30. septembra 2005 ● Zo slovenskej tlače
Obnovený Most Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom odovzdajú do prevádzky 11. októbra za účasti premiérov MR a SR Viktora Orbána a Mikuláša Dzurindu, ministrov dopravy oboch krajín, zástupcov Európskej únie a ďalších hostí. Po zasadaní bilaterálnej komisie, ktorá 18. septembra v Budapešti konzultovala stav príprav na odovzdanie objektu do prevádzky, to oznámilo Ministerstvo dopravy a vodného hospodárstva MR. S obnovou mosta, ktorého predchodca stál v lokalite od roku 1895 až do sklonku roku 1944, keď ho vyhodili do vzduchu ustupujúci fašisti, sa začalo v októbri 2000. Projekt o celkovom objeme 20 miliónov eúr sa z 50 percent financoval z prostriedkov PHARE, zvyšok uhradili rovnakým dielom obe zainteresované krajiny. Most budú môcť využívať chodci, cyklisti, osobné automobily, linkové autobusy, ako aj nákladné vozidlá s celkovou hmotnosťou do 3,5 tony.
Predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka a regionálny radca Celoštátnej slovenskej samosprávy Imrich Fuhl ešte pred rozprúdením príprav na toto významné podujatie (31. augusta) sa obrátili listom na primátorov Ostrihomu a Štúrova Tamása Meggyesa a Jána Oravca. O obnovení mostu, nesmierne dôležitom pre národy a národnostné menšiny žijúce na oboch stranách Dunaja, predstavitelia Slovače spod Pilíša vzdialeného iba 10-15 kilometrov od “miesta činu“ o. i. napísali: “V uplynulých rokoch, v čase príprav na obnovenie mostu aj zástupcovia pilíšskych Slovákov využili každé možné fórum ako v Maďarsku, tak i na Slovensku, aby urgovali čím skoršie začatie prác na (nielen) symbolickom moste. Každá Slovákmi obývaná osada v Pilíši pestuje rozvetvené družobné, priateľské styky – najmä kultúrneho, cirkevného a športového rázu – so svojimi partnermi na Slovensku. Ostrihomsko-štúrovský most teda vo veľkej miery uľahčí udržiavanie a rozvíjanie kontaktov s materskou krajinou nielen pre Maďarov na Slovensku, ale rovnako i pre Slovákov v Maďarsku.“
J. Havelka a I. Fuhl vychádzajúc z týchto skutočností sa obrátili na primátorov oboch miest s prosbou, aby zástupcom pilíšskych Slovákov umožnili aktívnu účasť na slávnostnom akte. Ako píšu, podľa ich presvedčenia na tomto nesmierne významnom podujatí by náš “slovenský Pilíš“, v určitom zmysle však i všetkých občanov MR hlásiacich sa k slovenskej národnosti, najdôstojnejšie mohol reprezentovať Slovenský národnostný páví krúžok Pilíš. Podľa predstáv signatárov listu zbor pozostávajúci z predstaviteľov kolektívov ľudových spevákov z viacerých našich obcí 11. októbra nad Dunajom medzi Ostrihomom a Štúrovom by prítomným odovzdal kyticu pilíšskych slovenských piesní, na ktorej by bola stužkou dnes už široko-ďaleko známa dvojjazyčná Pilíšska hymna. V čase našej uzávierky sa nám nepodarilo zistiť, či organizátori osláv vyhovejú žiadosti Pilíšanov, isté je iba to, že na spomínané zasadnutie prípravnej bilaterálnej komisie ich zástupcovia neboli pozvaní. Zostáva nám iba veriť, že to nemá byť zlým signálom...
Spoločné vyhlásenie, ktorým Euroregión Váh-Dunaj-Ipeľ “vyjadruje vôľu a podporu, aby sa v regióne miest Komárno-Komárom vybudoval nový cestný most cez rieku Dunaj“, podpísali v Nitre jeho zástupcovia zo slovenskej i maďarskej strany. Ako sa vo vyhlásení píše, výstavba cestného mostu medzi Komárnom a Komáromom je nevyhnutná, pretože súčasný 108-ročný Alžbetin most cez Dunaj nebude ani po jeho rekonštrukcii stačiť na zvyšujúcu sa intenzitu cestnej dopravy.
“Očakávame, že výrazom oficiálnej politickej vôle pre odštartovanie príprav na vznik potrebnej spojnice medzi SR a MR bude súhlasné vyhlásenie premiérov oboch krajín pri príležitosti sprejazdnenia rekonštruovaného Mosta Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom,” povedal riaditeľ Regionálneho združenia Váh-Dunaj-Ipeľ Daniel Balko. Podľa jeho slov sa otázkou výstavby cestného mosta nad Dunajom v spomínanom priestore už pol druha roka zaoberá špeciálna komisia euroregiónu pre cestnú sieť a dopravnú infraštruktúru. Ako sa uvádza vo vyhlásení, ktoré podpísal predseda euroregiónu Peter Miššík a výkonný predseda Lázár Mózes, budúci most má napomáhať rast hospodárskych, kultúrnych a obchodných vzťahov, cestovného ruchu a rozvoj priemyselných parkov na oboch stranách Dunaja.
“Pretože dnešný Alžbetin most bude aj po rekonštrukcii v prvom rade slúžiť ako urbanistické dopravné spojenie dvoch miest, výstavba nového mosta je nevyhnutná. Presné miesto položenia základného kameňa preto musia určovať medzinárodné, národné a regionálne plány,” zdôraznil D. Balko. Už sa vraj pripravuje statický plán novej vodnej diaľnice, výstavba ktorej výrazne ovplyvní súčasný stav interregionálnych dopravných koridorov. Pretože pôjde o niekoľkomiliardovú investíciu rozloženú etapovite na niekoľko rokov, predstavitelia Euroregiónu Váh-Dunaj-Ipeľ očakávajú, že do realizácie tohto cestného mosta rovnako ako v prípade rekonštrukcie Márie Valérie finančne vstúpi aj Európska únia.
Záujem zahraničia o učiteľov a lektorov pre školy so slovenským vyučovacím jazykom je výrazne vyšší ako ponuka Ministerstva školstva SR. Dôvodom je finančná situácia rezortu. Na stretnutí s novinármi to uviedla riaditeľka Metodického centra pre Slovákov žijúcich v zahraničí Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Anita Murgašová. V novom školskom roku začalo na zahraničných slovenských školách od materskej po stredné pôsobiť 17 učiteľov zo Slovenska – najviac, presne jedenásť v Maďarsku, päť na Ukrajine a jeden v Rumunsku. Učitelia z našej materskej krajiny k nám prichádzajú na trojročné misie, zmluva sa však obnovuje každý rok, preto môžu zmeniť pôsobisko. Neučia len jazyk, ale aj matematiku, fyziku či iné predmety a vykonávajú aj rôznu mimoškolskú činnosť. Napríklad aj našim čitateľom dobre známy Miroslav Brna v Slovenskom Komlóši zozbieral a vydal knihu ľudových piesní, hosťujúci učitelia zo SR v Užhorode zase pripravili prvý slovenský ples.
Ako to uviedla A. Murgašová, záujem o umiestnenie detí v slovenských školách je rôzny. Na Ukrajine okrem ľudí so slovenskými koreňmi či vzťahmi ku SR to využívajú aj Rusi a Maďari, pretože v triede je len okolo 20 detí a v iných až 40, aj osnovy slovenských škôl lepšie zodpovedajú rozvoju detí ako ukrajinské. Hosťujúci pedagógovia nemajú problém získať od slovenského ministerstva učebnice, knihy, časopisy, videokazety či CD, problém je dopraviť ich do zahraničia, pretože poštovné je vysoké. Privítali by tiež knihovníkov, pretože pre prácu s deťmi s krásnou literatúrou je treba viac času, ako majú oni. Postupne sa rozširujú počítače, k dispozícii sú niektoré vzdelávacie programy, chýba však bežné slovenské programové vybavenie. Najďalej sú s počítačmi asi v Sarvaši, Budapešti a Novom Meste pod Šiatrom, kde slovenské školy majú vlastné webové stránky.
4. septembra 1906 - narodil sa v Kláštore pod Znievom hudobný skladateľ a profesor ALEXANDER MOYZES.
4. septembra 1926 - zomrel v Budapešti odborný spisovateľ, hudobný skladateľ a pedagóg MICHAL CSÁSZÁR.
11. septembra 1996 - zomrela známa maďarská spisovateľka a novinárka, autorka množstva románov, divadelných hier, cestopisov a osobitne obľúbených kníh pre deti a mládež KLÁRA FEHÉROVÁ, laureátka Ceny Józsefa Attilu.
13. septembra 1831 - zomrel v Ostrihome cirkevný hodnostár, osvietenský vzdelanec, národno-kultúrny dejateľ a náboženský spisovateľ ALEXANDER RUDNAY, jeden z mála príslušníkov vysokej cirkevnej hierarchie šľachtického pôvodu, ktorý sa uvedomele hlásil k slovenskej národnej príslušnosti.
17. septembra 1861 - zomrela v Budapešti sociálna pracovníčka a priekopníčka boja za práva žien TERÉZIA BRUNSVIKOVÁ, ktorá otvorila prvú detskú opatrovňu v rakúskej monarchii.
22. septembra 1848 - odohrala sa pri Brezovej bitka medzi pravidelným cisárskym vojskom a maďarskými gardami s jednotkami septembrovej výpravy slovenských dobrovoľníkov, v ktorej zvíťazili slovenskí dobrovoľníci.
23. septembra 1801 - zomrel v Békešskej Čabe verejný činiteľ, publicista, náboženský spisovateľ a evanjelický senior ĽUDOVÍT ŽIGMUND SEBERINI.
- zomrel v Pešti historik, odborný publicista, knihovník a vysokoškolský učiteľ JURAJ PRAY, jeden z významných predstaviteľov uhorskej historickej vedy v 18. storočí.
24. septembra 1841 - zomrel v Pešti spisovateľ a lekár MARTIN SUCHÁŇ.
28. septembra 1961 – zomrel člen Maďarskej akadémie vied, botanik, autor odborných článkov a objaviteľ 122 nových rastlín ALEXANDER JÁVORKA, z ktorých 40 nesie jeho meno.
4. októbra 1931 - narodil sa v Šuranoch publicista LADISLAV ZRUBEC, člen Spolku slovenských spisovateľov.
5. októbra - Medzinárodný deň učiteľov - návrh 28. generálnej konferencie UNESCO v Paríži (1994).
11. októbra 1921 - podpísali na záver rozhovorov medzi Rakúskom a Maďarskom o územnosprávnom usporiadaní Burgenlandu tzv. Benátske protokoly, pričom celé územie pripadlo Rakúsku vrátane niektorých obcí, ktoré boli predtým súčasťou Uhorska.
19. októbra 1866 - zomrel v Ostrihome náboženský spisovateľ, pedagóg a cirkevný hodnostár JÁN SCITOVSKÝ.
22. októbra 1811 - narodil sa hudobný skladateľ, klavírny virtuóz, dirigent a veľký zjav hudobného novoromantizmu FERENC LISZT.
23. októbra - Štátny sviatok Maďarskej republiky - Deň začatia povstania proti komunistickému režimu (1956) a premenovania štátu (1989)
25. októbra 1781 - nadobudol platnosť Tolerančný patent Jozefa II. pre Uhorsko, ktorý umožnil obmedzenú náboženskú slobodu príslušníkom nekatolíckeho vyznania (pravoslávnym a evanjelikom).
27. októbra 1907 - zastrelili maďarskí žandári 9 a smrteľne zranili 4 občanov pri pokuse zabrániť vysväteniu kostola v Černovej maďarským spišským biskupom Alexandrom Párvym (rodák a kňaz Andrej Hlinka, ktorého si obyvatelia želali ako svätiteľa, bol v Čechách).
29. októbra - Deň narodenia Ľudovíta Štúra - Pamätný deň SR.
30. októbra - Výročie Deklarácie slovenského národa - Pamätný deň SR. R. 1918 ustanovili v Martine Slovenskú národnú radu na čele s Matúšom Dulom, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa (Martinská deklarácia) - znamenala definitívny rozchod s Uhorskom a slovenský národ sa vyslovil za pripojenie Slovenska k českým krajinám v rámci jednotného štátneho celku.
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v Békéšskej Čabe, najnovšie pôsobiaci pri Celoštátnej slovenskej samospráve, vďaka finančnej podpore nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vydal novú dvojjazyčnú publikáciu Anny Divičanovej. Kniha Premeny tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku – A magyarországi szlovákok hagyományos kultúrájának változásai predstavuje prvý zväzok edície Otázky vývoja kultúry. Podľa plánov vydavateľa edícia bude pozostávať z troch zväzkov, pričom obsahovo sa bude zameriavať na analýzu vývojovej cesty osudov kultúry troch základných rovín duchovnej kultúry: kultúry tradičnej, cirkevnej a kultúry vysokej. Táto analýza kultúrnych javov slovenských jazykových ostrovov v Maďarsku sa týka nielen minulosti, ale i prítomnosti. O edíciu pravdepodobne prejavia zvýšenú pozornosť najmä pedagógovia a študenti slovenských stredných a vysokých škôl, resp. slovakistických, národopisných a kulturologických katedier doma a na Slovensku.
V prvom zväzku, ktorý pozostáva zo 160 strán, sa autorka pokúsila podať ucelený obraz premien našej tradičnej duchovnej kultúry – počnúc regionálnou členitosťou tradičnej kultúry cez vrstvy a etnokultúrne modely tejto kultúry až ku konfesionálnemu členeniu a ľudovej viere. Osobitné časti sú pritom venované obsahu, motívom a žánrom našej tradičnej kultúry, ako i folklorizmu a formám existencie tradičnej kultúry v súčasnosti. Ako to čitateľom autorka prezrádza vo svojom doslove, resp. na zadnom prebale, druhý zväzok by mal vyjsť v r. 2003 a bude obsahovať prehľad cirkevnej kultúry podľa konfesionálneho zloženia slovenského obyvateľstva v Maďarsku, kultúru evanjelikov, rímskokatolíkov, gréckokatolíkov, baptistov a niektorých menších cirkevných skupín. V treťom zväzku, plánovanom na r. 2004, pôjde o prierez vysokej kultúry, v prvom rade o krásnu literatúru a o výtvarné umenie, ale aj o vedeckú literatúru a iné žánre (napr. žurnalistika, politické a kultúrne eseje, pamflety atď.). Nová edícia oprávnene a veľmi cieľavedome venuje pozornosť otázkam teórie rozvoja kultúry a vzájomným vzťahom týchto troch základných rovín kultúry: roviny tradičnej, cirkevnej a vysokej kultúry, ktoré autorka z hľadiska jedinca a kolektívu pokladá za organický celok.
Slobodná univerzita Ipeľského euroregiónu usporiadala nedávno svoj tretí kurz v Slovenskom vzdelávacom stredisku v Banke. Koncom septembra sa v Banskej Štiavnici uskutoční štvrtý kurz. Ipeľský euroregión pôsobí v Maďarsku v oblasti Balašských Ďarmôt, Rétšágu, Šalgótarjánu, Széchényu, Szobu a Vacova, kým na Slovensku v okresoch Šahy, Krupina, Lučenec, Veľký Krtíš, Banská Štiavnica, Rimavská Sobota a Želiezovce, ako aj na území poipeľských osád okolo Nových Zámkov, v regióne maďarsko-slovenskej prihraničnej spolupráce. Perspektívnym cieľom organizátorov tohoročnej Slobodnej univerzity bolo pripraviť frekventantov kurzov na integráciu do Európskej únie, priblížiť im zjednocujúce procesy, aby si osvojili myšlienku “vytvorenia spojených štátov európskych“. V súvislosti s tým je z národného, medzinárodného a spoločenského hľadiska v maďarsko-slovenských vzťahoch jednou z najdôležitejších úloh tolerancia a jej rozšírenie z obidvoch strán spoločných hraníc.
Tematike a okruhu prednášaných tém Slobodnej univerzity Ipeľského euroregiónu dodáva inovačný charakter citeľne sa obnovujúci a obrodzujúci princíp organizovania dobrých susedských a medziľudských vzťahov, regionalita v širšom a užšom zmysle, spájajúca poipeľské kultúrne kruhy, európskosť zjednocujúca národy a štáty, ako aj globalita usilujúca sa obsiahnuť celý vesmír. To všetko sa má opierať o lokálne hodnoty, poznatky, dvoj- či viacjazyčnosť, o historické a nové tradície. Táto iniciatíva je dôležitá i preto, lebo politické hranice vytvorené v dvadsiatom storočí dnes existujú v našich srdciach a mysliach skôr ako nebadane vybudované, skostnatené demarkačné duchovné čiary než zemepisné hranice.
Organizátori kurzov Slobodnej univerzity Ipeľského regiónu sa snažia zostavovať ich program v duchu univerzálnosti, zohľadňujúc všetky oblasti kultúry, za pomoci progresívnych civilizačných procesov, a to všetko v službách integrujúcich sa kultúrnych kruhov. K realizovaniu tohto programu si nárokujú širokú pomoc maďarskej i slovenskej verejnosti.
Na kurze v Banke boli frekventované témy V severnom géniovi bez hraníc, Smerom k úplnosti, Hlboká je studňa minulosti, Hodnota a miera a Mierny rozvoj obcí a miest. Prednášateľmi boli András Bohr z Univerzity J. Pannonia, spisovateľ a etnograf Marcell Jankovics, profesor biológie Tibor Gánti, vedúci tréningu Joan van Rooijen, osvetový pracovník Pál Beke, urbanista, architekt Péter Gauder, historik József Zólyomi, etnografka Márta Kaprosová, spisovateľ, etnograf Károly Csáky, choreograf a hudobný vedec László Felföldi. Za projekt zodpovedal maďarský tajomník Ipeľského euroregiónu Péter Mikola Németh.
Samospráva XVII. obvodu Budapešti usporiadala v dňoch 14. až 16. septembra 2001 Kerestúrske dni - druhé stretnutie domácich a medzinárodných osád s menom Kerestúr. Na veľkolepom stretnutí sa prezentovalo 14 osád z Maďarska, 5 z Rumunska a po jednej osade zo Slovenska a z Ukrajiny. Hlavným gestorom podujatia bol primátor hlavného mesta Gábor Demszky, gestorkou starostka Samosprávy XVII. obvodu Budapešti Katalin Devánszka Molnárová. Zo Slovenska zavítala na stretnutie päťčlenná delegácia obce Zemplínska Teplica na čele so starostom Gabrielom Jakabčinom.
V posledný deň predpoludním vystúpili národnostné tanečné skupiny menšinových samospráv obvodu, medzi nimi aj deväťčlenný slovenský Kerestúrsky ženský spevácky zbor. Po kultúrnom programe členovia Slovenskej menšinovej samosprávy XVII. obvodu Budapešti pozvali hostí zo Slovenska na priateľské posedenie, kde usporiadali národopisnú výstavu. Na rozlúčku ich pozvali na Svätodušné slávnosti a národnostný deň, ktoré budú organizovať v budúcom roku.
V Segedíne sa 13. septembra koncertom svetoznámeho Slovenského komorného orchestra začala séria podujatí Týždňov slovenskej kultúry v Maďarskej republike, ktoré poriada Slovenský inštitút Budapešť. Slovenský komorný orchester vedený Ewaldom Danelom k nám pricestoval na štyri pohostinné vystúpenia. Po Segedíne mal mimoriadne úspešný koncert v Szekszárde, vo Vacove i v Budapešti, kde koncertoval v slávnostnej sieni Maďarskej akadémie vied. Za virtuóznu, jedinečnú interpretáciu diel Iľju Zeljenku Musica Slovaca, Eugena Suchoňa Nocturno zo serenády, Johanna Sebastiana Bacha Koncert pre dvoje huslí a sláčikový orchester d mol, Georga Fridricha Händla Concerto grosso č. 1 a Petra Breinera Beatles Concerto grosso č. 1 sa obecenstvo všade zavďačilo slovenským hudobným umelcom vrelým potleskom.
V galérii békeščabianskeho Múzea Mihálya Munkácsyho otvorili prvú samostatnú výstavu akademickej maliarky Leny Leškovej-Bubánovej v Maďarsku. Maliarka, ktorá sa v čase vernisáže výstavy zdržiavala v USA, je uznávanou výtvarníčkou nielen v rodných Košiciach, ale na celom Slovensku. Expozícia pozostáva z abstraktných diel umelkyne. Výstavu otvoril riaditeľ Vlastivedného múzea v Trebišove Juraj Žadanský.
Predseda Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku (ZSSUM), prozaik a novinár Michal Hrivnák (na snímke) sa v týchto dňoch dožíva 65 rokov, k čomu mu naša redakcia aj touto cestou gratuluje. Narodil sa 2. októbra 1936 v Slovenskom Komlóši. Po maturite na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe vyštudoval Vysokú školu pedagogickú v Segedíne. Diplom stredoškolského profesora slovenčiny získal na Univerzite ELTE v Budapešti. Po viacročnej pedagogickej praxi v Novom Meste pod Šiatrom (1958-1971), kde pôsobil o. i. vo funkcii zástupcu riaditeľa žiackeho domova, pracoval ako referent Masovokomunikačného výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM – v rokoch 1971 až 1977) a tajomník Literárnej sekcie tohto výboru. Od r. 1977 až do odchodu do dôchodku bol redaktorom nášho týždenníka, v r. 1991-1992 bol povereným zástupcom šéfredaktora Ľudových novín. Ako publicista sa prejavuje i na Slovensku a v domácej maďarskej tlači.
Literárne sa začal aktivizovať od roku 1977 v Ľudových novinách, Našom Kalendári a neskôr v časopise SME, ktorý spoluredigoval v r. 1988-1990. Okrem poviedok píše aj poéziu. Významne prispel k obrode literárneho života slovenskej národnosti v Maďarsku ako iniciátor a redaktor priekopníckej antológie Výhonky v r. 1978. V r. 1991 bol hlavným organizátorom prvej konferencie slovenských spisovateľov žijúcich mimo Slovenska v Budapešti. Je redaktorom časopisu Dolnozemský Slovák, čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a členom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov v zahraničí.
M. Hrivnák knižne vydal zbierky próz V prúde času (Budapešť, 1981), Tulipány (1986) a Nadišiel čas (1988). Je spoluautorom antológií Výhonky (1978), Pramene (1981), autorom viacerých štúdií (napr.: Literárna tvorba slovenských ľudových autorov, 1983 a László Sziklay – skutočnosť a legenda, 2000)) a zostavovateľom, resp. redaktorom mnohých publikácií, o. i. zborníka Verejná osveta v Slovenskom Komlóši (1994) a Premeny-Változások (1994).
* * *
Michal Hrivnák stavia na morálnom základe: vo svojich parabolách sa vysmieva početným ľudským slabostiam našich čias. Námety čerpá z veľkomestského života, ale sem-tam sa vracia i do dedinského prostredia svojho detstva.
Myšlienka návštevy svätého miesta - púte - je prítomná rovnako v Starom zákone i v iných starých kultúrach. V kresťanskom kulte sa javí formou slávenia sv. omše pri hroboch mučeníkov, ako aj ľudovej púte k milostivým miestam. Cieľom pútí je načerpať duchovnú silu do ďalšieho života a vzdať vďaku za Božiu pomoc. Pútnické miesta sú tie, ktoré veriaci navštevujú so zvláštnou dôverou. Súvisia so životom Pána Ježiša - pútne miesta Svätej Zeme, Panny Márie alebo svätých. Známe sú najmä mariánske pútnické miesta, na ktorých sa zvlášť uctieva Panna Mária. Také sú napr. Lurdy, Fatima, Loretto či na Slovensku Šaštín, Marianka, Levoča - Mariánska hora a Stráže. Pre veľký záujem veriacich pri príležitosti sviatku Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, Náboženský podvýbor Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy zorganizoval pre 44 rímskokatolíkov mariánsku púť na Slovensko, ktorá sa uskutočnila v dňoch 13. až 15. septembra 2001. Naši veriaci boli hosťami Kolpingovho domu, ktorý sa nachádza v prekrásnom historickom prostredí, v areáli Spišskej Kapituly. Na kopci oproti Spišskému hradu, ktorý bol dlhoročným centrom Spiša, sa pred nami vynoril svojrázny stavebný komplex - Spišská Kapitula, stredisko moci a správy cirkevnej i kultúrnej. V sídle Kolpingovho domu nás privítal prézes Kolpingovho diela na Slovensku, dôstojný pán Pavol Zaťko, ktorý bol viac ako rok kňazom a duchovným správcom Slovenskej katolíckej misie v Maďarsku. Srdcom Spišskej kapituly je Katedrála sv. Martina (1245), preto po ubytovaní naša cesta smerovala do katedrály. V nej sme mali sv. omšu, po ktorej nám generálny vikár Spišskej diecézy Mons. Ján Zentko predstavil Spišskú Kapitulu a históriu katedrály. Centrum Spišskej Kapituly okrem Katedrály sv. Martina tvorí Biskupský palác, ktorý vznikol v 15. stor. prestavením a rozšírením prepoštského paláca z 13. stor. Súčasnú podobu dostal r. 1736-1766 a po vzniku samostatného biskupstva. Po sv. omši nás v biskupskom paláci privítali spišský pomocný biskup J. E. Mons. Andrej Imrich a generálny vikár Spišskej diecézy Mons. Ján Zentko. Po priateľskom rozhovore s pánom biskupom Imrichom Mons. J. Zentko nás informoval o vytvorení biskupstva a o jeho rozvoji. Zmienil sa aj o tom, že v Spišskej Kapitule bol r. 1815 otvorený seminár a r. 1819 učiteľský ústav. Bola to prvá špecializovaná škola pre pedagógov v Uhorsku. Počas prehliadky po biskupskom paláci sme sa dozvedeli aj tom, že vzhľadom na svoju ojedinelosť a unikátnosť bola Spišská Kapitula r. 1950 medzi prvými vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu, aby sa tak zachoval jej historický i kultúrny význam. Druhý deň viedla naša cesta do Levoče. Levoča je pojmom, ktorý presahuje regionálny rámec v dvoch rovinách. Jednak je to samotné mesto s nesmierne bohatými dejinami i s jeho neoceniteľnými umelecko-historickými pamiatkami. Jednak je to však Mariánska hora, ktorá sa radí nielen medzi najstaršie, ale aj medzi najvýznamnejšie mariánske pútnické miesta na Slovensku. Možno dokonca povedať, že v súčasnosti je najvýznamnejším pútnickým miestom na Slovensku. Sem prichádza najviac pútnikov, a to nielen zo Slovenska, ale aj z Poľska, Maďarska a USA. Odjakživa sem prichádzajú nielen Slováci, ale aj Nemci, ktorých bolo na Spiši pomerne veľa, Maďari, Rusíni, Gorali a Poliaci. A každý si tu mohol vypočuť kázeň vo svojom jazyku a mohol sa vo svojom jazyku aj vyspovedať. Prvé stopy mariánskeho kultu siahajú do roku 1247 a od 14. stor. tu boli pravidelné púte. Dnešná milostivá socha Panny Márie na hlavnom oltári na Mariánskej hore je perlou a klenotom, ktorá dosvedčuje hlboké korene mariánskej úcty v slovenskom národe. Dnešný kostol bol vystavený r. 1922. A 26. januára 1984 vyhlásil pápež Ján Pavol II. pútnický kostol na Mariánskej hore v Levoči na Baziliku minor. A teraz trochu odbočme. V týchto dňoch ľudia na celom svete vyjadrujú solidaritu s obeťami teroristických útokov na New York a Washington. Na Slovensku si 14. septembra uctili pamiatku obetí v USA. Preto sme sa aj my pridali k tejto šľachetnej iniciatíve a v tento deň sme sv. omšu na Mariánskej hore obetovali pamiatke obetí v USA. Naša púť vrcholila slávnostnou sv. omšou, ktorú celebroval vdp. Pavol Zaťko. Vo svojej homílii o. i. osobitne zdôraznil dôležitosť kresťanov, vieru v Boha a Pannu Máriu v dnešnej uponáhľanej, agresívnej a pretechnizovanej dobe. Po slávnostnom požehnaní v pokoji sme išli do historickej a kultúrnej metropoly Spiša, do Levoče. Na bohatstvo slobodného kráľovského mesta poukazuje zachovaná rozsiahla výstavba sakrálnych, reprezentačných a obytných stavieb. Dnes Levoča patrí medzi najkrajšie mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku so zachovanou architektonickou profiláciou stredovekého mesta. S Levočou sa spája predovšetkým meno významnej umeleckej osobnosti Majstra Pavla z Levoče, autora najvyššieho gotického oltára na svete (18,62 m). Nachádza sa v Kostole sv. Jakuba, ktorý patrí k najvýznamnejším predstaviteľom sakrálneho umenia na Slovensku. Tretí deň sme navštívili starobylé stredoveké mesto Kežmarok, ktorý v tomto roku oslavoval 750. výročie svojho založenia. Kežmarok vďaka svojej polohe v 15. až 19. storočí bol významným centrom remesiel a obchodu. V tom čase tu pôsobilo podľa známych údajov 40 remeselníckych cechov, pre väčšinu ktorých je rok 2001 jubilejným. Celkovo môžeme povedať, že stredoveké mestá na východnom Slovensku tvoria osobitný fenomén. Každé z nich je ohniskom výtvarného diania, ktoré ovplyvnilo svojou tvorbou široké okolie. Trojdňový pobyt v sídle Kolpingovho domu a púte na Spiši boli ozajstným duchovným a kultúrnym obohatením pre našich veriacich a prispeli aj k našej duchovnej obrode. Náš pobyt bol podporený Kolpingovým dielom na Slovensku v rámci jeho projektu podporeného Európskou úniou - Výchova k tolerancii v otázkach menšín a o náboženskej tolerancii, znášanlivosti a porozumení medzi národmi a ľuďmi. Na záver v mene pútnikov vyslovujeme slová vďaky našej nebeskej Matke - Panne Márii, že v tomto roku sme sa už po druhýkrát mohli vydať za jej posolstvami do našej materskej krajiny, na Slovensko. Srdečné Pán Boh zaplať patrí aj našim hostiteľom, najmä prézesovi Kolpingovej rodiny na Slovensku vdp. Pavlovi Zaťkovi, ktorý sa nám venoval počas celého nášho pútnického zájazdu. Nech Pán Boh žehná aj službu pútničiek - kantorky Kataríny Süvegesovej, vedúcej pávieho krúžku zo Santova Márie Nagy - Győryovej a predspeváčky Alžbety Radovicsovej z Kestúca, ktoré viedli po celý čas pobožnosť svätého ruženca a spev po slovensky. Trojdňový pútnický zájazd Celoštátnej slovenskej samosprávy na Slovensku nás opätovne potvrdil v tom, že najúčinnejším presvedčovaním nech je náš život úprimného obrátenia a radostného kráčania cestou lásky a pravdy, v nasledovaní vzoru našej spoločnej nebeskej Matky - Panny Márie.
Rača - niekdajšia vinohradnícka obec a neskôr mestečko – je v súčasnosti jednou z mestských častí hlavného mesta Slovenska Bratislavy. Jej prírodné prostredie, jedinečná poloha na južných svahoch Malých Karpát poskytuje ideálne podmienky pre vinohradníctvo. “Odkedy je Rača Račou, odvtedy sú Račania vinohradníkmi“ – znie záznam v obecnej kronike a veľmi výstižne vyjadruje presvedčenie Račanov, hrdých na svoju vinohradnícku minulosť. Vďaka tejto hrdosti a dedičstvu svojich predkov Rača pestuje staré vinohradnícke tradície a zakladá nové. Žije nimi po celý rok, najmä však na tradičnom septembrovom Račianskom vinobraní, programy ktorého v tomto roku pripadli na 15. a 16. septembra. Nie náhodou píšeme o tomto veľkolepom podujatí, programy ktorého lákajú desaťtisíce záujemcov z hlavného mesta Slovenska i jeho okolia, veď prvýkrát v histórii bol jeho aktívnym účastníkom jeden z našich ľudových súborov. Organizátori Račianskeho vinobrania 2001 medzi účinkujúcich pozvali aj náš slovenský páví krúžok z Kestúca, ktorý sa mohol predstaviť polhodinovým programom a zúčastniť sa slávnostného krojovaného sprievodu. Kestúčania nesklamali. Svoj repertoár zostavili prevažne z piesní svojej rodnej obce, ktorá je tiež vinárskou osadou a kde dodnes žijú tradície viažuce sa k hroznu a vínu. Keď naši speváci vyšli na javisko račianskeho prírodného amfiteátra, hľadisko bolo aj napriek nepriaznivému daždivému počasiu takmer preplnené. Obecenstvo vítalo našich spevákov nadšeným potleskom. Moderátor programu ich predstavil ako oduševnených pestovateľov slovenských ľudových tradícií obce Kestúc. Zahlásil aj to, že súbor nedávno oslávil 30. výročie svojho založenia a že jeho činnosť Celoštátna slovenská samospráva ocenila vyznamenaním “Za našu národnosť”. Račianske obecenstvo sa za každú prednesenú pesničku odmenilo dlhotrvajúcim potleskom a tým sa zavďačilo speváckemu zboru, ktorý mu umožnil nahliadnuť do klenotnice ľudového umenia podpilíšskej obce Kestúc.
Teta Marika, Mária Nováková z Békešskej Eaby, sama predstavuje dvadsiate storoeie - napísal vo svojej zdravici k jej stým narodeninám minister sociálnych vecí a rodiny Péter Harrach. Dobrému zdraviu sa tešiacu jubilantku pozdravil vo svojom liste aj prezident republiky Ferenc Mádl. - Dôležité je, aby elovek poeúval aj na ostatných, aby nepresadzoval iba svoju vlastnú vô3u, - odpovedala teta Marika starostovi mesta Jánosovi Papovi na jeho otázku, na eo treba dávať pozor, ak sa chceme dožiť takého pekného veku. Oslávenkyoa rovnako stará ako uplynulé storoeie sa do dnešného doa stará o malú kvetinovú záhradku a pod3a slov svojej dcéry vykonáva aj ialšie domáce práce a jej ob3úbenou zábavou je lúštenie rébusov. Inak s jedlom a spaním nemá problémy. Vychovala štyri deti, má šesť vnukov a sedem pravnukov. Teta Marika sa narodila v Békešskej Eabe a než sa opäť vrátila do svojho rodného domu, šesťdesiat rokov strávila v Szabadkígyósi. V rámci slávnosti po slovensky pozdravili jubilantku aj predstavitelia Eabianskej organizácie Slovákov a mestskej slovenskej menšinovej samosprávy. Aj teta Nováková v matereine poiakovala za to, že jej prišli zahrať na citare, priniesli jej kvety a iné dareeky.
Neďaleko hlavného mesta, v lone Pilíšskych hôr, leží obec Santov (Pilisszántó) s približne dvetisíc obyvateľmi. Napriek nepriaznivej demografickej vlne je tu dosť detí na to, aby zaplnili osemtriednu základnú školu. Jej riaditeľkou je slovenčinárka, autorka niekoľkých slovenských učebníc Erika Kraslánová, s ktorou sme sa zhovárali o tom, za akých podmienok pôsobí ich inštitúcia. Pani riaditeľka si hneď na začiatku povzdychla, čo nás moc neprekvapilo - školstvo dnes v Maďarsku nie je v ľahkej situácii. Čo sa týka konkrétne Santova, má síce pomerne veľa obyvateľov, ale len máloktorí pracujú v obci. Väčšina, najmä mladší, dochádzajú do susedného Verešváru, alebo do hlavného mesta, kam si vozia aj svoje ratolesti. Kvôli tomu sa však nemusia sťažovať, v tomto roku sa zapísalo do prvej triedy základnej školy devätnásť detí. Celkovo majú stoštyridsaťštyri žiakov, do ôsmej triedy chodia štrnásti. V santovskej škole sa slovenčina vyučuje ako predmet, na ktorý sa kladie mimoriadny dôraz. Jej vedenie vytýčilo za cieľ, že ukáže deťom krásy materinského jazyka a ich predkov. Slovenský jazyk sa učia deti od prvej triedy štyrikrát týždenne, svetový jazyk, angličtinu, sa začnú učiť v štvrtej triede dvakrát týždenne, v piatej, kde už napredujú podľa nových rámcových učebných osnov, dokonca trikrát týždenne. V záujme toho, aby vyhovovali požiadavkám 21. storočia, prijali do pedagogického zboru nových učiteľov. Od začiatku tohoto školského roka majú troch nových kolegov, ktorí vyučujú angličtinu, telocvik a jedna kolegyňa rozvíja schopnosti čiastočne zaostalých žiakov. Ako nám pani riaditeľka povedala, sedemnásť detí sa trápi s dyslexiou a dyskalkoliou, čo je veľa, skoro jedna trieda. Nová kolegyňa sa zaoberá s nimi tri hodiny týždenne. Prevažujú medzi nimi žiaci vyšších ročníkov, ale už vysvitlo, že aj v prvej triede sú štyri takto postihnuté deti.
O tom, za akých podmienok pracujú, nám Erika Kraslánová pyšne prezradila, že v lete vytvorili triedu pre praktické hodiny. Bolo to nutné preto, lebo podľa nových rámcových učebných osnôv od septembra namiesto niekdajšej techniky vyučujú nový predmet - spôsob života. Tu sa naučia deti napríklad variť, šiť, alebo hoci aj opraviť motorku. Na otázku, akú mimoškolskú činnosť ponúkajú žiakom, teda aké záujmové krúžky u nich pôsobia, pani riaditeľka odpovedala, že podobne ako v predošlých rokoch, aj v súčasnosti môžu deti navštevovať tanečný, bábkarský, jazykový a športový krúžok. Napríklad bicyklisti sa v lete vybrali na cestu do Pécsu. Putovania sa zúčastnili hlavne žiaci vyšších ročníkov, ale neodmietli ani bývalých študentov. Tí menší strávili týždeň na brehu Balatonu a v lete zorganizovali aj slovenský tábor v Bratislave, kde sa týždeň zaoberali slovenským jazykom a literatúrou. Samozrejme, účastníci tábora sa zoznámili aj s krásami a históriou hlavného mesta Slovenska, navštívili Devín a vodné dielo v Gabčíkove. Popri práci aj oddychovali, takže teraz sa mohli s plnou energiou pustiť do učenia.
V idylickom prostredí Baníckeho skanzenu v Tatabányi sa pri príležitosti Dňa osvetárov stretli osvetoví pracovníci župného mesta. Tí najlepší prevzali vyznamenania Za kultúru Tatabánye - Rozália Pruzsinová, M. Rátvaiová, Tatabanský banícky spevácky zbor a kolektív pracovníkov Múzea v Tatabányi. “Len to je tvoje, čo si nosíš za čelom“ - tento verš Györgya Faludyho v prednese Viktora Vargu mohol byť hoci aj mottom celej slávnosti. Viceprimátor mesta Károly Papp v pozdravnom prejave takto vyjadril svoje osobné pocity: “Blízky je mi každý človek, ktorý spoluobčanov obracia smerom k umeniu. Sú to práve oni, vzdelávatelia ľudu, ktorí zo srdca a neúnavne pracujú na zušľachťovaní ľudských duší.“
Rozáliu Pruzsinovú v Bánhide určite všetci poznajú. Sem siahajú jej korene a tu už takmer tridsať rokov pracuje v Osvetovom dome A. S. Puškina. Ako sama povedala, je pyšná na to, že môže ďalej odovzdávať duchovné dedičstvo zdedené po starých rodičoch. “Môj otec tu pracoval ako baník, za svoju prácu získal uznanie od štátu. Ja zasa od mesta. Dojímavý pocit.“ M. Rátvaiová pracovala tridsať rokov v mestskej knižnici. “Bolo mojou túžbou,“ hovorí, “dostať toto ocenenie pri odchode do dôchodku. Som šťastná a vďačná kolegom, ktorí vždy stáli pri mne.“ Vedúca tatabanského baníckeho speváckeho zboru Anita Maktonová-Darmstädterová je hrdá na to, že popri ľudových piesňach iba oni v meste zaradili do svojho repertoáru aj banícke pesničky. “Teší nás, že vedenie mesta si všimlo našu činnosť.“ Kolektív tatabanského múzea je zohraný tím. Jedným z výsledkov jeho činnosti je dejisko slávnosti, skanzen, unikátny v celej strednej Európe. Jeho riaditeľka Anikó Molnárová prevzala ocenenie so slovami: “Je to fantastický pocit. Už sme sa rozhodli, že za takto získané financie spoločne podnikneme zájazd na zámok Schönbrunn neďaleko Viedne,“ zverí sa riaditeľka so svojimi plánmi.
Tohoročný 105. Budapeštiansky medzinárodný veľtrh na základe mienky vystavovateľov a širokej verejnosti zmenil doterajšiu koncepciu a prihlásil sa s obnovenou tematikou. Podľa organizátorov si to vyžiadalo transformovanie ekonomiky a trhu. BMV sa chce stať veľtrhom spotrebiteľov a širokej verejnosti tretieho tisícročia. Tohto roku sa do centra pozornosti organizátorov a vystavovateľov dostal DOMOV, takže záujemci sa pomocou širokej palety vystavených výrobkov mohli stretnúť s bohatou ponukou tovarov rôznych cenových relácií. Na výstavisku v Kőbányi boli vystavené výrobky od A po Z - použiteľné od budovania, cez obnovenie a skrášľovanie domova, jeho vybavenie až po doplnkové predmety. Veľtrh sa teda namiesto širokej palety spotrebného tovaru koncentruje na potreby domova a jeho okolia - napr. vytváranie záhrady, rôzne komunálne služby až po príjemné trávenie voľného času. Úspornosť usporiadateľov a vystavovateľov sa markantne prejavuje vo faktoch - namiesto doterajších 10 dní BMV trvá len týždeň, od 17. do 23. septembra, čím sa podstatne znížia výdavky vystavujúcich firiem. Na veľtrhu sa prezentuje 720 vystavovateľov z 18 štátov. Po zahlásení, že tohto roku sa bude presadzovať nová koncepcia, sa prihlásilo 183 nových vystavovateľov. S kolektívnymi výstavami sa na tohoročnom BMV predstavila Južná Afrika, Indonézia, India, Čína, Hong-Kong a Poľsko. Na druhej strane značne poklesol počet európskych mamutích firiem, pretože paleta ich výrobkov je už prítomná na maďarskom trhu. Poriadatelia BMV podobne ako v predošlých ročníkoch aj teraz pripravili bohatý sprievodný program pre odborné kruhy. Veľký záujem bol o konferenciu zameranú na úspornosť energie, ako aj o prednášku o možnostiach investovania v zahraničí. Programy pre širokú verejnosť sprostredkúvali bezstarostnú a príjemnú zábavu. Na veľkom javisku prebiehali koncerty popredných hudobných skupín a sólistov, ale návštevníkov veľtrhu zabávali aj známi humoristi a športovci. Súčasťou BMV bola osobitná výstava “Maďarský svet“, inštalovaná v pavilóne č. 23, ktorá umožnila malým a stredným podnikateľom maďarskej národnosti žijúcim v susedných štátoch predstaviť sa a rozšíriť svoje obchodné kontakty. Túto lákavú možnosť využilo 120 vystavovateľov, ktorí sa prezentovali na ploche 800 štvorcových metrov. Najviac záujemcov prišlo z Chorvátska, Juhoslávie, Ukrajiny, Slovinska a z Rumunska. Z južných oblastí Slovenska sa výstavy zúčastnilo 20 vystavovateľov, svoje výrobky predstavili na 223 štvorcových metroch. Na tohoročnom 105. Budapeštianskom medzinárodnom veľtrhu boli udelené tri veľké ceny, z toho jedna výrobcovi nábytku a dve výrobcovi kombinovaných vykurovacích zariadení.
Pred dvoma rokmi zomrel najznámejší a najuznávanejší výtvarník pochádzajúci zo Slovenského Komlóša Alexander Szokolay. Jeho život vypĺňalo maľovanie a vyučovanie v miestnom gymnáziu, neskôr ho upútalo umelecké remeslo: opierajúc sa o tradície ľudového umenia vytváral prekrásne stoličky, stoly a skrine. Jeho výrobky poznali i za hranicami našej vlasti, odkiaľ ho zaplavili objednávkami. Nedávno na podnet komlóšskych milovníkov výtvarného umenia otvorili v chátrajúcom hoteli Komló pamätnú výstavu umelca. Expozícia pozostáva zo 40 olejomalieb. Život maliara odzrkadľujú jeho obrazy, ktoré prezrádzajú, kade chodil, čo videl, ako zmýšľal o svete. Toto platí aj v prípade A. Szokolayho, ktorý vo svojom najproduktívnejšom období, v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, štetcom zachytával svoj smútok, ale aj svojské komlóšske ulice, domy s tieňovými postavami. Neskôr si vypracoval svojrázny surrealistický štýl: budovy, ploty, kone i ľudia plávali na nebi a stromy nikdy nemali zelené konáre.