Všestranný človek, básnik, vynálezca, opravár v jednom Anton Drevenka už devaťdesiat rokov žije v meste obklopenom vrchmi, v Pilíšskej Čabe. Jeho životná púť môže byť inšpiratívna pre každú vekovú kategóriu. Pán Drevenka je nositeľom titulu Čestný občan Pilíšskej Čaby a vlani na oslavách 70. výročia založenia Zväzu Slovákov v Maďarsku prevzal vyznamenanie Za našu národnosť.

Priznám sa, už samotná cesta bola dobrodružná, ale vyplatila sa. Po tom, ako som v Pilíšskej Čabe vystúpil z autobusu, cítil som sa ako človiečik v Stingovej známej skladbe Eglishman in New York (Angličan v New Yorku) – začal som brázdiť uličkami. Nadarmo som si išiel oči vyočiť, názvy ulíc som mohol vyčítať len vďaka niektorým podnikateľom, ktorí vyložili svoje pútače na okraj chodníka. V rozpakoch som zastavil jednu okoloidúcu a opýtal som sa, či vie, kde býva hľadaná osoba. Len čo som položil otázku, z pravej strany sa otvorili dvere. Áno, bol to on, Anton Drevenka, a hneď ma s úsmevom pozýval do svojho príbytku. Po milých privítacích slovách sme sa usadili pri kuchynskom stole. Domáci pán pekne povykladal občerstvenie, keby nás náhodou smädilo, priniesol niečo pod zub, a začali sme sa rozprávať.

– Vyučili ste sa za strojného zámočníka, v rokoch 1950 – 1953 ste pôsobili ako pohraničník. Po ukončení diaľkového štúdia na Strednej škole baníckej v Ostrihome ste pracovali na viacerých miestach ako vedúci pracovnej čaty. Kedy ste sa ponorili do hĺbok poetického sveta?

– Po maďarsky som začal písať, keď som ešte chodil do školy, mohol som mať 14-15 rokov. Brat bol na ruskom fronte. Často mi rozprával, čo všetko prežil. Natoľko sa ma to dotklo, že som o tom napísal 2–3 básne, ktoré som viackrát recitoval na školských podujatiach. Nastala dlhšia prestávka a až pred odchodom do dôchodku som sa vrátil k písaniu. Ako strojný zámočník vždy som viedol 10–12 ľudí, takže som nemal čas ani energiu na písanie. Až krátko pred dôchodkom som si začal zapisovať svoje spomienky, pamiatky na minulosť. Vtedy som pracoval na družstve. Zavčas ráno som chodieval kúriť a od 4. do 6. som si nejako chcel vyplniť čas. Vtedy som si v kotolni začal robiť zápisky. Skúšal som aj prózu, napísal som niekoľko vecí, väčšinou o miestnych zaujímavostiach, ku ktorým sa viaže aj báseň. Mne osobne sa viac páči poézia, pokladám ju za melodickejšiu. Aj teraz píšem, ale neposielam to nikam, ani do Ľudových novín, lebo si nemyslím, že moje básne sú na takej vysokej úrovni, aby ich uverejnili.

– V literárnej antológii pilíšskych slovenských autorov Pod Pilíšom – tam je náš svet sa o vás píše „V jeho veršoch sa odráža úcta a láska k ľuďom a k ich práci, ako aj vrelý vzťah k rodnému kraju. Ako sám napísal o svojej tvorbe, píše preto, aby objavil a tlmočil čo najviac krás života.“

– V roku 2006 mi vydali zbierku básní, ktorá obsahuje 450 diel. Odvtedy som ich napísal 2132, takže sa plánuje vydanie ďalších dvoch kníh. Väčšina je už zdigitalizovaná, a to vďaka miestnym pomocníkom. Svoje spomienky chcem zachovať pre seba a pre moju užšiu rodinu. Jednoducho sa snažím vzdať česť ľudskosti a práci, ako aj zveľadiť moju užšiu domovinu, Pilíšsku Čabu, zvečniť jej okolie i dianie v ňom.

– Ako vidíte budúcnosť miestnej Slovače?

–Slovenčina tu pomaly končí. Tí starší, ktorí ju ovládajú, pomaly vymierajú, a mladí už po slovensky nehovoria. Môj syn ešte trošku vie, ale málo. Ani ja nepoznám pravopis, lebo som nemal možnosť chodiť do slovenskej školy a tak som sa ho nemal odkiaľ naučiť. Knižky tiež nemám a slovník je málo k tomu, aby som porozumel gramatike.

– Prečo sa vytratila slovenčina z verejného života v obci?

– Dávnejšie tu žilo asi dvesto Slovákov, medzi sebou sme hovorili po slovensky. Aj u nás doma s mojou mamou a s manželkou. Ona bola Škripková a ja Drevenka, sú to prekrásne slovenské priezviská. Slovenský jazyk sa tu začal vytrácať v dôsledku veľkej asimilácie, ale aj presídľovacej akcie po druhej svetovej vojne. Odtiaľto sa presťahovala do Československa približne polovica slovenských obyvateľov. Potom sa tu ešte menej hovorilo po slovensky.

– Nedá sa tento proces nijako zastaviť?

– Budúcnosť vidím tak, že keď asimilácia bude ďalej pokračovať, dôležitú úlohu budú mať slovenské národnostné školy, lebo od rodičov sa deti jazyk už nenaučia. Ja som svoje ešte ako-tak naučil, ale oni už majú chudobnejšiu slovnú zásobu ako ja. Dnes by mali mať za úlohu zachovať tento jazyk naše školy, ale tam sa zase deti nehlásia. Podľa mňa jazyk treba ovládať, aby mohla existovať aj kultúra. To je prvým kľúčom všetkého a ku všetkému. Deti by si možno rady osvojili slovenčinu, keby ju vedeli využiť v budúcnosti, trebárs pri práci alebo cestovaní. Myslím si, že možnosť bezplatne sa naučiť po slovensky na základnej škole je veľký luxus, ktorý sa nedoceňuje. Keď sa vyučovala slovenčina v našom meste, deti si ju spravidla nevedeli osvojiť. Naučili ich len to, ako sa treba pozdraviť, poďakovať. Od vojny v škole výučba neprebieha, ale miestna pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku zaviedla kurz slovenčiny pre dospelých. Táto občianska organizácia je vlastne slovenským klubom, kam chodíme tak asi tridsiati, ale len polovica z nás vie po slovensky. Keby nás kedysi boli lepšie učili, vedeli by sme spolupracovať a vypomáhať si s ostatnými slovenskými národnostnými organizáciami a pravdepodobne by sme mali aj úspešný spevácky zbor. Problém môže znamenať aj to, že tu žije veľa národností – Maďari, Nemci, Rómovia a my, Slováci.

– Viac než štvrťstoročie ste na dôchodku. Ako si máme predstaviť jeden deň Antona Drevenku?

– Na každý deň mám nejakú úlohu. Teraz ma napríklad poprosili, aby som napísal nekrológ, navždy nás opustila jedna členka nášho klubu. Onedlho zase budeme oslavovať Antonov, pri tejto príležitosti som zase napísal humornú báseň. V týchto dňoch pracujem na vynáleze, ktorý by ľuďom uľahčil každodenný život. Keď sa niečo pokazí, známi mi to prinesú na opravu. Sú to väčšinou staršie práčky, kosačky, ktoré rád opravím. Večer si zapnem správy na verejnoprávnej televíznej stanici. Boli časy keď som písal aj piesne, mám približne 50 textov v slovenčine. Zvykneme ich spievať aj v slovenskom klube. Tam je nepísaným pravidlom, že oslávenci si môžu zaspievať svoju najobľúbenejšiu pieseň.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: autor