sa s nimi ešte dozaista stretnú.
Americký výskumný tím, ktorý od roku 1990 skúmal zmeny nálad obyvateľstva v postkomunistických krajinách, vrátane postojov k bývalým spolupracovníkom tajných služieb, zverejnil výsledky prieskumov vykonaných na reprezentatívnych vzorkách obyvateľstva (viac ako 1000 respondentov). Vo svojom postoji k exagentom sú Slováci zo všetkých skúmaných krajín najtolerantnejší. S názorom, že bývalí spolupracovníci tajných služieb by nemali zastávať verejné funkcie, sa stotožňuje 36 percent Bulharov, 44 percent Maďarov, 46 percent Poliakov, 49 percent Rumunov a až 52 percent Čechov.
x x x
Zákon o agentoch maďarský parlament prijal v roku 1994 a previerka minulosti siaha až do obdobia druhej svetovej vojny. Zákon predpisuje povinné lustrácie popri poslancoch Národného zhromaždenia MR aj veľmi širokému okruhu ľudí vo verejnej správe. Zákon však demisiu bývalým agentom nepredpisuje. Osobu, ktorú uznali v zmysle tohto zákona za vinnú, najskôr vyzvú, aby sa vzdala svojej funkcie, inak sa zverejní nález. Podľa previerky súčasných poslancov všetci súčasní maďarskí legislatívci sú čistí. Napriek tomu sa niektorým politikom na najvyšších miestach nie celkom podarilo rozptýliť podozrenia, že ako agenti kolaborovali s bývalým režimom. Zákon o agentoch mnohí považujú za dosť slabý aparát a v súčasnosti sa stále diskutuje o tom, že okruh preverovaných ľudí by mal byť rozšírený (okrem iného aj na novinárov) a modifikovaný by mal byť aj charakter sankcií.
V roku 2000 zaznamenal Štátny fond kultúry (ŠFK) Pro Slovakia 2949 žiadostí na podporu kultúrnych aktivít. Ide o rekordný počet projektov - ako sme sa dozvedeli z internetovej stránky Ministerstva kultúry SR. Požadovaná finančná čiastka predstavovala 1 miliardu 341 miliónov korún. Pre tento fond však bolo tohto roku vyčlenených 72 miliónov korún. Pri 8 % viazaní prostriedkov a rezervy pre správu fondu, tak jednotlivé komisie mohli prerozdeliť 65,683 milióna korún. Z 2949 žiadostí bolo uspokojených len 1155. Najviac žiadostí sa sústredilo v komisii pre miestnu a regionálnu kultúru. Z 19,320 milióna korún najviac finančných prostriedkov pridelila táto komisia na podporu živej kultúry - 13,5 milióna, na podporu reprezentácie Slovenska v zahraničí 2,6 milióna korún, na rekonštrukcie amfiteátrov, pamätných izieb či domov smútku 2,5 milióna a na publikačnú činnosť 0,5 milióna korún. Komisia pamiatkovej starostlivosti z 502 prihlásených žiadostí podporila 120, pričom prioritné boli najmä projekty zamerané na záchranu a reštaurovanie ohrozených pamiatok a záchranu drevenej sakrálnej architektúry na východnom Slovensku. V rámci celkového objemu 65,683 milióna korún boli podporené taktiež projekty v rámci Matice slovenskej - 417 tisíc, projekty na podporu kultúrnych aktivít telesne postihnutých občanov - 510 tisíc, projekty rómskej kultúry - 349 tisíc a zahraniční Slováci, ktorým sa dostalo celkovo iba 200 tisíc korún.
Cenu Literárneho fondu (LF) Slovenskej republiky za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 1999 získal spisovateľ Július Vanovič za esejistické dielo Tretia kniha o starom Martine. Vydalo ju Literárne informačné centrum ako poslednú časť historicko-faktografickej trilógie autora, v ktorej opisuje udalosti zo zákulisia spoločenského a politického života Slovenska na prelome 19. a 20. storočia a dokresľuje tak obraz dozrievania slovenského národného uvedomenia. Vyhlásenie výsledkov a odovzdávanie jednotlivých ocenení LF sa uskutočnilo v bratislavskom Klube spisovateľov.
Ďalšie ocenenie - Cenu Imre Madácha za pôvodné dielo v maďarskom jazyku - prevzal spisovateľ Zoltán Németh za knižku kritických literárnych esejí s názvom A kapus öröme a tizenegyesnél (Radosť brankára pri jedenástke) vydanú vo vydavateľstve AB-Art. Avantgardnými textami sa v nej zameriava na východiská z teoretických problémov moderného umenia a estetiky. Cenu I. Madácha za preklad zo slovenčiny do maďarčiny udelila porota Anikó Tóth-Hizsnyaiovej za preklad knihy Petra Pišťanka Különcök (Mladý Dônč a iné), vydavateľstvo Kalligram. Štyri novely tvoriace túto publikáciu poskytujú čitateľovi charakteristický Pišťanekovský drsný a nemilosrdný pohľad na svet a medziľudské vzťahy.
Napokon, Cenu Ivana Franka za pôvodné dielo v ukrajinskom jazyku, vydané na Slovensku v minulom roku, odovzdala porota Júliusovi Paňkovi za zbierku piatich poviedok a jednej novely nazvanú Kurortni testy (Kúpeľné testy), ktorú autor vydal na vlastné náklady. Ďalšie dve ceny - Cena I. Franka za preklad zo slovenčiny do ukrajinčiny a Cena Ivana Kraska za debut v slovenskom jazyku - neboli udelené.
Celkove okrem štyroch hlavných cien udelili i sedemnásť prémií, a to Júliusovi Balcovi (kniha pre deti Strigôňov rok), Márii Bátorovej (zbierka noviel Tell), Božene Čahojovej (kniha divadelných hier Hodina pre tiene), Györgyovi Dénesovi (básnická zbierka Kender-kóc), Lucii Eggenhoferovej (básnická zbierka Dni na dlani), Judite Görözdiovej (maďarský preklad knihy Alty Vášovej Natesno), Štefanovi Hanuščinovi (ukrajinská rozhlasová hra Povodeň), Katalin Juhászovej (zbierka básní Le Big Mac), Piroske F. Kovátsovej (maďarský preklad knihy Gabriela Viktora Legenda rokov meruôsmych), Eve Lukáčovej (zbierka básní Divosestra), Sergejovi Makarovi (ukrajinská zbierka básní Nepokoj), Judite Mayerovej (maďarský preklad knihy Pavla Vilikovského Večne je zelený), Štefanovi Moravčíkovi (detská encyklopédia Veselé potulky po svete), Pavlovi Palkovičovi (publikácia Život drámy a duchovný rozmer divadla), Barbare Pribylincovej (zbierka poviedok Na brehu oceánu), Anikó M. Tóthovej (kniha rozprávok Alacindruška) a Andrijanovi Turanovi (zbierka básní Druhá dúha).
Najčastejšie sa traduje, že Alžbeta Báthoryová bola najväčšou vrahyňou v dejinách ľudstva, ako dokladá aj zápis v Guinessovej knihe rekordov. Vraždila len ženy a vždy krutým spôsobom hodným opovrhnutia. Pred smrťou ich vlastnoručne mučila. Usporadúvala ľudožrútske orgie. Kúpala sa v krvi. Pila ju. Zubami vytrhávala mäso zo živých obetí. Pohlavne úchylná sadistka, vampír, upír, grófka Drakula... Lenže čo z toho je dokázateľná pravda? A čo dokázateľným výmyslom? Možno sa vôbec dopátrať pravdy? Po 400 rokoch, bez šancí, že sa nájde historický doklad, ktorý ukáže, ako to vlastne všetko bolo?
Toľko úvodné slová historika Pavla Dvořáka z knihy fotografií a histórie Krvavá grófka - Alžbeta Báthoryová fakty a výmysly, ktorú na podnet slovenského fotografa Karola Kállaya po niekoľkoročnej výskumnej práci obidvoch tvorcov sprístupnilo vydavateľstvo Slovart a RAK a ktorej druhé vydanie sa dostáva na pulty predajní kníh. Príbeh krvavej grófky zaujímal vždy laickú i odbornú verejnosť. Spracovali ho spisovatelia, básnici, historici i maliar. Príbeh tentoraz zaujal známeho fotografa, ktorý jemu vlastným spôsobom a štýlom prostredníctvom obrazu dal príbehu nový rozmer. K. Kállay prešiel všetky miesta Maďarska, Rakúska, Rumunska a Slovenska, v ktorých sa pohybovala A. Báthoryová a táto neuveriteľná story ho tak zaujala, že oslovil tvorcu literatúry faktu P. Dvořáka, autora dvoch desiatok kníh prevažne s historickou tematikou, a po niekoľkoročnej intenzívnej práci vznikla kniha, ktorej prvé vydanie sa v krátkom čase rozobralo. “Ľudská krutosť je neuveriteľná, je večná a internacionálna. A. Báthoryová bola surovou príslušníčkou surovej doby, žila v dobe maximálnej absurdnosti a tak aj konala,” konštatoval P. Dvořák na otázku, koľko dievčat umučila. Odpoveď nie je jednoznačná. Sekretár uhorského palatína grófa Juraja Turzu vo svojej kronike Juraj Závodský píše: “Keď vykonal vyšetrovanie o hrôzostrašnej jatke a mučení vznešenou paňou A. Báthoryovou, pozostalou vdovou po najjasnejšom a kedysi vznešenom pánovi grófovi Františkovi Nádašdym, o tom, akým zvláštnym a podivuhodným spôsobom prenasledovala ženské pohlavie na svojich majetkoch, po dlhom čase zistil, že ich takmer šesťsto ukrutne usmrtila.” Podobne nie je dodnes jednoznačne jasné miesto jej posledného odpočinku. Od 5. marca 1610, keď začalo vyšetrovanie, do 21. augusta 1614, keď jej duša opustila telo, žila v žalári na Čachtickom hrade. S istotou síce vieme, že ju pochovali v čachtickom kostole, keďže bola jeho patrónkou, ale na ktoré miesto a kam sa podela rakva? Na to už história odpoveď nedáva. Aká teda bola krvavá grófka? Jednu z verzií ponúka aj pôvodný muzikál Jany Kákošovej Bátoryčka, ktorý mal premiéru v dňoch 16. a 17. júna t. r. ako posledná inscenácia sezóny v Divadle Andreja Bagara v Nitre.
Situácia slovenskej národnostnej menšiny v Rumunsku sa za posledné obdobie viditeľne zlepšila. Uviedol to v Bratislave poslanec rumunského parlamentu a predstaviteľ Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Iosif Panes, ktorý v prvej polovici júna sprevádzal rumunského prezidenta Emila Constantinesca na dvojdňovej oficiálnej návšteve Slovenska. Podľa I. Panesa zákon zaručuje 22-tisícovej slovenskej menšine účasť v rumunskej Poslaneckej snemovni (v súčasnosti je jediným Slovákom v rumunskom parlamente práve I. Panes, pričom v predchádzajúcom funkčnom období zastupovali slovenskú menšinu dvaja poslanci). V súčasnej politike sa napriek pokroku vždy nájde miesto na zlepšenie, dodal I. Panes, podľa ktorého predchádzajúca vláda Iona Iliesca, ako aj súčasný kabinet Mugura Isaresca, podniká potrebné kroky v prospech národnostných menšín. Pozitívny vývoj je daný aj skutočnosťou, že silná maďarská menšina má zastúpenie v súčasnej vláde v Bukurešti.
Svetový zväz Maďarov bude vo vláde SR iniciovať politickú rehabilitáciu niekdajšieho lídra Krajinskej maďarskej kresťanskosociálnej strany na Slovensku (1932-1936) a Zjednotenej maďarskej strany na Slovensku (1936-1944) Jánosa Esterházyho. Pamiatku Esterházyho pripomína pamätník na väzenskom cintoríne v Mírove, ktorý postavili za podpory celosvetovej organizácie Maďarov. Na pamätnom dni sa tam zúčastnili aj dcéra kontroverzného politika Alice Esterházy a podpredseda Strany maďarskej koalície Árpád Duka-Zólyomi.