Slováci neuspokojení s prídelom pôdy v Sarvaši rozšírili svoj chotár južnejšie ku kondorošskej pustatine, kde v roku 1876 pokračovali v stavaní nielen samôt, ale založili si terajšiu veľkoobec Kondoroš. Priezviská obyvateľov Kondoroša sú väčšinou aj dnes slovenské a sú nápadne zhodné so sarvašskými.

Najčastejšie sa vyskytuje priezvisko: Baláž, Bedák, Benčík, Blaško, Bukovinský, Cirok, Cmarko, Číčeľ, Demčák, Dobrocký, Hruška, Hrivnák, Havran, Holub, Kohút, Konečný, Kondač, Kyseľ, Komár, Kulík, Kožuch, Ladník, Laurinec, Lehocký, Lešťan, Kúdela, Mázor, Medveď, Mišík, Meliš, Mihálik, Mladonický, Medovarský, Mravík, Nemčok, Paluška, Petrík, Petrovský, Podaný, Rak, Remeselník, Strehovský, Sebedínsky, Smola, Toman, Vician, Výskok, Uňatínsky, Uhliar, Žabka, Žiak... V strede obce stojí pamätník padlých v druhej svetovej vojne a mená uvedené na ňom sú takmer všetky rovnaké s už uvedenými slovenskými.

Keď koncom 19. storočia slovenskí roľníci zo Sarvaša a z časti aj z Békešskej Čaby zaľudňovali túto pustatinu, okrem už vtedy chýrnej kondorošskej prícestnej čárdy a kaštieľa grófa Batthyánya, nestál tam žiadny iný objekt. Prichádzajúci Slováci si v rokoch 1870 – 1877 začali stavať nové gazdovské domy a hospodárstva v samotnej osade, ale najmä v šírom poli uprostred svojej získanej pôdy, čiže na samotách. Po tridsiatich rokoch osídlenia Kondoroša v roku 1906 žilo v obci a na samotách už 2 500 roľníkov. V kondorošskom chotári ešte pred založením roľníckeho družstva žili a pracovali ľudia na 834 fungujúcich samotách, ktoré sa ťahali ako radové sálaše od Kondoroša až po Sarvaš a každý so svojím pomenovaním v podobe ulíc, ako napríklad Dlhý šor, Čipkárka... Kým na začiatku príbytky postavené na týchto samotách slúžili iba na sezónne práce, neskôr ich stavali aj na trvalé bývanie a hospodárenie.

Kondoroš je poľnohospodárskou veľkoobcou, v ktorej od svojho založenia sa jej obyvatelia zaoberali roľníctvom. Po skončení druhej svetovej vojny sa v roku 1949 začali spolčovať do družstiev, keď postupne do konca roku vzniklo dvanásť družstiev. Roku 1960 začal ich zlučovací proces a vtedy vznikli tri zlúčené družstvá, ale už v roku 1975 sa všetky tri spojili do jedného s názvom Egyesült. Toto družstvo a obec mali partnerské styky a vzťahy s obcou a družstvom v Tekovských Lužanoch na Slovensku, kde sa presídlilo niekoľko rodín z Kondoroša. V roku 1981 som mal možnosť byť súčasťou delegácie Lužanov pri návšteve ich partnerov v Kondoroši. Predsedom kondorošského družstva bol vtedy 59-ročný Slovák Michal Ladnyik a patrilo medzi popredné v Békešskej župe, keď sa na ploche 8800 hektárov zaoberalo prevažne výrobou obilnín, kukurice, cukrovej repy, zeleniny a chovom hovädzieho statku. Počas návštevy som sa mal možnosť stretnúť a po slovensky komunikovať nielen s funkcionármi družstva, ale aj s bežnými ľuďmi v obci a rovnako aj na samote Dlhý šor, kde žila rodina Čičeľovcov, ktorých som odvtedy viackrát navštívil a napísal som o ich živote a práci viaceré články. V kondorošskom chotári, ktorý siaha až po Sarvaš, ešte po skončení II. svetovej vojny bolo 834 sálašov, ktoré si postupne stavali slovenskí prisťahovalci od ich príchodu. Pavol Čičeľ, počas mojej návštevy už 63-ročný dôchodca, žil na sálaši s manželkou Annou, rodenou Melišovou, a synom, ktorý dochádzal do práce v Békešskej Čabe. Rodina žila na sálaši, ktorý postavili roku 1890 Pavlovi rodičia a on býval v ňom od svojho narodenia. Do dôchodku pracoval v družstve a o sebe mi povedal: „Od mladosti som gazdoval, kone som tak ľúbil, že som pre ne zanechal aj školu. Hospodáriť som neprestal ani ako penzista. Družstvo nám pridelilo 60 árový pozemok, kde si dorábame krmoviny pre ovce, ošípané a kravy.“ Pozrel som si gazdovstvo, ktoré sa od tradičného zo začiatku minulého storočia líšilo. Na sálaši už mali elektrinu, vodovod, strojové dojenie dvoch kráv, v dome kúpeľňu, televízor a ich spojenie s obcou už nebolo so záprahom, ale na mopede Jawa, a to denne s odvozom nadojeného mlieka. Na dvore a okolo stavby nechýbala stavaná pec a ovocné stromy, či vysadená zelenina. Každú sobotu odchádzali do obce na trh, kde nakupovali najnutnejšie pre hospodárstvo, a niečo aj predali. Krmivo kupovali v obchodoch, boli tam tri. „Kým nebola televízia, spevácke a zábavné vystúpenia sa bez našej účasti v dedine nemohli uskutočniť,“ s úsmevom pripomenul môj hostiteľ, samozrejme, že vždy len po slovensky. Aj rodina Laurincovcov žila na samote, ale keď im pribudli roky, presťahovali sa do obce. Kondoroš v Békešskej oblasti bol už v dávnejšej minulosti široko-ďaleko známy svojím pohostinským zariadením – historickou čárdou, po našom povedané zájazdovým hostincom alebo krčmou, ktorá je opradená mnohými zaujímavosťami a povesťami.

Kondorošská čárda zaujíma klasické miesto medzi dolnozemskými zájazdovými hostincami, ktoré sa stavali v tom období, ale i neskoršie. Bola vhodne postavená z hľadiska dopravy, križovatky ciest, schodnosti ciest a plnila aj významné vojenské a obchodné ciele, ale aj poľnohospodárske účely. Význam a chýr čárdy sa rozšíril po celom Uhorsku a na sklonku 18. a začiatku 19. storočia, keď bola základňou a oporným bodom pre zbojníkov, ktorí boli vtedy pánmi na poľnohospodárske účely využívanej pusty. Prenajímatelia čárdy mali priateľské vzťahy s týmito beťármi, a to nielen nájomníci, ale aj zemepáni. Podľa povesti v roku 1850 bol pánom pusty vodca zbojníkov Sándor Rózsa. V jeho družine pôsobili údajne aj privandrovaní slovenskí pastieri. Beťári z okolitých panstiev dostávali riadnu konvenciu, za čo potom ručili aj za životy a majetok pánov a ich zamestnancov. Túto vzájomnú dohodu zbojníci rešpektovali. Za služby dostávali od panského správcu desať zlatých forintov na výdavky a na ubytovanie a stravovanie päťdesiat grajciarov. Stávalo sa aj to, že ukradnuté kone a dobytok umiestnili a zamiešali dočasne medzi panské a zdržali ich tam aj počas pátrania. Keď sa pátranie skončilo, potom ich zbojníci bezpečne odohnali na trh a tam ich predali. Popritom pozorne strážili a dbali aj na to, aby cudzí beťári nemohli páchať škodu na panstve. V súvislosti s kondorošskou čárdou sú zachované aj také povesti, že v polovici 19. storočia bola v týchto priestoroch zriadená aj pandúrska jednotka na skrotenie vyčíňania zbojníkov. Obidve strany, beťári aj pandúri, sa však snažili o to, aby sa ani náhodou nestretli a tak sa vyhli vzájomným konfliktom. Kondorošská krčma však bola postavená tak, aby z nej mohli zbojníci nebadane utiecť. Mala napríklad dvojotvorový komín, jeden pre odvádzanie dymu a druhý pre útek huncútov. Koniec komína viedol do tunela, na začiatku ktorého neskoršie zriadili vináreň. Aj pri súpise poriadkových inštitúcií roku 1852 bolo potvrdené, že táto čárda ostáva ako najvýznamnejším pohostinským zariadením v celej stolici. Vtedy tu bolo zamestnaných sedem mužov a štyri ženy.

V prvej štvrtine 19. storočia si zemepanstvá zachovali systém čárd vo vlastnej réžii. Krčmári predávali víno dorábané panstvom, za čo si panstvo odoberalo podiel. Začiatkom 20. storočia sa začala konjunktúra pšenice a vlny a panstvá sa zriekli čárd a opäť ich prenajímali podnikateľom a mešťanom. Nájomné z čárdy s priľahlými pozemkami určovali podľa predpokladaného obratu. Zachované údaje prezrádzajú, že v rokoch 1826 – 1828 vyárendovalo čárdu mesto Szentes od zemepána za 479 forintov a neskôr ju dalo do prenájmu krčmárovi Matejovi Voštiarovi za päťsto forintov. V tomto čase rozloha priľahlého pozemku patriaca čárde činila sto uhorských jutár (43 ha) pastvín, z čoho jednu tretinu mohol prenajímateľ využívať na orbu. Prenajímateľ čárdy nemal vždy výhodné podmienky na pestovanie obilia a chov dobytka. Práve preto panstvá prísne určili prenajímateľovi, koľko pôdy musí obrábať a koľko má ponechať na lúky a pasienky. Rozhodujúcu úlohu zohrávali lúky a pasienky patriace čárde, ktoré slúžili na oddych návštevníkov čárdy a na seno, ktorým cestovatelia kŕmili svoje zvieratá. Dnes je kondorošská čárda zmodernizovaná, opravená, so zachovaným zariadením miestností, ktoré v tomto zájazdovom hostinci slúžili nielen hosťom, ale aj huncútom. Po viacerých predchádzajúcich zmenách ju naposledy upravili tak, že jedna časť slúži ako pohostinské zariadenie a druhá, historická časť je upravená a zriadená ako múzeum. Návštevník sa v jednotlivých expozíciách takto môže zoznámiť nielen s jej históriou, ale aj s dejinami obce a tiež so zbojníckymi tradíciami na Dolnej zemi. Kondorošská čárda sa takto stala veľkou turistickou atrakciou celej Békešskej župy. Priateľstvo a partnerské vzťahy medzi Tekovskými Lužanmi a Kondorošom pretrvávajú nepretržite od roku 1962 doteraz. V Kondoroši, v takmer šesťtisícovej obci, ktorú založili sarvašskí Slováci pred 145 rokmi, sa v roku 2011 k slovenskej národnosti prihlásilo 269 ľudí.

Ján Jančovic

Foto: autor