(A Békéscsabai Szlovák Tanítási Nyelvű Általános Iskola és Gimnázium Évkönyve az 1973/74. tanévről. Az iskola fennállásának 25. évében / Ročenka Všeobecnej školy a gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským v Békéšskej Čabe. Redaktor: Juraj Hankó, inšpektor. Békešská Čaba 1974)

Už viackrát som zažila zaujímavé náhodné zhody. (Alebo to ani nie sú náhody?). Ako napríklad keď sme sa vlani pripravovali na 50-ročné výročie našich maturitných skúšok. Prišla za mnou moja bývalá spolužiačka Sajci (Judita Sajbenová, dnes Szabadosová) a ukázala mi túto publikáciu, či ju poznám. Bola mi známa, ale som sa na ňu nepamätala, takže som si ju od nej vypožičala. Po prelistovaní ročenky prvé, čo som zistila, že je 50-ročná. (Rovnako stará ako naše maturitné skúšky.) Navyše historický dokument je aj jubilejný, lebo je v dejinách inštitúcie prvý svojho druhu, a bol vydaný pri príležitosti 25. výročia založenia slovenskej školy v Békešskej Čabe.

Ročenka hneď vzbudila môj záujem. Oslovila ma ako bývalú žiačku, učiteľku, riaditeľku, rodiča a v nemalej miere aj ako výskumníčku. Rozhodla som sa preto, že v roku 75. výročia mojej alma mater ju predstavím širšej verejnosti, lebo mnohí ju určite nepoznajú.

Už na začiatku príspevku by som chcela zdôrazniť, že to nebude tradičná odborná recenzia, skôr výber mojich postrehov a dojmov. Uvádzam úryvky z knihy, ktoré by som chcela odporúčať do pozornosti tým, ktorí sa zaujímajú o dejiny tejto školy, resp. o históriu slovenského školstva a Slovákov v Maďarsku.

Vznik čabianskej slovenskej školy

Túto časť budem doslova citovať z knihy, a to preto, lebo ju napísal človek, ktorý mal nielen osobné skúsenosti z tohto obdobia, ale aktívne sa podieľal na vytváraní našej školy, jej prvý riaditeľ (redaktor jubilejnej ročenky) Juraj Hankó. Vďaka jeho svedectvu sa tieto cenné informácie zachovali pre budúcnosť.

„230 békéščabianskych rodičov 3. septembra 1946 písomne požiadalo župný školský inšpektorát, aby v zmysle nariadenia vtedajšieho ministerstva školstva a cirkvi č. 1200/1946 založilo slovenskú školu pre deti slovenskej národnosti. (...) do I. až IV. triedy Ľudovej školy sa v septembri zapísalo 123 deti.

V marci roku 1947 sa počet žiakov zvýšil na 420, potom na 512. Rapídny vzrast počtu žiakov však behom roku značne poklesol v dôsledku presídľovacej akcie slovenského obyvateľstva do Československa.

1. decembra 1948 škola mala už len jedného žiaka.“ (s. 51)

Tieto čísla jednoznačne demonštrujú a dokazujú, akú veľkú stratu zapríčinila pre slovenskú národnosť v Maďarsku výmena obyvateľstva v rokoch 1946/1948.

Okamžité znovuzorganizovanie školy – takisto ďalších slovenských škôl v Maďarsku – môžeme hodnotiť dnes, po 75 rokoch, ako čin historického významu. Vďaka obetavej práci pedagógov sa zachránili nielen školy, ale učitelia vo veľkej miere prispeli aj k zachovaniu slovenskej národnosti v našej vlasti. Početné výskumy totiž poukázali na to, že škola je bezpochyby najdôležitejším faktorom toho, aby slovenský jazyk a vôbec slovenská národnosť v Maďarsku pretrvali a prežili.

„Organizačná práca sa rozbehla tak, že dvaja pedagógovia slovenskej školy navštevovali Slovákmi obývané obce a salaše, slovenské rodiny a vykonali úspešnú zaškoľovaciu prácu. Dôležitou úlohou organizačnej práce bolo informovať rodičov. že v prípade záujmu o slovenskú školu môžu byť ich deti umiestnené v slovenskom žiackom domove. (...) Tieto žiacke domovy však vyhoveli iba tým najminimálnejším požiadavkám. Žiaci, ktorí boli na to odkázaní, okrem stravovania dostali aj šaty a obuv.(...)

V žiackych domovoch deti dostávali sprvu úplné zaopatrenie zdarma /iba počnúc rokom 1955 bolo treba už platiť za ich zaopatrenie, avšak pri ustaľovaní výšky obnosu brali do ohľadu sociálne podmienky rodín.“ (s. 51-52)

Tieto zľavy a podpory určite vábili rodičov a deti a mali vplyv na ich rozhodnutie pri výbere školy. Osvedčila sa pozitívna diskriminácia. (Čo by národnosti v Maďarsku – ako aj školy – potrebovali vo väčšej miere aj dnes...)

„Vyučovanie v slovenskej škole sa začalo, resp. pokračovalo, 7. februára 1949. Koncom školského roka 1948/1949 dostalo vysvedčenie 139 žiakov slovenskej všeobecnej školy.

1. septembra 1949 sa otvorila aj prvá trieda slovenského gymnázia.

Začiatky boli veľmi ťažké. Neboli učebnice i vybavenie učební bolo nedostatočné. Vyučovanie prebiehalo na troch miestach. Každodennú prácu na školách sťažovala aj nepriateľská propaganda.“ (s. 52)

Presvedčivé čísla

Jubilejná publikácia obsahuje veľa údajov a faktov. Napríklad počet žiakov gymnázia od založenia inštitúcie až po školský rok 1974/1975. Bolo ich spolu 2172. Je zaujímavé sledovať, koľkí sa zapísali do prvej triedy, koľkí zostali v druhej, tretej a štvrtej triede a napokon koľkí zložili maturitné skúšky. Na ilustráciu citujem súhrnné čísla. Do prvej triedy školy sa za 26 rokov zapísalo 737 detí. Vo štvrtom ročníku ich bolo 425 a z nich 393 zmaturovalo. (Údaje maturít zo školského roka 1974/1975 neboli ešte známe, tie treba pridať k celkovému počtu maturantov.) Klesajúci počet žiakov v jednotlivých ročníkoch naznačuje, že splnenie požiadaviek nebolo jednoduché a naša škola bola (a stále je) náročná. To potvrdzujú aj výsledky maturitných skúšok, ktoré sa tiež nachádzajú v publikácii.

Najviac zo 737 prvákov (244) pochádzalo z Békešskej Čaby, zo slovenskej základnej školy a čabianskych škôl, v ktorých sa slovenčina vyučovala ako predmet. Z tohto typu škôl, ale z Békešskej župy, prišlo 166 študentov (napr. z Irminčoku 32, Kondoroša 23, Telekgerendáša 22, Poľného Berinčoka 17, Kétšoproňu 16). Ďalší sa zapísali zo slovenských škôl zo Slovenského Komlóša (146), Sarvaša (93) a Veľkého Bánhedeša (52). Ale navštevovalo ju aj 36 žiakov z iných žúp (napr. z Pitvaroša 16, z Mlynkov 5).

V prevažnej väčšine vyššie uvedených škôl sa už slovenčina nevyučuje, čo je veľká strata nielen pre naše školstvo, ale pre slovenskú národnosť v Maďarsku vôbec. Podobne ako to, že čoraz menej žiakov slovenských základných škôl pokračuje v štúdiu na slovenských gymnáziách.

Úspešnú výchovno-vzdelávaciu činnosť inštitúcie odzrkadľujú ukazovatele ďalšieho vzdelávania. Viac ako 50 % maturantov, 212, pokračovalo v štúdiu na univerzite či vysokej škole, 147 z nich si vybralo odbor učiteľstvo pre materské, základné a stredné školy.

Vidíme, že vtedy ešte – na rozdiel od súčasnosti – pedagogická dráha bola populárna.

V ročenke sú vymenovaní všetci bývalí riaditelia školy a kľúčoví činitelia výchovno-vzdelávacích inštitúcií, učitelia. O členoch učiteľského zboru školského roka 1973/1974 sa dozvieme veľa skutočností, napr. aké predmety vyučovali, za čo boli zodpovední popri vyučovaní.

Publikácia obsahuje zoznam žiakov podľa tried, ktorí sa učili v škole v školskom roku 1973/1974. Dnes, keď sa prísne vyžaduje ochrana osobných údajov, je čudné vidieť, že tam figurujú aj známky z jednotlivých predmetov. Ale vtedy ešte neboli také predpisy.

Veľká časť knihy je ročenkou školského roka 1973/1974. Mapuje a predstavuje každý segment činnosti, vyučovanie a mimoškolské aktivity. Riaditeľ Ján Chlebnický zhrnul najdôležitejšie udalosti školského roka a mimoškolskú výchovnú prácu. Pavol Hrabovszky predstavil aktivity na internáte. Katarína Miklyová a Juraj Marík sa zamerali na vyučovanie materinského jazyka, jazykovú výchovu a Zuzana Hidasiová na prácu na nižšom stupni. V publikácií sa píše vlastne o všetkom, čo sa stalo, dialo v škole a na internáte: o krúžkoch (Katarína Miklyová a Alžbeta Pluhárová), knižnici (Katarína Miklyová), kultúrnom živote (Estera Ocsovszká), spevokole (Ján Sutyinszky), športe (Ildika Suchová), Červenom kríži (Alžbeta Gombosová), o mládežníckych organizáciách (Ján Sutyinszky a Imrich Ocsovszki) a o systéme odmeňovania (Komisia triednych učiteľov).

Bolo veľmi zaujímavé čítať spomienky prvého hosťujúceho učiteľa zo Slovenska na škole Karola Langstiena, zážitky z táborov z pera žiačok Zuzany Korbélyovej a Zuzany Gulyásovej, tiež prejav Jána Gombosa na ich rozlúčkovej slávnosti. Dojímavá je báseň Blahoželanie od bývalej žiačky Zuzany Oravcovej-Kozmérovej.

Každému pedagógovi odporúčam prečítať si aj v súčasnosti aktuálny metodický článok o modernej vyučovacej hodine. Napísal ho redaktor publikácie, zároveň inšpektor slovenského jazyka a literatúry Juraj Hankó.

Obrázková príloha má dokumentárnu hodnotu. Škoda, že vtedy ešte neexistovalo digitalizovanie fotografií.

Predslov k ročenke napísal predseda mestskej rady János Araczki.

Vydanie publikácie finančne podporil Výkonný výbor Békešskej Čaby.

Záver

Na záver by som chcela uviesť dve pripomienky. Prvou je vyjadrenie uznania riaditeľom, učiteľom, žiakom a všetkým zamestnancom školy. Jubilejná publikácia svedčí o tom, že vykonali chvályhodnú a záslužnú prácu za prvých 25 rokov inštitúcie. Ďakujeme im!

Druhou je prekvapenie, aké významné postavenie v živote školy mala ešte aj na začiatku 70. rokov politická a ideologická výchova... V rokoch 1969 – 1973 som aj ja študovala na tomto gymnáziu, ale na toto nemám osobné spomienky, čo pokladám za dobré.

Súhrnne môžeme konštatovať, že prvá ročenka, jubilejná publikácia čabianskej slovenskej školy, je jedinečným historickým dokumentom slovenského školstva a slovenskej národnosti v Maďarsku. Je zaujímavou a podrobnou kronikou prvých 25 rokov školy, zvlášť školského roka 1973/1974. Ak si ju pozorne preštudujeme, nájdeme v nej odkazy, ktoré sú aktuálne a platné dodnes.

Alžbeta Uhrinová