V prvých rokoch 18. storočia putovali Slováci zo severných stolíc Uhorska, nielen do okolia Pešti, do Békešskej stolice, ale aj do terajšej Báčsko-malokumánskskej župy. Ich konečným cieľom boli už roku 1715 Dunaeďház a roku 1718 Malý Kereš.

Aj keď ich príchod na malokerešskú pustatinu organizovali jej majitelia, ktorými boli Ján a Štefan Wattay, ukázalo sa, že najviac prvých osadníkov prišlo z južnej časti Novohradskej stolice a tiež Peštianskej stolice, kde Slováci migrovali už o dve – tri desaťročia skôr. Ako samotné skupiny nových osídlencov, aj samotní zemepáni mali záujem, aby usádzajúca sa komunita tvorila rovnaké vierovyznanie, čiže v Malom Kereši ním bolo evanjelické.

Osadnícka zmluva a prvé cirkevné problémy

Po predchádzajúcom nábore a ohlase prichádzali na pustatinu prví slovenskí evanjelickí predáci už na jar roku 1718 a 19. Mája toho istého roku uzavreli osadnícku zmluvu s majiteľmi pustatiny Jánom a Štefanom Wattayom. Podľa nej noví osadníci tu boli na prvé tri roky oslobodení od platenia akýchkoľvek daní. Za užívanie lesa museli každoročne na začiatku platiť 20 rýnskych zlatých forintov a pre panstvo pripraviť dohodnutý objem dreva. Po troch rokoch sa poplatok zvýšil na 150 rýnskych forintov, ale v ňom už bol zahrnutý aj úžitok z krčmy a jatky, poplatok za mlyn a za deviatok z úrody pšenice. Poznáme aj priezviská 21 prvých rodín, a miesta skadiaľ pochádzali. Boli nimi Arvai, Belica, Červenák, Fľaška, Koška, Lipták, Macík, Matúš, Miadok, Német, Strehovský, Škorka a prišli z Banky, Legíndu, Bíru, Cinobane, Dengelegu, Guty, Lešti, Rádu, Romháňa, Žihľavy (Pôtor). Cirkevne sa začali organizovať od začiatku. Prvým evanjelickým farárom od veľkonočných sviatkov roku 1720 bol Adam Bartholomaides, ktorý už 10. Apríla pokrstil prvé dieťa. V tom istom roku prvým richtárom bol Pavol Tót a kostolníkom Ján Fabian. O desať rokov neskôr tunajším evanjelikom dala katolícka vrchnosť zbúrať drevený kostol postavený v rokoch 1723 – 24, navyše zakázala im aj verejné bohoslužby a farára A. Bartholomaidesa z Malého Kereša vyhnali a rovnako aj prvého učiteľa Juraja Sabatku. Takto na viac ako 50 rokov boli vystavení bezpríkladnému náboženskému prenasledovaniu, a to až do vydania Tolerančného patentu Jozefa II. Roku 1781. Dovtedy si nemohli vybudovať ani kostol ani školu. V rokoch 1730 – 1781 vyučovali deti miestni remeselníci a obyvatelia navštevovali bohoslužby bez farára tajne v súkromí, v rodinných domoch. Počas významnejších cirkevných sviatkov a na Večeru Pánovu odchádzali do Dunaeďházu a Apoštagu.

Celú storočnicu v chráme a v škole po slovensky

V poradí druhého evanjelického farára si priviedli roku 1783 z novohradskej Ľuboreči. Bol ním Ján Jesenský a hneď v prvých dvoch rokoch jeho pôsobenia si postavili nový kostol, ku ktorému roku 1792 pristavili aj vežu. Historička, profesorka Anna Divičanová v jednom diele toto obdobie charakterizovala: „Po roku 1781 sa revitalizovaná malokerešská evanjelická cirkev a cirkevná škola, ako duchovné a vzdelávacie inštitúcie, takmer jedno storočie tešili dominantnému postaveniu. Organickou súčasťou ich pôsobenia bola ako cirkevný – liturgický administratívny a vyučovací jazyk bibličtina a krátky čas aj slovenčina. Neskôr, od roku 1836, keď bol vydaný cirkevný jazykový patent stanovujúci pre každú cirkev povinné zavedenie administratívy v maďarskom jazyku, prešla aj malokerešská cirkev na maďarčinu.“ To bol začiatok maďarizácie v cirkvi, školách a úradoch. Nové zákony spôsobili, že tí, čo nevedeli po maďarsky, nemali byť v budúcnosti prijímaní ani do verejných úradov. Roku 1810 si postavili novú školskú budovu aj s bytom pre kaplána a učiteľa. V slovenských evanjelických cirkvách peštianskeho seniorátu na nátlak seniorálnych dozorcov, ktorými sa volili z tradície šľachtici, boli postupne po roku 1850 každú druhú, tretiu alebo štvrtú nedeľu maďarské bohoslužby. V Malom Kereši bol po boku slovenského farára nanútený aj v maďarčine slúžiaci farár. Slovenským farárom bol od roku 1792 do svojej smrti roku 1809 Ján Clementis, ktorý sem prišiel zo Sudíc. Po ňom prišiel roku 1810 z Dunaeďházu Štefan Leška známy ako spisovateľ, jazykovedec, novinár a už aj jemu pridelili maďarského kaplána a učiteľa Samuela Sárkánya. Štefan Leška tu pôsobil do svojej smrti roku 1818. Svedectvom je aj jeho a manželkin spoločný neupravovaný pomník na malokerešskom cintoríne. Jeho nástupcom sa stal Michal Martíny, ktorý je známy tým, že bol spriatelený už v Maglóde so Štefanom Petrovičom a jeho manželkou Máriou Hrúzovou, ktorí prišli na jeho popud do Malého Kereša. On tam potom krstil ich syna Alexandra Petroviča – neskoršieho básnika Petőfiho. Po M. Martínym prišiel z Apoštagu asódsky rodák Ľudovít Blázy, ktorý tu pôsobil do roku 1871. Roku 1863 prišiel z Čuváru farár Ján Kemény. Po Štefanovi Leškovi pokračoval v dokumentovaní cirkevných a školských dejín. Nové doplnené dielo vyšlo po slovensky v tlačiarni Viktora Hornyánszkeho roku 1881, keď bol Ján Kemény ešte malokerešským farárom.

Vzdelávali v rodnom jazyku

Prvým učiteľom v rokoch 1720 – 1723 bol už uvedený Juraj Sobotka, po ňom do roku 1730 pokračoval Daniel Turdeli. Počas zvýšeného náboženského prenasledovania tunajších evanjelikov úlohu učiteľov prevzali miestni remeselníci Ondrej Kvačka, Ján Čmelík a Ondrej Kocka. Až v roku 1771 prišiel z Bukovca pri Myjave za riadneho evanjelického učiteľa Pavel Baroš. Keď tam roku 1789 Pavel Baroš zomrel, jeho nástupcom sa stal jeho brat Jozef Baroš. Po ňom jeho syn Jozef Baroš. Ten sa stal roku 1805 riadnym učiteľom dievčenského oddelenia do svojej smrti roku 1815. Už predtým ako vznikli dve oddelenia – dievčenské a chlapčenské, učiteľom chlapčenského bol Ján Basilides, ale ten po troch rokoch, r. 1783 odišiel za farára v novozaloženej obci v Banáte – Ečky (neskôr Kovačica). Po ňom prišiel z Cinkoty za kantora – učiteľa Michal Krnúch, ale ten roku 1803 zomrel. Nástupcom sa stal jeho syn Michal Krnúch, ktorý tu pôsobil tiež do svojej smrti roku 1803. Po ňom túto úlohu prevzal opäť jeho syn Jozef Krnúch, aj ten tu pôsobil rovnako do svojej smrti roku 1833. Cirkevníci sa snažili hľadať perspektívneho a čo najvzdelanejšieho učiteľa, a tak do Malého Kereša z Rákoškerestúra roku 1834 pozvali vynikajúceho učiteľa a básnika, banskobystrického rodáka Ľudovíta Žellu. Okrem učiteľstva sa venoval literárnej tvorbe, a aj on po štyroch desaťročiach účinkovania tu v roku 1873 zložil svoje kosti. V tom čase tu druhým učiteľom bol Jozef Salaj, ktorý sem prišiel z Veľkej Tarče, aj on tu roku 1846 zomrel. Štyri roky 1854 – 1858 tu učil Jozef Ugrík, ktorý nakrátko odišiel do Miškovca, vrátil sa a pôsobil tu ešte roku 1861. Ďalším Jozefom Barošom bol syn Jozefa (+1845), ktorý deti učil do roku 1867. V rokoch 1845 – 1873 tu pôsobil ďalší vynikajúci učiteľ, Štúrov odchovanec Bedrich Salay. Karol Krnúch bol už tunajším rodákom, ako syn Jozefa (+1833), prišiel do rodiska z Hložian v Báčke, zomrel roku 1874. Podobne to bolo aj s Ľudovítom Žellom ml., synom tunajšieho učiteľa a básnika, ktorý prišiel z Peterky a učil tu v rokoch 1867 – 1875. V Malom Kereši ešte v polovici 19. storočia deti, ktoré nastupovali do školy, nevedeli po maďarsky. Aj cirkev, napriek príkazom cirkevnej vrchnosti si do tohto času zachovávala dvojjazyčnosť. Posledné tri desaťročia sa stupňovali maďarizačné tendencie, ktoré okrem cirkvi a školstva zasahovali aj do integrity a identity jednotlivcov. Postupne na základe politického tlaku, hospodárskeho a spoločenského uplatnenia, mnohí Slováci boli nútení zmeniť si slovensky znejúce priezviská. Spomeniem niektoré: Bobek na Bikedi, Ďurica – Ambrus, Klásko – Kis, Krist – Kutasi, Opavský – Óvári, Pohankovič – Pálmai, Sudovský – Samos, Trstinský – Tihanyi i Tiszai, Valach – Városi, Vlčko – Városi.

Ján Jančovic

Foto: autor

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.