Zo slovenskej tlače ● Vredy SNS, Jána Slotu a Pála Csákyho
Slovenská národná strana, ktorá tvrdí, že jej historickou úlohou a povinnosťou je snažiť sa vyviesť Slovensko z materiálneho, sociálneho, ale i duchovného úpadku, začala po roku spoluvládnutia so stranami SMER-SD a ĽS-HZDS stagnovať.
Jej ambiciózny a moderný Národný program obrody Slovenska, ktorým oslovila voličov mladšej a strednej generácie, zostal iba víziou a nestal sa politickou bibliou vedenia strany. Namiesto dynamiky sme svedkami jej zakuklenia sa do tém a problémov, ktoré neťahajú Slovensko hore a neposúvajú myslenie jeho občanov. Ukričaná a niekedy až hysterická rétorika jej lídrov zostala na úrovni 90-tych rokov a má prvky krčmovej ako intelektuálnej a odbornej debaty. Žiaľ, stále platí, že SNS nereprezentuje slovenskú inteligenciu a nepriťahuje slovenské mozgy do jej radov. Nie je motorom modernej národnej politiky, netvorí jej koncept ani perspektívu. Toto je najväčší hendikep jej vedenia, ktoré sa hrdo hlási k historickej tradícii tejto najstaršej slovenskej politickej strany. Žiaľ, hlási sa iba formálne. Zatiaľ nemá na to, aby sa národným myslením, znalosťami národnej histórie a politickou kultúrou priblížila k aristokratom ducha a osobnostiam SNS, ktoré zdobili túto prevažne evanjelickú stranu až do jej fúzie s katolíckou Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou v roku 1938. Ak by to bolo opačne, cítili by sme nielen toto dedičstvo, ale aj odvahu pokračovať v tradícií Milana Hodžu, Martina Rázusa alebo zakladateľa Viliama Paulínyho-Tótha. Pravda je dnes iná a predstavitelia SNS sa na vodcov národa iba hrajú, nie sú ani ich nepodarenými kópiami...
Strana nie je schopná zaujať zásadné a odborné stanoviská ku kľúčovým národným, historickým, európskym, hospodárskym či kultúrnym témam. A aj tie, ktoré vysloví, sú slabo zrozumiteľné. Je síce chvályhodné, že strana iniciovala prijatie zákona o Andrejovi Hlinkovi a spomienkovú slávnosť na 100.výročie černovskej tragédie, ale akým štýlom to presadzovala? Krikom a hádaním sa v parlamente s maďarskými poslancami? Alebo pretekmi s KDH a hrou na to, kto je viac národný? Prečo SNS nepropagovala aj odkaz Andreja Hlinku, jeho dielo, prečo neprišla s iniciatívou propagácie kresťanstva, lásky, tolerancie a zmierenia? Na čo nám je zákon, ktorý nemá dušu? Ako si SNS pripomenie a uctí obete prvej a druhej Viedenskej arbitráže na južnom Slovensku a horthyovského režimu? Bude iba plakať a kričať, alebo zorganizuje niečo, čo bude odrazovým mostíkom pre slovensko-maďarské vzťahy? Alebo toto je už téma, ktorá je nad sily vedenia SNS?
Všimnime si aj jej politiku v zahraničí. Prakticky neexistuje. Vedenie strany nemá odvahu komunikovať mimo Slovenska, stále si nevie nájsť svojich stabilných zahraničných partnerov a krváca na neschopnosti vybudovať si nový a iný imidž, ktorý si získala vďaka škandalóznym výrokom Jána Slotu. Tento v súčasnosti druhý najpopulárnejší slovenský politik dodnes nenašiel odvahu, aby vycestoval do Bruselu a Štrasburgu, kde by vysvetlil program a politiku SNS v rámci vládnej koalície, kde by vyvrátil argumenty SMK a obviňovanie SNS, že je rasistickou, xenofóbnou a fašistickou stranou...Hoci hovorí, že pán Fico je jeho priateľ, v zahraničí mu doteraz nijako politicky nepomohol. A tak nepomohol ani Slovensku.
Personálnu a koncepčnu krízu, v ktorej sa SNS zmieta už niekoľko rokov, zviditeľňujú aj jej traja ministri. Aj po roku naďalej ťarbavo a nezrozumiteľne manažujú rezorty školstva, životného prostredia, výstavby a regionálneho rozvoja. Pôsobia ustráchane a nevýrazne, pripomínajú aktérov pštrosej a trochárskej politiky. Verejnosť nepozná ich koncepciu a priority. Minister Janušek je v konflikte s predstaviteľmi vyšších územných celkov, obviňujú ho z centralizmu a neschopnosti naštartovať regionálny rozvoj. Pán minister Izák, žijete vôbec a za čo vás platia daňoví poplatníci? Nebyť lykožrútov v Tatrách, neboli by asi ani tie vaše občasné tlačové konferencie. Minister Mikolaj sa síce aspoň snaží riešiť problémy a „tlačí na pílu“, ale kto podporuje jeho koncepciu rozvoja školstva a budovanie vedomostnej ekonomiky? Poznáme iba kritiku ich filozofií zo strany opozície a najmä Strany maďarskej koalície.
Ak chce SNS politicky prežiť, musí sa zobudiť, začať pracovať a otvoriť verejnosti. Prieskumy verejnej mienky, ktoré dávajú strane 10 až 12 percentné preferencie, nie sú žiadnou garanciou, že strana uspeje aj v ďalších parlamentných voľbách. Bude musieť v nich rekapitulovať výsledky svojej vládnej politiky a tie nie sú zatiaľ ničím výnimočné. Je jasné, že strana musí začať budovať svoje štruktúry aj na južnom Slovensku a v mestách, kde má zopár svojich komunálnych poslancov a politikov. Musí presvedčiť aj mladšiu generáciu. Hovoriť o tom, že južné Slovensko je agenda SMK, je veľmi nezodpovedné a nerozumné. Nie je to pravda, v tejto časti štátu sú v majorite Slováci. Južné Slovensko je naopak veľkou výzvou pre SNS, je zrkadlom jej národnej i občianskej politiky, ktorú proklamuje aspoň na papieri. Miliardy z európskych fondov, ktoré chce takmer monopolne manažovať, jej dávajú veľkú príležitosť, aby nezopakovala chyby SMK a potvrdila, že nepodporuje kosovskú politiku na juhu Slovenska. Tie peniaze potrebujú všetci, nielen Slováci a Maďari.
Chemik Pál Csáky, tento nový politický vodca slovenských Maďarov, sa živí politikou od roku 1990. Na jeho plat i ďalšie funkčné výhody sa skladajú daňoví poplatníci - občania Slovenskej republiky. Pracoval iba desať rokov, keď sa nevýrazne zviditeľňoval ako vedúci technológ v levickom bavlnárskom podniku Levitex. Napísal viacero polemických kníh a článkov, ktorými sa snažil upútať pozornosť na seba ako na moderného a distingvovaného stredoeurópskeho politika a predovšetkým Maďara so slávnym menom. Narodil sa v dome, ktorý stál iba 800 metrov od slovensko-maďarskej hranice v Šahách. Hoci tvrdí, že je katolíkom univerzálnej a nadnárodnej rímskokatolíckej cirkvi, jeho politika, názory a najmä vnímanie histórie ho často demaskujú do pozície zakomplexovaného a uplakaného maďarského katolíka. Pripomína veriaceho, ktorý uznáva iba maďarského Boha, maďarskú pravdu, maďarskú kresťanskú lásku a maďarskú spravodlivosť. Rád poučuje a zosmiešňuje druhých, ešte radšej moralizuje, hrá sa na zodpovedného demokrata a veľkého Európana, ktorého však zatiaľ uznávajú iba budapeštianske politické kruhy. Doteraz neoslnil žiadnym kresťanským, ani politickým či európskym výkonom a gestom. Aj keď čosi politicky vymyslel a zorganizoval, vždy minimálne nahneval Slovákov a Rómov.
Jeho veľkým morálnym i kresťanským problémom je neschopnosť priznať si chyby a omyly. Keď nemá argumenty, rafinovane vyťahuje nové témy. Využíva pritom nepripravenosť médií i slovenských politikov, ktorí stále nie sú schopní čeliť a zastaviť jeho neférové politické praktiky najmä v zahraničí. Iné rozpráva maďarským médiám, iné slovenským, rád veci zveličuje a nafukuje. Veľmi rád a cielene zaťažuje svojou politikou a tendenčnými informáciami európske inštitúcie. Keď to potrebuje, do svojej zákulisnej politiky zaťahuje slovenských Nemcov, nemeckých i rakúskych politikov, dovoláva sa akéhosi amerického (nezainteresovaného) názoru, ale pozor - vždy je to iba bublina, ktorá má falošne ukázať, aký je on silný a vplyvný politik. A keď neskôr vypláva pravda na povrch, je natoľko zbabelý, že sa nevie ospravedlniť. A to nielen Slovákom, slovenským Maďarom a európskym inštitúciám, ale najmä budapeštianskej vláde, maďarskému prezidentovi a vodcom maďarského celosvetového hnutia, ktorí sa ho slepo zastávajú len preto, že je Maďar. Žiaľ, ani oni podrobnejšie neskúmajú objektívnosť jeho politiky a informácií a zbytočne tak oživujú a zvyšujú politické napätie v slovensko-maďarských vzťahoch.
Pán Csáky určite nepresadzuje kresťanskú a demokratickú politiku. Nedorástol na ňu, pretože je veľmi poznačený a zablokovaný neomylným maďarstvom a jeho bigotným nacionalizmom, ktorý nemá nič spoločné s občianskou a európskou filozofiou, za ktorú sa ukrýva. Aj so svojimi negatívnymi názormi napríklad na prezidenta Putina a demokraciu v Rusku, otázku riešenia albánskeho separatizmu v Kosove, ktoré sú identické so súčasnými názormi Otto von Habsburga, vyvoláva presvedčenie, že nemá rád Rusov i Srbov. Doteraz o nich nič pozitívne nepovedal. Do zoznamu svojich politických nepriateľov zaradil aj Slovenskú národnú stranu, ktorú vníma ako xenofóbnu, rasistickú a extrémistickú stranu. Hoci nepodal na Ministerstve vnútra SR o tom žiadne dôkazy, ani žiadosť o preskúmanie programu a politiky SNS, takéto presvedčenie naformuloval v liste Jeanovi-Marie Cavadovi, francúzskemu liberálovi a predsedovi Výboru pre občianske práva, spravodlivosť a vnútorné veci v Európskom parlamente. Keďže SNS iniciovala prijatie uznesenia slovenského parlamentu o nedotknuteľnosti povojnových dokumentov k usporiadaniu pomerov po II. svetovej vojne na Slovensku, požiadal ho, aby využil svoje kontakty na politikov a inštitúcie Európskej únie a zastavil prijímanie tohto „hanebného dokumentu“. Čo na tom, že Európsky parlament a Európska komisia ešte v roku 2002 na základe právnej analýzy skonštatovali, že Benešove dekréty nie sú v právnom rozpore s acquis communautaire, čiže rozsiahlym súborom právnych aktov Európskej únie.
Ak chce byť pán Csáky naozaj zodpovedný maďarský kresťanskodemokratický politik a má úprimný záujem na slovensko-maďarskom historickom zmierení, mal by jasne vysvetliť, o čo mu ide. Žiada zrušenie trinástich Benešových dekrétov (celkove ich je 100) a finančné odškodnenie slovenských Maďarov. Má na mysli Maďarov, ktorí boli deportovaní na nútené práce do Čiech a rehabilitovaní komunistickým režimom v bývalom Československu? Alebo mu ide o tých, ktorí po Viedenskej arbitráži prišli kolonizovať okupované južné Slovensko a po vojne ušli do Maďarska, alebo na západ? Alebo tých slovenských Maďarov, ktorí žili na južnom Slovensku a podporovali jeho anexiu k horthyovskému Maďarsku, prijali maďarské štátne občianstvo a za svoju vlasť bojovali na východnom fronte proti Rusom a ďalším Slovanom?
Nie je známe, že by rodičia Pála Csákyho, alebo iní slovenskí Maďari demonštrovali v roku 1938 proti Viedenskej prvej i druhej arbitráži, okupácii južného Slovenska, režimu regenta Horthyho. Myšlienka a politika tohto zjednocovateľa Maďarov v Karpatskej kotline bola počas II. svetovej vojny pre nich oveľa „svätejšia a spravodlivejšia“, ako brutálne vyhnanie stotisíc ľudí slovenskej a českej národnosti z južného Slovenska alebo v juhosrbskej Vojvodine, pri ktorej zahynuli tisícky ľudí. Napríklad len v Novom Sade nahádzali maďarskí vojaci do Dunaja pod ľad zaživa tristo Srbov! Už vtedy prevzali na seba morálnu kolektívnu zodpovednosť za takúto politiku.
Je smutné, že dodnes sa v Maďarsku za tieto smutné a tragické udalosti nikto neospravedlnil. Maďarsko sa doteraz neospravedlnilo ani Maďarom na Slovensku, v Srbsku, Ukrajine, Chorvátsku a Rumunsku za to, že ich zneužilo, ožobráčilo a nepostaralo sa o nich ako o svojich štátnych občanov v rokoch 1945-1947, keď sa ako porazený štát opätovne pokúšalo zmeniť hranice na etnickom princípe. V prípade Slovenska Budapešť trpko prijala iba tých, ktorí sa v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom dobrovoľne rozhodli žiť v Maďarsku. O tých, ktorí chceli zostať na Slovensku, nabádala na revizionistické akcie až do podpísania mierovej zmluvy v roku 1947...
Ak chce pán Csáky a jeho SMK zmenu v pozemkových vlastníckych pomeroch na južnom Slovensku a týmto reštitučným nárokom na pôdu bránia Benešove dekréty, mal by to povedať zrozumiteľne. Súčasne by mal aj vysvetliť, ako sa na južnom Slovensku hospodárilo a podnikalo v rokoch 1938-1947, ako sa pôda stala jadrom zmeny hraníc a Viedenskej arbitráže.
História hovorí, že v prvej etape pozemkovej reformy v roku 1946 sa rozhodlo o konfiškácii pôdy a poľnohospodárskeho majetku „zradcov slovenského národa“, Nemcov a osôb maďarskej národnosti, ktoré nemali k 1. novembru 1938 československú štátnu príslušnosť alebo vlastnili viac ako 50 ha pôdy. Na základe rozhodnutia z 21.6.1945 bola nariadená konfiškácia poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej a nemeckej národnosti bez odškodnenia a bez ohľadu na štátnu príslušnosť uvedených osôb. Podľa odseku 2.1. za osobu nemeckej alebo maďarskej národnosti bol považovaný ten, kto sa od roku 1929 sčítaní ľudu hlásil k nemeckej alebo maďarskej komunite, alebo k skupine či formácie inej národnosti, alebo bol členom politickej strany zloženej z osôb týchto národnosti. Súčasne s týmto bolo nariadené, že na skonfiškovaný majetok si môžu uplatňovať majetkové práva všetky obce, družstvá a osoby slovenskej národnosti (§ 7). Na toto nariadenie nadväzuje vyhláška ministerstva financií zo dňa 22.6.1945 o vinkulácií majetku Nemcov a Maďarov uloženého do investícii, bankových účtov a depozitov.
Skonfiškovaná pôda prechádzala pod správu Slovenského pozemkového fondu a prideľovala sa do súkromného vlastníctva bezzemkom a malým roľníkom, čo tvorilo vyše 66% skonfiškovanej pôdy. Dôrazne sa uplatňovala najmä konfiškácia maďarských a nemeckých veľkostatkov, maďarských právnických osôb a Maďarov, ktorí boli odsúdení Ľudovým súdom. Pôda sa konfiškovala bez ohľadu na štátnu príslušnosť. V prvej etape pozemkovej reformy to predstavovalo vyše 545 000 ha všetkej pôdy, z toho takmer 246 000 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Obnovením občianskych práv osobám maďarskej národnosti po roku 1948 sa z konfiškácie vyňala pôda malých a stredných roľníkov maďarskej národnosti. V druhej etape pozemkovej reformy (zákon prijatý 11. júla 1947) sa obmedzil rozsah statkárskeho vlastníctva na 150 ha pôdy a 250 ha všetkej pôdy. Pán Csáky, ide vám o túto pôdu?