17. marca 2001 ● Zo slovenskej tlače
- pod týmto názvom usporiadali v predvečer osláv 15. marca, štátneho sviatku Maďarskej republiky, v spoločnom regionálnom sídle politických strán vo Vacove (Vác) jednodňovú konferenciu. Početní záujemci z mesta i Slovákmi obývaných okolitých obcí sa zišli vďaka iniciatíve Slovenskej samosprávy vo Vacove, ktorá podujatie usporiadala v spolupráci s mestskou organizáciou Spoločnosti pre šírenie populárno-vedeckých poznatkov (TIT) a Vacovským klubom príslušníkov inteligencie. S úvodnými referátmi vystúpili renomovaní maďarskí historici Dr. Károly Vígh a autor knižnej novinky Szomszédunk, Szlovákia (Slovensko, náš sused) Dr. Ferenc Boros, ako aj radca Veľvyslanectva SR v Maďarsku, riaditeľ budapeštianskeho Slovenského inštitútu Karol Wlachovský, ktorý sa zároveň podujal na moderovanie mini-konferencie.
(fuhl)
V uplynulých týždňoch bol Dom slovenskej kultúry v Békéšskej Čabe dejiskom výstavy dvoch čabianskych rodákov - výtvarníkov Jána Várkonyiho a Ladislava Lonovicsa. Umelci sú so svojím rodiskom silne spätí, aj keď mali možnosť opustiť mesto, rozhodli sa zostať tu. Tu majú pochovaných svojich príbuzných, tu žijú ich rodičia, tu stoja ich rodičovské domy, tu majú svojich priateľov, príbuzných a kolegov. K mestu ich viažu spomienky a zážitky, výsledky práce troch desaťročí, s ním sú spojené ich plány do budúcnosti. Keď sa so svojimi dielami úspešne zúčastňujú rôznych výstav v zahraničí, prejavy uznania patria nielen im, ale aj mestu. “Svet, v ktorom žijeme, je naším svetom a mesto - Čaba - je nielen naším rodiskom, ale aj naším domovom.“ V apríli budú spoločne vystavovať s ďalšími dvomi čabianskymi výtvarníkmi - Ľudovítom Slezákom a Jánom Gnandtnom v Bratislave, v budove Slovenského rozhlasu a v Galérii Umeleckej besedy Slovenska.
(ištvánová)
Ministerstvo školstva Maďarskej republiky vypísalo súbeh na podporu tzv. akreditovaných doškoľovaní národnostných pedagógov, resp. doškoľovaní v materskej krajine. O cieľoch a podmienkach súbehu sa možno informovať na nasledujúcej adrese: Oktatási Minisztérium, Közoktatási és Kisebbségi Kapcsolatok Főosztálya, Budapest, Szalay u. 10-14.; telefón: (1) 312-2273, resp. z internetovej stránky ministerstva www.om.hu, z ktorej si zároveň možno stiahnuť potrebné tlačivo. Termín zaslania súťažných prác: 10. apríla 2001, pričom súbehy budú vyhodnotené do 15. mája 2001.
Ministerstvo školstva Maďarskej republiky (MŠ MR) vypisuje
súbeh na podporu čitateľských a jazykovovzdelávacích táborov príslušníkov národných menšín, resp. táborov
upevňujúcich väzbu národnostných žiakov k tradičnej kultúre.
Cieľom súbehu je podporiť prehlbovanie jazykových poznatkov národnostných žiakov, aktivity zamerané na pestovanie tradícií a kultúry v Maďarsku žijúcich národných menšín, ako aj na spoznávanie kultúry ich materskej krajiny.
- Súbehu sa môžu zúčastniť národnostné školské inštitúcie rôzneho typu (základné školy, v ktorých sa vyučuje národnostný jazyk ako predmet, dvojjazyčné školy, ako aj školy s menšinovým vyučovacím jazykom), ale i tie celoštátne národnostné samosprávy, ktoré v súlade s horeuvedenými cieľmi usporiadajú najmenej pre 15 žiakov základných škôl aspoň týždňový alebo dlhší tábor.
- Súťažné práce (vyplnené formuláre) majú obsahovať popri uvedení počtu účastníkov podujatia, plánovaného termínu a dejiska, resp. odborného programu plánovaný rozpočet s uvedením jednotlivých položiek a všetkých finančných zdrojov, ako i cenové ponuky pre jednotlivé služby (cestovanie, nocľah, strava).
Termín zaslania súťažných prác: 15. apríla 2001.
Súbehy budú vyhodnotené do 20. mája 2001.
Adresa: Oktatási Minisztérium Közoktatási és Kisebbségi Kapcsolatok Főosztálya, Budapest, Szalay u. 10-14., poštová adresa: Budapest, Pf.: 1., PSČ: 1884.
Odbor pre národné a etnické menšiny Ministerstva národného kultúrneho dedičstva MR vypisuje súbeh na podporovanie vydania literárnych publikácií národnostných menšín v Maďarsku v materinskom jazyku v roku 2001 v celkovej hodnote 15 miliónov forintov. ! Cieľom súbehu je podporiť vydávanie literárnych, resp. populárno-vedeckých a odborných diel v Maďarsku žijúcich národností v ich materinskom jazyku (prípadne dvojjazyčne). ! Súbehu sa môžu zúčastniť celoštátne samosprávy menšín, civilné organizácie (spolky, združenia), ako i cirkvi (s odporúčaním danej celoštátnej menšinovej samosprávy) a vydavateľstvá, resp. inštitúcie s vydavateľským právom. ! Súťažné práce majú obsahovať vyplnený formulár v dvoch exemplároch (s patričným prehlásením žiadateľa), jeden exemplár rukopisu, prehlásenie vydavateľstva o tom, že danú publikáciu mieni vydať, rozpočet vydavateľstva a tlačiarne s uvedením požadovanej sumy, ako aj odporúčanie lektora. ! Termín zaslania súťažných prác: do 20. apríla 2001. Súbehy budú vyhodnotené do 5. mája 2001. ! Súbehu sa nemôže zúčastniť taký uchádzač, ktorý nevyúčtoval podporu udelenú z fondu ministerstva. ! Bližšie informácie možno získať na telefónnom čísle: (06-1) 484-7393 al. 484-7100 kl. 6841. ! Formuláre si možno zaobstarať v stránkovej kancelárii ministerstva (Nemzeti Kulturális Örökség Minisztériuma Ügyfélszolgálati Iroda, 1077 Budapest, Wesselényi u. 20-22.), resp. stiahnuť z internetovej stránky ministerstva: www.nkom.hu.
V týchto dňoch uzrela svetlo sveta prvá samostatná básnická zbierka rodáka z Mlynkov (Pilisszentkereszt) Laca Klausa. Knižku veršov pod názvom Vďaka a s podtitulkom Básne spod Pilíša vydala Celoštátna slovenská samospráva a Spoločnosť FUHL BT v Mlynkoch s finančnou podporou verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Ministerstva národného a kultúrneho dedičstva MR. Širokej čitateľskej verenosti sprístupnené texty upravil, zbierku zredigoval a slovníček k nej vypracoval snáď najznámejší básnik Slovákov v Maďarsku, rodák autora Gregor Papuček. V publikácii, ktorá vyšla vo vreckovom formáte (B/6) v rozsahu 176 strán a v náklade 750 exemplárov, boli použité snímky Imricha Fuhla, rodinné fotografie autora, ako aj archívne zábery spod Pilíša.
Autor venuje čitateľom svoje verše v znamení týchto myšlienok:
Táto zbierka sa zrodila z hlbokej lásky a vďaky voči našim drahým rodičom, ktorí s vypätím všetkých svojich síl dreli, namáhali sa, robili všetko možné, zdravie a život si obetovali, len aby nás, svojich sedem detí, statočne vychovali. Všetko to, čo pre nás urobili, ľudskou rečou vyjadriť sa nedá. Náš slovník je k tomu prislabý. Ale pocit lásky a vďaky má veľkú silu. To on mi viedol pero pri písaní. Venujem teda tieto riadky svetlej pamiatke našich rodičov. A venujem ich aj do pozornosti milého čitateľa, najmä mládeže, aby si vážila svoj slovenský pôvod, svojich rodičov, ktorí sa pre nás obetovali. Ich skvelý príklad nás všetkých zaväzuje, aby sme boli im nápodobní, aby aj o nás takto mohli písať nasledujúce generácie.
Narodil som sa 1. novembra 1929 v mojich až dodnes milovaných Mlynkoch. V pobožnom prostredí ma vychovávali a preto v takom duchu som aj písal. Nie pre seba, ani nie pre širokú verejnosť, ale pre našu rodinu. Odtiaľ je aj názov zbierky mojich básnických pokusov. Moja zbierka básní má pôvod v našej rodine, v mojej užšej domovine a venovaná je mojim rodičom za ich ťažkú, namáhavú, ale vždy dobrosrdečnú službu, vykonávanú svojim siedmim deťom. Pocit lásky je veľká sila, ktorá mi viedla pero k tejto zbierke. To všetko ľudským jazykom vyjadriť sa nedá… Odporúčam našim milým čitateľom, najmä mládeži, aby si vážili svoj slovenský pôvod, svojich rodičov, ktorí život a zdravie obetovali pre nás, aby si od nich brali príklad pre dnešok, a koniec-koncov pre nasledujúce generácie.
(fuhl)
Laco Klaus študoval v Budapešti na učiteľskom ústave a ako začínajúci učiteľ slovenčiny sa dostal “do sveta, ďaleko od maminho stola”. “V tích Zemplínskích vrchof obec Hollóháza, / tam buďem robit, ďe len havran dochádzá” – píše vo svojich veršoch, a hoci plat bol malý, cítil sa tam dobre: “Vítali ma vrchi, aj zelené hori. / Aj pod tím Pilíšom vlastňe také boli. / A aj luďé dobrí pekňe ma vítali, / a z čistého srca dobrí obed dali.” Tam vyučoval “krásnú slovenčinu, čítat, písat, spívat pesňičku slovenskú”.
Dnes žije v Szerencsi, zamýšľa sa nad minulosťou a píše o nej perom dôverného očitého svedka. Že niekto pochádza z Mlynkov a píše niečo “literárne”, na to si už, myslím, naši čitatelia zvykli. Akiste už poznajú mená básnika Imricha Fuhla, Marty Glückovej, ktorá tiež už napísala niekoľko pekných poviedok, alebo meno autora týchto riadkov. Ale že sa tu chopil pera aj niekto z tej skoršej generácie, to je pre nás novinkou. Laco Klaus podáva do určitej miery patriarchálny obraz tejto slovenskej dediny. Predstaví ju takú, aká bola v prvej polovici nášho storočia a akú ju už nikdy nikto viac vidieť nebude, ak len nie prostredníctvom jeho básní. Originálnosť obrazov zosilňuje aj jeho nárečový jazyk a množstvo takých výrazov, ktoré existujú len v reči Mlynčanov, a ktoré sa už pomaly vytrácajú aj z ich živej reči. Nejde tu len o nejaké “kratušké” básničky. Báseň Seďem ďeťí napríklad má 124 štvorriadkových slôh (!) a báseň Hrozná vojna bola ich má tiež 90!
Autora aj niektorých z jeho bratov som poznal len tak “zďaleka”. Ale ich otca, dobrého kováča, ktorý sa aj s mojím otcom rád pozhováral, som poznal dobre. Bol to človek úctivý, úctyhodný a veľmi robotný. O tom jeho syn píše takto: “Podkovi každí ďen nové zme robili, / ďalším koňom zme jích na pati pribili. / “Ťahaj, sinku, mechi, lebo nám vihasňe!” / - povedali tato ťicho, polohlasňe. // Aj mali kumčaftof po celéj ďeďiňe, / zašli sa pojennat k cudzím aj k roďiňe. / Pekňe jích vítali, odíst jím ňedali: / “Vipi vína, Gusto!” – za stól jích volali. // Ked večér ňeskoro domu sa dostali, / napoli ustatí, napoli ospalí, / pláni si robili spokojňe na zajtrá, / lehli si vispat sa, oddíchnut do rána. // Alebo v básni Naučil nás oťec kosit: “No pozriťe, chlapci, kosa je zedraná. / Treba hu naklepat za skorého rána. / Viklep hu naťenko a nabrús poráňňe, / osličku do krba a vodi nalejme! // Húra sa plňila, seno zaváňalo, / jaťelinki dobréj tak sa nasporilo.”
Autor postaví pamiatku celej rodine, ale akosi v centre všetkého stojí práve matka, ktorej je zbierka venovaná. Ona je rodičkou, robotnicou, vychovávateľkou, ochrankyňou a všetkým dobrým v jednej osobe: “Jenna duša-mamka dala seďem ďeťí, / jak ked rúža najar pučí a rozkveťí. // A róstli ďeťički, mamka radosť mali, / veňňe-vnoci plenki a košelki prali.” V básni Zahrada maminá píše takto: “Ked bola jar, slnečko sa pekňe rozsvíťilo, / jak mladá ňevesta sa tu šecko rozkveťilo, / zaslúbená radosť bola tu ze ščedrích dlaňí, / a v jeseň na stolof bolo božé požehnaňí. // Až raz pójďem pozret domu našú dobrú mamu, / čo aj v dáždži husté klapki padat ňeprestanu, / véjďem na dvor nášho domu, jak ked sem ból mladí, / prvé kroki povedu ma mamke do zahradi.”
Prekrásne, dvoma riadkami dokáže vystihnúť podstatu, hlavný cieľ a zmysel všetkej námahy celého života svojich rodičov: “Tak mamka aj oťec vďačňe ponúkali, / ked zme dobre jelli – dobrú vólu mali.” Nebol to ľahký život. No žiť predsa dajako len museli: “Ked zme mali kravu a ťela v maštali, / bár aj bída bola, hlad zme ňepoznali.” Ľudia si pomáhali ako mohli. Keď nebolo slamy do maštale, podstielali “šmáňím” (suchým lístím): “Hrable, vrecá, deski, velkú mechovicu, / pochicme sa šeci, a pome zafčasu! / Jeseň bola pekná, už listi padali, / veter pohibuval šmáňaté panohi. // Kravički už došli pekňe s prázním vozom, / oťecko jích vélli, kráčali pred ojom. / “Chvála Bohu, chlapci, pekňe sa nám darí, / ked človek pracuje, obsáhňe aj dari.”
Obšírnu báseň venuje autor udalostiam druhej svetovej vojny (Hrozná vojna bola): “V štiricátémštvrtém a potom aj pátém / z ohňivím rachotom búrka vojni strašnéj / zametala v hrúze celé kuse sveta, / každému živému beda bolo, beda!” Zločiny fašistických vojsk zobrazuje takto: “Písali novini, čo Ňemci stváraju, / ďeťički do kisňi a pod led dávaju.”
Po otrasnom opise hrozných vojnových udalostí predstavuje ťažký povojnový život. Mlynčania spod Pilíša sa často dostali až do Békéšskej župy, ak si chceli niečo zameniť za prasiatko. A nie každý mal v tom také šťastie, ako práve autor týchto básní: “Mňe sa podarilo, zme sa pojennali, / a prasa od cecka zme do vreca dali. / Ščicu sem zavázal a vreco na pleco, / mal sem já radosťi, dupkalo mi srco!”
Popri hodnovernom opise historických udalostí, života rodičov a súrodencov, majú tieto básne ešte jeden dôležitý význam. Veľmi plasticky podávajú celý rad ľudových zvykov, ktoré ešte v tridsiatych rokoch 20. storočia v Mlynkoch prekvitali. Také boli napr. aj driapačky: “Zvyk ból z dávních časof ročňe drápat pérí: / zešli sa žeňički u nás po večeri. / Prekrásné pesňički starodávné zňeli, / ťichučko, do noci – chvílki preleťeli. // Petrolín vihorel, lampa zamružkala, / susedki fstávali, šklbačka prestala. / Pobrali sa domu: “Zbohom budz, suseda! / Drápat ešče zajtrá buďeme u ťeba!”
Alebo návšteva maškár pri zabíjačke: “Chlopkaju na dvere ňeznámé mačkari, / z obedármi v rukách núťer sa dostali. / “Dajťe nám klbásku, dajťe nám jelitá!” / Tancuju po izbe, až sa nás smích chitá.”
Vianočné vinšovačky: “Na druhí ďen ráno mi zme skoro fstali, / Adama aj Evu pekňe vinšuvali. / Ňech dá pán Boh zdraví, aj ščasťí každému, / božské požehnaňí šeckému stvoreňú.”
Alebo vianočný zvyk pastierov: “Kravár pítá chleba, zrno potrebuje, / na vánoce choďí, fšaďe vitrubuje. / Víno aj kapusňík že mu praj dochádzá, / a ked šecko dostal, už dvere otvárá.” Celé básne venuje takým zvláštnym udalostiam, ako boli púť, špáranie šípiek, driapačky, zabíjačka, kvasenie kapusty, pečenie chleba, alebo vianočné zvyky.
Básne sú písané v západoslovenskom nárečí. Ich štýl nám pripomína ovzdušie pradávnych historických spevov. Potvrdzuje to aj kompozičné riešenie každej básne, kedy v poslednej slohe akoby sa autor prihováral k neznámemu čitateľovi: “A už zbohom načas, oddíchnut si treba…”, alebo: “Rádkof hoňňe bolo, už písat prestaňem…”, a potom urobí vždy nejaký vývod z toho, čo v danej básni napísal, alebo dáva isté poučenie.
Nebolo by od veci ani zamyslieť sa nad tým, prečo autor vybral pre svoje básne nárečový jazyk, a k tomu ešte takýto archaický štýl. Na každý pád zbierka básní Laca Klausa je čítanie veľmi zaujímavé a pozoruhodné nielen pre Mlynčanov, ale aj pre širšiu slovenskú verejnosť.
Gregor Papuček
Zavítaním prvého jarného mesiaca nadišiel čas, aby sme sa zobudili zo zimného spánku a trocha si rozhýbali telo. Ak nám nestačí cvičenie pred zrkadlom a beh okolo domu, ale zatúžime robiť niečo pre svoju telesnú schránku v rámci kolektívu, na jar si máme z čoho vyberať. Žiaci základných a stredných škôl s vyučovacím jazykom slovenským, ako aj tých, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, sa už po 5. raz môžu zúčastniť športových hier, ktoré sa uskutočnia od tretieho do piateho mája v Slovenskej škole v Budapešti. Aj tohto roku sa do pretekov - i keď nesúťažne,zapoja študenti Slovenského gymnázia z Komárna. Účastníci zápolenia si zamerajú svoje sily, šikovnosť i um v basketbale, vo volejbale a vo futbale. Tento rok poriadatelia vynechali z programu stolný tenis, lebo táto kategória zaberala najviac času a priestoru. V rámci trojdňovej akcie sa naše deti popri športovaní môžu zúčastniť spoločných historicko-kultúrnych programov, pretože im zorganizujú aj prehliadku hlavného mesta. Podľa jedného z iniciátorov hier, riaditeľa internátu budapeštianskej slovenskej školy Tibora Molnára, cieľom podujatia je poskytnúť možnosť deťom, ktoré sa učia slovenský jazyk, stretnúť sa, zasúťažiť si, nadviazať a prehlbovať priateľstvá a hlavne rozvíjať si svoje jazykové znalosti. Hlavný organizátor nám prezradil, že na tohoročné hry očakávajú takmer 300 detí a učiteľov z 13-14 škôl, ktorým zabezpečia všetko okrem cestovného. To znamená, že stravovanie a nocľah financuje Slovenská škola v Budapešti. Samozrejme, prispejú jej na to rôzne nadácie a slovenské organizácie. Ak sa všetko vydarí tak ako plánujú, na slávnostné otvorenie zavíta aj minister mládeže a športu Tamás Deutsch.
(mataisová)
Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a členovia Náboženského podvýboru CSS: predsedníčka Ildika Klauszová Fúziková, putujúca evanjelická farárka Alžbeta Nobiková a evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabulyová pozvali 7. marca do sídla nášho najvyššieho voleného zboru na priateľské stretnutie predsedov budapeštianskych Kruhov priateľov Békéšskej Čaby, Sarvaša a Slovenského Komlóša. Žiaľ, na stretnutie prišiel iba predseda Kruhu priateľov Slovenského Komlóša v Budapešti Michal Lehoczki. Predseda CSS Ján Fuzik privítal pána Michala Lehoczkého a s poľutovaním konštatoval, že predsedovia ďalších dvoch civilných organizácií na rokovanie neprišli. Pán predseda vyzdvihol, že pokladá za dôležité, aby CSS a slovenské civilné organizácie v hlavnom meste pokračovali v spolupráci, veď ich členovia tvoria bázu, ktorej záujmy zastupuje aj samospráva. Preto v prípade nároku im vychádza v ústrety a v sídle CSS zabezpečuje pre nich priestor pre ich činnosť. Potom informoval pána Lehoczkého o tom, že nedávno navštívila delegácia CSS, sídlo Severného dištriktu Evanjelickej luteránskej cirkvi v Maďarsku, kde rokovali s jeho nedávno zvoleným predsedom-biskupom Dr. h. c. Imre Szebikom. Cieľom návštevy bolo osobne zablahoželať novozvolenému predsedovi-biskupovi I. Szebikovi a prediskutovať s ním
možnosti starostlivosti o praktizovanie náboženského života slovenských evanjelikov žijúcich v Maďarsku. Hovorilo sa o možnosti vytvorenia misijného strediska pri Slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore na Lutherovom dvore v Budapešti.
Predsedníčka Náboženského podvýboru Ildika Klauszová Fúziková dodala, že pastorácia slovenských evanjelikov žijúcich v hlavnom meste a vytvorenie misijného strediska v Budapešti je srdcovou záležitosťou nielen Celoštátnej slovenskej samosprávy, ale aj Slovenskej samosprávy Budapešti, ktorá sa o to už dlhé roky snaží. Preto pokladá za dôležité, aby sa členovia Náboženského podvýboru CSS v blízkej budúcnosti stretli s členmi poslaneckého zboru Slovenskej samosprávy Budapešti a predstaviteľmi kruhov aj na pôde SSB a opäť spoločne prerokovali túto závažnú vec.
Putujúca evanjelická farárka Alžbeta Nobiková zdôraznila, že v Maďarsku vo všetkých troch dištriktoch - Severnom, Južnom a Zadunajskom - žijú slovenskí evanjelici. Preto by bolo žiaduce, aby jej celoštátna pastorácia patrila do kompetencie predsedu Evanjelickej luteránskej cirkvi v Maďarsku. Slovenská samospráva Budapešti a budapeštianske Kruhy priateľov Békéšskej Čaby, Sarvaša a Slovenského Komlóša by sa mali pričiniť o to, aby sa v Slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore pri Lutherovom dvore čím skôr vytvorilo misijné stredisko pre slovenských evanjelikov žijúcich v Budapešti a na okolí, ktorí o to prejavujú náležitý záujem. Na čelo cirkevného zboru by sa mal dostať taký slovenský kňaz, ktorý by vykonával túto službu na plný pracovný úväzok. I. Klausová Fúziková podotkla, že okrem pravidelných slovenských bohoslužieb by sa tu mohli konať porady, konferencie, organizovať vzdelávacie kurzy a vôbec mohol by sa tu vytvoriť klubový život pre mládež i dospelých. Navyše, v budapeštianskej slovenskej škole by mohla prebiehať náboženská výchova v materinskom jazyku. Generálny biskup ECAV- u na Slovensku Doc. ThDr. Július Filo by konkrétne umožnil vyslať mladého evanjelického kňaza zo Slovenska. Hosťujúci kňaz by potom putoval aj po krajine a v našich školách by učil náboženskú výchovu.
Predseda Kruhu priateľov Slovenského Komlóša Michal Lehoczki sa poďakoval za prijatie a zdôraznil, že členovia kruhu už viackrát rokovali o potrebe založenia misijného strediska pri Slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore na Lutherovom dvore v Budapešti. Pokladal by však za dôležité aj to, aby sa tu vyvinul aj spoločenský a kultúrny život, knižnica a klub. Preto v maximálnej miere podporia realizovanie strediska a svoju žiadosť sú ochotní potvrdiť aj podpisom. Pán Lehoczki informoval o tom, že oni už rokovali s rodákom zo Slovenského Komlóša, evanjelickým kňazom Ondrejom Lehoczkim, ktorý účinkuje v Budapešti a prípadne by prevzal túto pastoračnú činnosť.
(fúziková)
Je málo udalostí, ktoré by boli tak hlboko zapôsobili na vedomie a cítenie našich dolnozemských rodákov ako vražda dnes už legendárneho sedliackeho vodcu, čabianskeho rodáka Ondreja Áchima. V týchto dňoch si pripomíname jeho dve okrúhle životné jubileá: 130. výročie narodenia. Narodil sa 15. marca 1870. A 70. výročie úmrtia. Zomrel 15. mája 1911. Popísalo sa už o ňom množstvo článkov a štúdií a vyšlo i niekoľko kníh. Žiaľ, v slovenčine veľmi málo. Aj keď nebol nijakým národovcom. Život zasvätil iným ideálom, svoj slovenský pôvod však nikdy nezaprel. Aj keď ho v parlamente niektorí novinári posmešne prezývali paraszt tót gazdom. Na rôznych politických zhromaždeniach sa prihovoril niekedy k svojim slovenským spolurodákom aj v ich materinskom jazyku. Ba v uhorskom sneme ako poslanec určitú dobu spolupracoval i so slovenskými poslancami. Napríklad s Milanom Hodžom. O jeho náhlom zavraždení 14. mája 1911 priniesli správu takmer všetky vtedajšie maďarské noviny. No nielen maďarské. Napríklad Slovenský týždenník, vychádzajúci v Budapešti, venoval tejto tragickej udalosti až poldruhej strany. Úvodník sa zaoberal touto problematikou pod názvom “Na Čabe smútok“. Ešte konkrétnejšie uprel zrak na tieto udalosti nekrológ s názvom “Áchima zastrelili.“
Hneď prvé riadky Úvodníka zapôsobili na čitateľa tiesnivým dojmom:
“Ukrutný smútok zovrel srdcia slovenského sedliackeho ľudu, žijúceho na Čabe, v tom najväčšom slovenskom meste na Dolnej zemi (A nielen na Dolnej zemi, pozn. autora). Milovaného vodcu čabianskeho ľudu Ondriša Áchima zastrelili. Vnikli mu do vlastného domu, začali s ním spor a keď Áchim, prudký a náruživý, hnal nevolaných hostí palicou, jeden z nich vytiahol revolver a podstrelil ho. V pondelok poobede vypustil Áchim dušu. V stredu odpoludnia bol pohreb. Taký, akého v uhorskej krajine (okrem pohrebu L. Kossutha a M. Jókaiho v Pešti) ešte neoblo. Dvadsaťtisíc zachmúrených tvárí ho sprevádzalo na poslednej ceste.”
V článku je i niekoľko základných životopisných údajov o Ondrejovi Áchimovi. Otec ho dal študovať na gymnázium v Sarvaši. Dokončil však iba šesť tried. Vrátil sa na Čabu, kde gazdoval na otcovom majetku. Bol vnímavý, bystrý, prekrásnej tváre a rozkošného zjavu. Milo a odvážne sa už vtedy vyjadroval. Tak starí, ako aj mladí spoluobčania si ho obľúbili. Bol jediný, čo sa vážne začal zapodievať biednym stavom svojich rodákov. On bol síce majetným, ale cítil s chudobou. Začal politizovať. A roku 1905 si ho zvolili Čabania za poslanca do krajinského parlamentu. Neskoršie sám založil Nezávislú sedliacku stranu Uhorska. A začal vydávať i Sedliacke noviny (Paraszt ujság). O jeho ďalšej činnosti. Aj o tom, ako si ho Čabania až trikrát zvolili za poslanca, sa máme možnosť dočítať v ďalších prameňoch. Mal veľa nepriateľov a z toho vyplývajúcich sporov, čo si vo väčšine prípadov pre svoju prudkú a nepokojnú povahu sám zavinil. Naposledy to bol dlhotrvajúci spor s čabianskym statkárom dr. Ondrejom Žilinským, ktorý sa mu vlastne stal osudným. Spor vznikol z toho, že Žilinský sa pri akejsi príležitosti vyjadril pred istým novinárom o Áchimovi, že je násilník a ide iba za vlastným ziskom a že celú Čabu terorizuje. Áchima sa to veľmi dotklo a do novín “Békásmegye Friss Ujság“ napísal článok, v ktorom Žilinského obvinil, že sa obohatil peniazmi z Ľudovej banky, ktorá skrachovala. Žilinský sa ho potom rozhodol zažalovať za osočovanie. I vybral sa do Pešti zadovážiť si patričné dôkazy proti nemu. Jeho dvaja synovia, Ondrej a Gabriel, keď otca doma nebolo, sa zase rozhodli navštíviť Áchima v jeho vlastnom dome a žiadať od neho zadosťučinenie (satisfakcia) za urážku na cti. Išli tam v nedeľu ráno, keď Áchim práve vstával. Povedal im, aby ho čakali v prednej izbe, kým sa oblečie. Keď dlho nevychádzal, vošli za ním sami. Na nešťastie bol vtedy doma sám, a tak nebolo svedka, ktorý by bol dosvedčil, čo sa tam vlastne odohrávalo. Ich výpovede sa diametrálne rozchádzali. Áchim ťažko zranený v nemocnici pri vypočúvaní rozpovedal, že vošli k nemu bez klopania a vyhrážali sa mu, že ho zabijú. On na to schytil palicu a vyháňal ich von. Keď nechceli odísť, staršieho udrel palicou, na čo mladší niekoľkokrát na neho vystrelil. “Zavraždili ma z panskej nenávisti. Viem, že zomriem. Pomstite sa za moju smrť!“ dodal.
Obvinení sa zase bránili, že to robili v sebaobrane. Mladší z nich tvrdil, že keď sa Áchim zahnal na jeho brata palicou, on siahol tiež po palici, čo stála vedľa postele a uderil zase Áchima. A ten sa potom vrhol na brata, chytil ho od krk a začal ho hrdúsiť a gniaviť. On potom vytiahol brovning a vystrelil dvakrát do neho. Najprv do nohy a potom do zadného časti tela, tak ako bol prevalený cez posteľ. A táto strela mu zasiahla i vnútornosti a zapríčinila smrť. Zomrel na druhý deň o jednej hodine poobede. Ešte pred vypustením duše ho vypočul sudca a vyspovedal ev. farár Pavel Koreň.
A ako túto smutnú správu prijali obyvatelia Čaby? Dočítame sa o tom v ďalších riadkoch:
“Vražda vyvolala na Čabe obrovské pohoršenie. A to tým väčšie, že vrahov ponechal súd načas na slobode. (A nakoniec ich, kvalifikujúc ich počínanie za čin v sebaobrane, vyhlásil ich za nevinných, pozn. autora). Aj keď sa sami hneď po vražde prihlásili na okresnom súde v Békéščabe a u kráľovského fiškusa v Gyule. Rozhorčenie bolo také veľké, že vrchnosť mala strach z vypuknutia vzbury, a preto vojsko a žandári ešte i dnes patrolujú po uliciach a sú v pohotovosti. Žandári strážia i dom Žilinského. Doteraz však nedošlo k žiadnym výtržnostiam. Čabania v nevýslovnom žiali prijali správu o smrti svojho vodcu, svojho krajinského poslanca, svojho miláčika. Tisíce ľudí putuje k jeho nehybnému telu, obsypáva ho kvetmi. A pripravili mu pohreb, na ktorý na Čabe budú ešte dlho spomínať. Takto sa končí nekrológ Ondrejovi Áchimovi, uverejnený v Slovenskom týždenníku v Pešťbudíne 19. mája 1911.