luno.hu | OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny

Switch to desktop Register Login

Spomienka na výskumníka a šľachtiteľa zo Sarvaša a Viničiek

JJLitavsky22-01b

V Sarvaši si Slováci v tomto roku pripomenuli trojsté výročie svojho príchodu a založenia mesta. Zásluhou agrárneho reformátora bývalého Uhorska Samuela Tešedíka a ním založenej prakticko-hospodárskej školy tunajší slovenský ľud sa vzmáhal nielen duchovne, ale aj materiálne. A to hlavne z toho dôvodu, že nové metódy v poľnohospodárstve si tu Slováci osvojovali rýchlejšie ako na iných miestach uhorskej krajiny.

Mnohí sarvašskí Slováci v minulosti hospodárili a žili aj na samotách, uprostred šírych rovín, kde mali celý svoj majetok. Na jednej takejto sarvašskej samote zvanej „Káka puszta“, sa v rodine bývalého poddanského predka, ktorý utiekol na Dolnú zem z hontianskej obce Litava, patril aj jeden z početných utečených s priezviskom Litavský. Pokračovateľom tohto rozšíreného rodu z 19. storočia bol aj Štefan Litavský, ktorý sa neskôr vypracoval na Slovensku na známeho výskumníka a šľachtiteľa.

V roku 1985 som ho navštívil a mal s nim rozhovor vo Viničkách, kde žil v historickom dome, dvore, kde mal zriadenú miestnosť vo forme minimúzea, v ktorej výstavným spôsobom a exponátmi prezentoval svoju celoživotnú výskumnícku činnosť. V záhradnej časti mal aj vinič, kde som ho odfotil aj pri vzácnej soche Bakchusa. Štefan Litavský sa narodil 1. decembra 1897 v Sarvaši, pochádzal z 11 detí a tvoril už šieste pokolenie Litavskovcov usadených v Sarvaši. Od malička sa zaujímal o všetko čo súviselo s rastlinami. Vďaka porozumeniu otca, ktorý tiež veľa čítal, mohol sa vzdelávať viac ako jeho súrodenci. Otec ho podporoval aj v ďalšom štúdiu, škoda však, že nemohol dokončiť strednú školu, lebo keď nemal ani 18 rokov, povolali ho za vojaka do prvej svetovej vojny. Dva roky ako mladík bojoval na viacerých frontoch prvej a druhej svetovej vojny, kde na bojiskách prežil plných šesť rokov. Počas svojho pobytu v Sarvaši patril medzi aktívnych mladých ľudí aj na kultúrnom poli. Desať rokov viedol 120-členný ochotnícky krúžok, ktorý niesol názov „Samovzdelávací krúžok sedliackej mládeže“. Čistý zisk z predstavení venoval prevažne na postavenie sochy Samuela Tešedíka v Sarvaši, ktorá je dodnes najvýznamnejším pamätníkom mesta.

Prvé roľnícke kroky začínal na štyroch jutrách zeme. Už vtedy mal smelé plány, stále chcel dokázať viac, založiť ovocný sad a pokusne pestovať dovtedy pre Sarvaš neznáme plodiny. Prenajal si ďalšiu pôdu a na sarvašských poliach sa objavili prvé zrná ryže... Najprv zožal nepochopenie, potom obdiv, čo bolo už v čase, keď takmer päťdesiatročný už rozmýšľal o presťahovaní do krajiny svojich predkov. Je zaujímavé, že v období výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom sa nepresídlil ako väčšina Slovákov z Maďarska do južnej časti západného Slovenska, ale našiel si tichý kút na najnižšie položenom mieste vo vtedajšom Československu, pri rieke Bodrog. To však nebola náhoda, vopred vyhľadával také miesta, kde by mal najlepšie možnosti na pestovanie ryže a zamokrené polia okolo Bodrogu sa mu na tento cieľ pozdávali ako najvýhodnejšie. A tak po tomto prieskume terénu sa roku 1948 definitívne rozhodol a prisťahoval sa na južné úpätie Zemplínskych vrchov, do známej tokajskej oblasti, do vinohradníckej obce Viničky. Podarilo sa mu získať vhodný dom, záhradu, vinicu a polia v bývalej kúrii Andrášiovcov. Naučený na tvrdú roľnícku prácu umocnenú o bohaté vedomosti a prvé šľachtiteľské skúsenosti z domova, začal pretvárať prírodu okolo rieky Bodrog. Prišiel s veľkým predsavzatím a veľkými plánmi. Od nastupujúceho veľkovýrobného hospodárenia a výskumu očakával plnú realizáciu svojich plánov, o ktorých na Dolnej zemi sníval od svojich mladých rokov. Pravdou však je, že aj v tejto časti novej vlasti sa v tých časoch novoty prijímali veľmi ťažko a tak odznova musel začať jednotlivcov a úrady presviedčať o využívaní zamokrených močaristých pôd nielen na pestovanie ryže, ale nabádal k pestovaniu bavlníka, ricínu, podzemnice olejnej, gumovníka, ciroku metlového, sezamu, bobkového listu a iných menej známych teplomilných plodín. Príkladom mu boli úspešné pôdne, vodné a lesné úpravy békešskej roviny, realizované Samuelom Tešedíkom a jeho pokračovateľmi.

V novom domove na svojich políčkach spomínané teplomilné rastliny pokusne pestoval a dosahoval s nimi dobré výsledky. Po počiatočnej nedôvere mu začali veriť aj funkcionári, úrady a začínali sa s ním radiť. Čoraz častejšie písali o ňom a jeho výsledkoch aj noviny. Pre ilustráciu použijem citát z reportáže v denníku Pravda z roku 1948, teda už z prvého roka usadenia sa Štefana Litavského v juhovýchodnom cípe Východoslovenskej nížiny. „Litavský je človek nového razenia, priekopník nových foriem práce v poľnohospodárskom podnikaní, smelý a skúsený pestovateľ nezvyklých druhov poľnohospodárskych plodín ...“ Mal som možnosť preštudovať vtedajšiu tlač, ktorú Štefan Litavský počas mojej návštevy, žijúci v dome roku 1987 opatroval a z nej som sa dočítal, že ľudový výskumník, ktorému prischla aj prezývka „slovenský mičurinec, alebo mičurinec Pobodrožia“, mal u novinárov veľkú podporu. Z ďalšej tlače som sa dozvedel, že po dlhších prieťahoch dostal úver so štátnou zárukou a pridelili mu v blízkosti Bodrogu úžľabinu – močiar, v ktorom sa dovtedy len husi kúpali a roľník – výskumník Litavský ho premenil na ryžové pole. Treba povedať, že jeho smelé plány sa nekončili pestovaním ryže, roku 1949 začal pestovať aj bavlník a navyše zanedbané panské vinice vzorne obrobil a začal v nich tiež robiť vlastné pokusy. Keď sa nemohol dlho dočkať založenia roľníckeho družstva, ktoré vo Viničkách vzniklo až roku 1955, s úctou k jeho prvým výsledkom a jeho entuziazmu mu s dôverou roku 1951 poskytli prácu vo výskumnom oddelení teplomilných rastlín Štátneho majetku vo Viničkách. Tam potom celú svoju energiu a vedomosti dal do služieb pestovania ryže a iných teplomilných rastlín. Presviedčal, cestoval, radil, zbieral skúsenosti a pri školách zakladal pokusné pestovateľské krúžky. Pre rozvoj pestovania ryže na východnom Slovensku precestoval celú republiku. Navštívil i svojich dolnozemských súkmeňovcov – presídlencov z Poľného Berinčoka a Medeša, ktorí sa v tom čase usadili pri Malom Dunaji v Kolárove a začali s pestovaním ryže ako prví na Slovensku, hneď po presídlení. Čo s odstupom času, napísal o ňom denník Pravda 1. februára 1955 pod titulkom: Na ryžových poliach Zemplína: „Tam, kde sa mútny Bodrog púšťa na cestu rovinou, priamo pod tokajskými vinicami, leží neveľká družstevná dedinka Viničky... Pestovanie ryže na východnom Slovensku je spojené s menom Štefana Litavského. Už roku1951 ju dorábali družstevníci v Lelesi a v Strážnom. Peknú úrodu mali aj na ŠM vo Veľkom Kamenci. Priemerná hektárová úroda v roku1951 bola 42 metrických centov. Štefan Litavský vyšľachtil roku 1952 novú odrodu ryže s kratšou vegetačnou dobou nazývanou Medzibodrožská. Jednotné roľnícke družstvo v Strede na Bodrogom roku 1952 dosiahlo úrodu 54 metrických centov z hektára ...“

Noviny v čase mojej návštevy u Štefana Litavského boli k dispozícii k nahliadnutiu aj pre návštevníkov minimúzea, ktoré zo svojho aktívneho obdobia zriadil. V tejto originálnej muzeálnej zbierke boli umiestnené aj prvé klasy ryže, ktoré dopestoval na Slovensku, rovnako aj plody bavlníka, ricínu, podzemnice olejnej, gumovníka a iných plodín. Jeho pamätnú izbu spestrovala zbierka predmetov a suvenírov pochádzajúcich takmer z celého sveta, z krajín, ktoré tento zaujímavý človek precestoval. Keď sa Štefan Litavský roku 1972 rozhodol definitívne odísť z vtedajšieho štátneho majetku do dôchodku, mal už 73 rokov. Potom zostal už len pri svojej záhrade, vinohrade a skleníku a ako vegetarián bol príkladom zdravého životného štýlu pre celé okolie. Vo svojom skleníku sa naďalej súkromne zaoberal šľachtením a krížením teplomilných tropických rastlín: citrusov, kávovníkov, figovníkov a kivi. V roku 1987 mu zhorel skleník, v ktorom trávil značnú časť svojho života. A keďže už nemal pracovné povinnosti, ozvala sa v ňom túžba z mladosti, v pamäti sa mu obnovili cestopisy z rôznych krajín, ktoré mu čítaval otec a neskôr aj on sám a začal spoznávať krajiny sveta. Od roku 1972 do roku 1978 absolvoval štyri tridsaťdňové cesty „okolo sveta“. Treba povedať, že ani na svoje rodné mesto a kraj okolo Kereša nikdy nezabudol, často ho navštevoval a to aj z toho dôvodu, že tam mal rozšírenú rodinu. Mal som šťastie, v júni roku 2006, stretnúť sa v Sarvaši s jeho 80-ročným synovcom Jurajom Litavským, synom brata Štefana Litavského, aktívnym členom Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť, kde tento jeho synovec patril medzi popredných členov pri zachovávaní kultúrneho dedičstva Slovákov v Sarvaši a na okolí. Vtedy som ho zastihol pri ukážke tradičného varenia „sapúnu“ v blízkom Kardoši...

JJLitavsky22-02

Je symbolické, že tento dolnozemský rodák jednu, presnú polovicu svojho života pracoval a žil medzi svojimi rodákmi v Sarvaši a druhú najplodnejšiu časť v krajine svojich predkov, kde svojím umom a príslovečnou dolnozemskou usilovnosťou zanechal za sebou významné dielo. Zomrel vo Viničkách 5. januára 1995 v matuzalemskom veku 98 rokov.

Ján Jančovic

Foto: autor