Tatry a Barka (alebo objavenie neznámeho aj v sebe samom)

Keby sme do divadelného tábora chodili každý rok tým istým autobusom, už by asi poznal cestu, veď až na malé výnimky sa konal vždy v Nízkych Tartrách alebo veľmi blízko nich. Po prejazde Banskou Bystricou máme prekrásnu prírodu na dosah, lesy pozdĺž cesty sa vystatujú zeleňou všetkých odtieňov a my hľadíme dopredu, aby sme čím skôr zbadali štíty Tatier.

Ako vždy obdivujeme hradný komplex v Slovenskej Ľupči, teda, aspoň z diaľky. Pohľad na kopy železa a šrotu v Podbrezovej síce nie je najkrajší, ale uvedomujeme si, že obec je vďaka tunajším železiarňam významným priemyselným centrom na Pohroní. Keď prejdeme malebnou dedinkou Bystrá a zabočíme doľava smerom na Chopok, vieme, že o chvíľu sme na mieste – na Táľoch, presnejšie, v Penzióne Tále, kde sme tentokrát pobudli od 23. – 30. júna.

Z autobusu vystúpi 30 detí zo škôl v Slovenskom Komlóši, Békešskej Čabe, Sarvaši, Čemeri a dvaja „jednotlivci“ z Budapešti a dospelí, obsadia izby, neskôr sa najedia a začnú sa oboznamovať – s prostredím, jeden s druhým, nuž a po večeri aj s tým, prečo vlastne do tábora prišli – a čo je to vlastne za tábor, pretože, ako to neskôr vysvitne, toto nie je všetkým celkom jasné. Zoznámia sa s odbornými lektormi – režisérkou a spisovateľkou Margitkou Garajszkou, ktorá nás v tábore sprevádza už po piaty raz, s divadelníkom z Púchova Petrom Hudákom, ktorý pre nás už roky píše krásne divadelné texty, s pánom profesorom, hudobným skladateľom Belom Felixom, ktorý pre nás už vyše 30 rokov skladá pesničky (spočítali sme, že ich je viac než 300!) a s pani učiteľkou a hudobníčkou Kamilou Valkovskou, ktorá patrí medzi našich novších kamarátov. Vo výhode sú žiaci, ktorí už v tábore boli. Je to na nich hneď vidno – sú smelší, otvorenejší, vedia, čo ich čaká: každodenné niekoľkohodinové skúšky, memorizovanie textov, učenie sa pesničiek, ale aj zábava, hry, šuškanie v izbách v nočných hodinách, a predovšetkým spoločná práca, ktorá vedie k spoločnému výsledku. Nasleduje rozhodovanie, deti sa musia rozdeliť do dvoch skupín. Napodiv to ide celkom ľahko, žiadne veľké rozmýšľanie – a práca sa môže začať!

Margitka sa pridŕžala svojho plánu spracovať ako obyčajne tému, ktorá dáko súvisí s regiónom, v ktorom sa nachádzame. Spomeňme si na vlaňajšie predstavenie, ktoré rozprávalo o vzniku Tatier. Tentokrát – v predstavení Oculus Marinus – Morské oko – sa zamýšľa nad tým, ako vznikli tatranské plesá. Bolo to naozaj vďaka láske, ktorá „vodu prenáša“? Sú naozaj prepojené so Severným morom, alebo vznikli roztopením ľadovcov? Nuž, možno by sa nám viac páčila rozprávková verzia, ale ak to tak aj nebolo, môžeme tomu vďaka čarovnej rozprávke Margitky a jej detí veriť.

Peter mal v skupine trošku staršie deti. Pre tábor si vybral rozprávku českého herca a spisovateľa Jana Wericha Lakomá Barka a predstavenie nazval Z ničoho nič. U Petra sme zvyknutí na humor, ktorý nechýbal ani teraz. Nuž, a o čom sa hralo? Predovšetkým o chamtivosti (veď Barka aj spieva: Nemám, nedám, nepožičiam, nikdy nič a nikomu), ktorej výsledkom môžu byť omyly, zlé rozhodnutia, ba možno aj niečo horšie. Predstavenie oživili pesničky, ktoré si deti naozaj užívali – podobne ako v predstavení Morské oko. Dospelí, predovšetkým odborníci na hudbu sa zhodli, že deti spievajú veľmi pekne!

K táboru vo všeobecnosti patrí aj výlet. Inak tomu nebolo ani tento rok. Tentokrát sme si to namierili do metropole Stredného Slovenska, do Banskej Bystrice. Krásne námestie bolo (až príliš) ožiarené slnkom, preto nám dobre padlo vojsť do domu v komplexe Mestského hradu – Barbakánu – kde sme si pozreli zaujímavú zážitkovú expozíciu o histórii baníctva v Banskej Bystrici. Matejov dom, farský kostol a ostatné budovy v hradnom komplexe sme obdivovali len zvonka. Dni, naplnené skúšaním obohatila aj prechádzka „dolu kopcom“ do Hotela Bystrá v dedinke Bystrá (nad „našou“ Bielou medvedicou, ktorá je svedkom mnohých našich táborov), kde si deti zaplávali a vyšantili sa v bazéne.

Práca v divadelnom tábore má viacero cieľov: zblížiť detský kolektív, naučiť deti robiť „niečo v záujme niečoho“, v záujme výsledku, ktorý sa dosiahne len vtedy, ak sa do činnosti zapoja naozaj všetky. Vysvetliť, ukázať im, že slovenčina sa dá učiť aj hravou formou a že hravou formou sa dá „robiť“ aj divadlo. Dokázať im, že sa v nich možno skrývajú danosti a emócie, o ktorých možno nevedeli. I keď pre niektoré boli dni v tábore namáhavé (predovšetkým spočiatku), všetko vynahradili premiéry v predposledný deň.

V deň premiéry každá skupina zahrala svoje predstavenie na mieste, kde skúšala, a takto sa presunuli aj diváci, medzi ktorými sme na našu radosť mohli opäť privítať členov Mestského divadla Jána Chalupku v Brezne. Bolo krásne pozorovať deti, ako držia palce svojim kamarátom z druhej skupiny, ako sa sledujú, ako sa tešia. A tešili sme sa aj my, dospelí, pretože sme zase raz videli, čo všetko sa dá stihnúť za šesť dní, nuž a keď sme videli, aké šťastné sú aj deti.

„Ukáž čo vieš“ bolo už len čerešničkou na torte – a potom tanec, zábava, veľa smiechu a trošku smútku – na druhý deň cesta domov. Tábor sa skončil, ale, ako sa hovorí, spomienky zostanú. Veríme, že predovšetkým pekné, ako to vyjadrila jedna z účastníčok: Nevadí, keby som sa aj musela učiť texty, len keby sme tu ešte zostali!

(do)

Matilda (alebo objavenie lyrizovanej prózy)

Niekedy sa mi zdá, že hlavne my, organizátori, netrpezlivo očakávame divadelnú dielňu, lebo v posledných rokoch režisér, herec a jej odborný vedúci Michal Jánoš vyberá autorov, ktorých sme síce kedysi čítali, ale už sme na nich úplne zabudli. Takto dostaneme chuť znovu sa k nim vrátiť – ako aj vlani k Ivanovi Bukovčanovi – teraz to bol Jozef Cíger Hronský. Samozrejme, nie iba my. Veď divadelná dielňa je stretnutie študentov a „mladých dospelých“ s divadlom, vlastne pokračovanie toho, s čím – hoci inými prostriedkami – sa deti oboznamujú v divadelných táboroch pre žiakov základných škôl. Tohoročná sa konala v dňoch 15. – 21. júla vo Svätom Jure.

Na rozdiel od divadelného tábora pri organizovaní dielne oslovujeme aj tých, ktorí už nie sú účastníkmi národnostného vyučovania, ale vieme o nich, že slovenčina a divadlo ich bavia a nejakým spôsobom by radi pokračovali v ich pestovaní. V tomto roku sme okrem štyroch oddaných z budapeštianskeho slovenského gymnázia privítali v tábore aj sestry zo Slovenského Komlóša, ony sa učia v Békešskej Čabe v maďarských odborných stredných školách.

Bolo nás menej ako vlani, čo súvisí predovšetkým s letným termínom dielne, lebo záujemcov by sme mali, lenže títo mladí už musia cez leto aj pracovať. Menší počet účastníkov má však aj svoje výhody, dá sa pracovať koncentrovanejšie. Toto sa nám teraz aj zišlo, pretože Hronského poviedka Matilda ponúka hlboký rozbor doby, ako aj presné určenie vtedajších spoločenských vzťahov, na druhej strane však divadelný text bol jazykovo, štylisticky náročnejší, než na čo boli mladí, ktorí sa už v dielmi zúčastnili, zvyknutí.

Lyrizovanú prózu spracovať na javisku, no, to sa dá iba lyrizovane. Pod vedením režiséra Michala Jánoša sa mladí teraz učili nielen pohyb, intonáciu, výslovnosť, interpretáciu daného textu a roly, ale aj to, ako sa rodí divadlo pomocou rekvizít a scény. Dôraz na divadelný aspekt dielne bol možno silnejší než doteraz. V záujme toho, aby sme vedeli ukázať poetickosť a jemnosť rozvíjajúcej sa nežnej lásky dvoch mladých, účastníci používali nezvyčajné (technické) riešenia pre zobrazenie dažďa, času, emócie. V predstavení bola živá hudba – saxofón a spev: čo sa nedalo ukázať iným spôsobom, to nám prezradili zvuky, šumy a hudba.

Zložitosť celého skúšobného procesu mladých spočiatku prekvapila, ale keď už vycítili, čo treba v danej situácii robiť, bol to pre nich úspech. Emócie podporovalo aj prostredie. Skúšali sme medzi stenami starobylej pivnice evanjelického kostola v komplexe školiaceho zariadenia ECAV Agapé vo Svätom Jure. Túto inštitúciu môžeme smelo nazvať jedným z našich podporovateľov. Vedenie Agapé, farári a všetci okolo, nám už viac ako pätnásť rokov pomáhajú a podporujú naše snahy. A nielen oni. Do Svätého Jura prichádzame už ako starodávni známi. V obchodoch nás vítajú slovami: Tak ste prišli, kedy bude premiéra? A pani Ingrid zo sekáča, odkiaľ si zvykneme požičiavať kostýmy: No, čo vymyslel zase pán režisér? A kým nám pozbiera fantastické šaty a doplnky, vyrozpráva nám pletky z Národného divadla, kde pracuje jej známy, viac by za svoju ochotu ani nechcela.

Celý pobyt má už svoju atmosféru: stále zúfalá čašníčka v reštaurácii, kde sme sa stravovali, zmeškanie otváracích hodín jurského Renesančného domu (raz sme to stihli), Shakespearovské slávnosti v Bratislave – teraz sme videli Hamleta (toto predstavenie by sme odporúčali každému!), posledný večer posledná prechádzka k hornému katolíckemu kostolu a pritom oslobodený smiech a rozhovory (pretože premiéra už je za nami).

Tak ako v prípade tábora, aj cieľom dielne je prezentácia divadelnej premiéry koncom týždňového pobytu, a potom sa s hrou objaviť na prehliadke Spolu na javisku v Sarvaši. Takto to plánujeme aj teraz. Príďte si pozrieť predstavenie Matilda (ba aj ostatné) 11.-13 októbra do Sarvaša. Už sa na vás tešíme!

(mt)

Oba divadelné tábory podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, divadelný tábor pre žiakov ZŠ aj Správa fondov Gábora Bethlena pri Úrade vlády Maďarska.