Uplynulo viac ako 100 dní od začatia vojny na Ukrajine. Hoci sme niekde získali malé víťazstvá a oslobodili niektoré okupované mestá, ľudia naďalej každý deň zomierajú. Zakarpatská oblasť, vrátane Užhorodu, pohostinne prijíma vysídlené osoby z iných miest. Zdá sa, že ľudia sa jeden k druhému stali láskavejšími a súcitnejšími.

V snahe odvrátiť pozornosť od nepríjemných myšlienok a zabaviť tých najmenších, bol v Užhorode sviatok detí – 1. jún venovaný deťom, s bohatým programom. V každom kúte mesta bolo vidieť, ako sa deti takmer prvýkrát po takom dlhom čase úprimne smejú a bavia. Všade ste sa mohli stretnúť s dobrovoľníkmi – amatérmi v kostýmoch slávnych hrdinov obľúbených detských rozprávkových postavičiek: Batman, „Puppy Patrol“, rytieri a mnoho ďalších. Pre deti to bol naozaj sviatok. Pomaľovali im na tváre krásne zmývateľné obrázky, dávali im sladké pochúťky: cukrovú vatu, zmrzlinu, hrali sa s nimi rôzne hry, organizovali majstrovské kurzy, tancovali...

O deň neskôr sa konal detský koncert, kde tanečné skupiny vystupovali na hlavnom pódiu v centre mesta pod holým nebom. Celý výťažok z podujatia šiel na pomoc našim vojakom, ktorí každú sekundu strážia naše životy a spánok. Verím, že každé takéto stretnutie posilňuje ukrajinského ducha a dáva nám silu viesť tento ťažký boj zvnútra aj zvonka. Veď s každým detským úsmevom sa otec, ktorý je teraz na „východe“, presviedča, že je tam, na tejto ceste, pre budúcnosť detí.

Nedávno som mala pri prechádzke mestom možnosť pozorovať, ako sa po dlhom odlúčení opäť zišla mladá rodina. Otec v maskáčovej uniforme stál unavený, ale usmieval sa, pretože mu v ústrety bežala jeho malá dcérka. Pevne objala otcovu šiju. Matka sa pripojila k nim a z ich očí sa spustili tiché slzy.

Bohužiaľ, nie každý má to šťastie vrátiť sa do svojho domova, dočkať sa svojich príbuzných... Napriek všetkému, život musí ísť ďalej a ľudia musia sami veriť a vytvárať nádej.

Júlia Starčuk

Foto: autorka