Jednou z dotácií, ktoré naša Materská škola, základná škola, gymnázium a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti získali v rámci dotačného programu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v tomto roku, bola aj podpora literárnej exkurzie našich gymnazistov. Nadviazali sme ňou na poznatky získané na hodinách slovenského jazyka a literatúry.

Exkurzia sa uskutočnila v dňoch 5.-7. júna a zúčastnilo sa jej 29 študentov a tri učiteľky. Ako názov napovedá, zamerali sme sa na spoznávanie miest spojených so životom štúrovcov (hlavne Andreja Sládkoviča – od kolísky až po smrť), ale v rámci stredného Slovenska, sme sa zastavili aj v Tajove, rodnej obci Jozefa Gregora Tajovského, prozaika slovenského literárneho realizmu.

Prvou zastávkou v pondelok 5. júna boli Šahy. Na mestskom úrade je umiestnená pamätná tabuľa Janka Kráľa, najrevolučnejšieho štúrovského básnika. V meste bol v roku 1848 väznený za svoje revolučné názory. Neskôr bol prevezený do Pešti. Po prepustení napísal u priateľa Bedřicha Rozehnala v Hulíne na Morave báseň Šahy, v ktorej spomína na ťažké dni vo väzení. My sme si časť básne na mieste zarecitovali a Stella Styevóová, študentka 10.ročníka nám priblížila jeho život a revolučnú tvorbu.

Janko Kráľ: Šahy (úryvok)
Ak ste o hontianskom počuli väzení –
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený.
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala,
nejedna dievčina Šahy oplakala,
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi,
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy.
Nie každý vydrží tie moriace muky,
keď sa raz dostane do stoličnej ruky.
Väčšina obledne, na posmech vycivie
a keď vyjde vonká, na vetre zahynie.
Kto biede, trápeniu chudáka neverí,
nech počúva v noci stískanie fujery,
ktorú väzeň potme ukradomky lapá,
keď temničiar zaspal, jeho kríž a trápa.
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení,
darmo plače, hluché opakujú steny,
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti,
on sotva potechy už bude videti.“

Cez kúpeľné mesto Dudince smerovala naša cesta do Krupiny, rodného mesta Andreja Braxatorisa Sládkoviča. Medzi známe osobnosti Krupiny patria okrem Sládkoviča aj spisovatelia Elena Maróthy Šoltésová a Jozef Cíger Hronský, autor prvej slovenskej opery Krútňava Eugen Suchoň, alebo slovenský herec Viliam Polónyi. Krupinu navštívil aj Matej Bel, ktorý o nej napísal vo svojich Notíciách. Jaroslav Hašek – český spisovateľ autor známeho príbehu o vojakovi Švejkovi na konci 19. Storočia prešiel Banskú Štiavnicu a Žibritov. V Žibritove, medzi Krupinou a Banskou Štiavnicou, bol natáčaný v roku 1958 slovensko-maďarský film Dáždnik svätého Petra podľa predlohy Kálmána Mikszáta, rodáka zo Sklabinej neďaleko Rimavskej Soboty.

V malom domčeku v Krupine sa 30. Marca 1820 narodil A. Sládkovič.

V Múzeu Andreja Sládkoviča v Krupine nám poskytol úžasnú poldruha hodinovú prednášku o živote tohto velikána slovenského romantizmu Miroslav Lukáč. Vďaka nemu sme získali aj nové vedomosti o Sládkovičovi a zároveň sme si upevnili tie, ktoré sme mali naštudované z hodín slovenskej literatúry, ako aj z mimoriadnej spomienkovej hodiny, pri príležitosti výročia jeho narodenia 30.marca. Po skončení prehliadky sme sa prešli uličkami mesta, zastavili sme sa pri rodnom dome Sládkoviča, ktorý je momentálne v rekonštrukcii a pokračovali sme po stopách jeho životnej cesty smerom na Banskú Štiavnicu.

Banská Štiavnica nás privítala pokojom pondelkového slnečného popoludnia. Cieľom našej zastávky v tomto čarovnom meste zapísanom od roku 1993 na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO bolo lýceum, kde Sládkovič študoval. Pozreli sme si aj budovu bývalého internátu, v ktorom boli študenti lýcea ubytovaní, prešli sme sa popri dome jeho lásky Maríny a vstúpili sme do evanjelického kostola, sadli sme si do lavíc, kde kedysi sedával aj on a predstavovali sme si krásnu Marínu, ako si tu povedala manželské „áno“ s Jurajom Grezsőm. Nakoniec sme sa presunuli na evanjelický cintorín, kde sme za recitácie veršov z Maríny študentom Samkom Szépom položili spomienkový venček a zapálili sviečku na hrobe Maríny.

Cieľom utorkovej časti exkurzie bolo pokračovať v životnej ceste Andreja Sládkoviča. Po menšom probléme s autobusom sme sa s hodinovým meškaním dostali do obce Hronsek, odkiaľ pochádzala Sládkovičova manželka (zámerne zatiaľ nespomínam jej meno). V drevenom artikulárnom kostole, ktorý je od roku 2008 tiež zapísaný medzi pamiatky UNESCO sa 15. Septembra 1847 Sládkovič ženil. Mladý pár oddával jeho brat Karol Braxatoris. Snúbenci si pred obradom zaspievali pieseň (z ruštiny ju preložil Andrej Sládkovič):

„Mne chyženka úbohá pri tebe bude chrám,

ja v nej prosím od Boha jedinké zdravie nám...“

Po období v Hrochoti sa pracovne presunula celá jeho rodina do neďalekej Radvane. Sládkovič tam pôsobil ako evanjelický farár od roku 1856 až do svojej smrti 20. apríla 1872. My sme v Radvani navštívili evanjelickú faru a kostol, kde nám pán farár priblížil pôsobenie Sládkoviča a vtedajší kultúrny a spoločenský život. Pozreli sme si jeho sochu priamo pri fare a znovu sme sa presunuli na cintorín, kde sme položením spomienkového venca a zapálením sviečky venovali autorovi Maríny tichú spomienku pod košatou lipou, zasadenou pri spoločnom hrobe jeho a jeho manželky. Hoci naša exkurzia bola zameraná na štúrovcov a hlavne Andreja Sládkoviča, blízky Tajov sme nemohli vynechať. Rodisko a miesto posledného odpočinku Jozefa Gregora Tajovského, s krásnymi kopcami Kremnických vrchov v študentoch 11. ročníka oživil spomienky na Tajovského poviedky venované starému otcovi. Tu sme si priamo na mieste mohli predstaviť, ako sa starý otec každé ráno po štvrtej hodine vybral na lúky a vracal sa z hôr domov až neskoro večer. Tu sme mali pred očami aj posledné vety z poviedky Do konca, keď ho uprostred izby, v ktorej sme počas prehliadky pamätnej izby stáli aj my, našla stará mama: „V myšlienkach pozabudla sa chvíľu dlhšie v záhrade. Keď sa behom vrútila do izby, našla už starého otca v posledných ťahoch naprostred izby upadnutého, len v spodných šatách, ale s kapsou na pleci a pri ňom sekerka. Už dokonával, a kým stará mati zavolala najbližších susedov, starý otec umrel.” Na záver, keď sprievodca porovnával manželstvo Tajovského a Sládkoviča, sme dostali takúto otázku: „A či vy viete ako sa volala manželka Andreja Sládkoviča?” Samozrejme, že sme vedeli, bola ňou Júlia Antónia Sekovičová. Jeho údiv v očiach a následná veta nás milo potešili. „Sprevádzam tu už veľa rokov, ale pri tejto otázke vždy dostanem odpoveď – Marína. To museli prísť študenti z Budapešti, aby konečne niekto odpovedal správne?!” Na záver nám ešte študenti 11. ročníka Kristóf Puha a Nikita Palkech urobili v autobuse stručný výklad o živote Tajovského, v ktorom zhrnuli všetky najdôležitejšie míľniky jeho života. Bodkou za Tajovom bola návšteva miestneho cintorína, kde sme si podobne ako na našich predchádzajúcich zastávkach uctili tohto spisovateľa slovenského realizmu položením venca a zapálením sviečky.

Tretí deň našej exkurzie nám plány zase narušilo počasie. Od rána pršalo a pršalo. Chceli sme ísť na túru po okolí mesta Nová Baňa, kde sme boli dve noci ubytovaní. Mesto leží v pohorí Pohronský Inovec a obklopuje ho veniec hôr. K jeho vzniku a existencii sa viaže množstvo povestí. Podarilo sa nám aspoň obísť jazero Tajch, ktoré patrí k banským pamiatkam. Tu sme sa naobedovali a po obede sme sa zastavili v neďalekom Hronskom Beňadiku, kde sme si pozreli rímsko-katolícku baziliku, ktorej založenie spolu s opátstvom siaha do konca 11. storočia, a patrí medzi skvosty gotickej architektúry na Slovensku. V nádherných vitrážových oknách sme objavili svätcov Cyrila a Metoda.

Do Budapešti sme sa vrátili plní dojmov a zážitkov. Veríme, že táto tematicky zameraná exkurzia zostane v pamäti študentov nielen počas štúdia, ale budú z nej vedieť čerpať aj pri maturite, a že si na ňu spomenú aj v budúcnosti. Už teraz sa nám v hlave rodí tip na budúcoročnú trasu. Kam, to je zatiaľ tajomstvom, no v literárnej tematike chceme určite pokračovať.

Anita Holá

Foto: autorka