Vo februári si pripomíname 210. výročie narodenia spisovateľa a kňaza, ktorý mal živé styky s dolnozemskými Slovákmi. Bol ním gemerský rodák Samuel Tomášik. Narodil sa 8. februára 1813 v Jelšavskej Teplici (dnes časť obce Gemerské Teplice) v rodine evanjelického farára Pavla Tomášika (1770 – 1833).

Základnú školu absolvoval v rodisku, Chyžnom a Jelšave. Gymnáziálne štúdiá začal v obci Gemer a dokončil v roku 1828 v Rožňave. Ďalej sa vzdelával tri roky na evanjelickom lýceu v Kežmarku, v r. 1834 nastúpil na teológiu v Berlíne. Univerzitu však nedokončil, pretože keď zastupujúci farári v Chyžnom (S. Chalupka, M. Kyseľ) začali plniť iné poslanie, chyžniansky cirkevný zbor povolal S. Tomášika zo štúdia v Berlíne a zvolil ho za svojho farára. Neskôr bol aj gemerským evanjelickým seniorom a dozorcom evanjelických škôl. Ani povinnosti spojené s výkonom povolania, ktoré prevzal po svojom otcovi, mu nebránili, aby sa venoval literárnej tvorbe. Bol jedným z popredných predstaviteľov slovenského emancipačného hnutia v 19. storočí. Popritom bol významným slovenským ovocinárom a včelárom. Samuel Tomášik bol členom Tatrína a Matice slovenskej a ďalších spolkov na Slovensku a v Čechách. V rokoch 1849 a 1857 bol členom slovenského vyslanectva k panovníkovi.

Pri príležitosti 50. výročia vzniku piesne „Hej, Slované” (Hej, Slováci), ktorej je autorom, boli v r. 1884 za jeho osobnej účasti usporiadané triumfálne slávnosti, 24. 11. v Martine a 25. – 28. 11. v Prahe. Veľkú pozornosť venoval slovenskému školstvu, privítal zrod Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Osobitne sledoval vývoj slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej. V jeho rozvetvenom literárnom diele zaujíma významné miesto poézia. Viaceré z jeho textov boli zhudobnené a znárodneli, zvlášť „Hej, Slováci, ještě naše slovanská reč žije“ a zohrali významnú úlohu v slovanskom, národno – emancipačnom pohybe. Jej poslovenčený variant „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije“ sprevádzal aktivity štúrovského hnutia. Hymnickosť piesne bola uznávaná v celom slovanskom svete. Znárodneli a zhudobneli aj jeho ďalšie piesne a básne, ktoré mali vlastenecko – bojovný charakter. Dôležitú časť literárnej tvorby Samuela Tomášika predstavovala historická próza. Bol aj plodným publicistom, autorom článkov, ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, Lichardových Slovenských novinách, Obzore a množstve ďalších, vtedy vydávaných novín, časopisov a kalendárov. K práci a obdivuhodnej tvorivosti mu dodávalo energiu ovocinárstvo a tiež aj včelárstvo. So skúsenosťami z tejto činnosti sa delil s čitateľmi najmä na stránkach Lichardovho Obzoru. Čitatelia a užívatelia ním zasielaného sadbového materiálu chválili všetky ním dopestované druhy. V Obzore číslo 1 v roku 1856 píše o svojich tridsaťročných skúsenostiach zo štepárstva a pestovateľom hrušiek radí pestovať červenú jesennú dekanku, žltú zimnú, a pestovateľom jabĺk zimnú parmenku, severnú renetku a zo sliviek chyžniansku domorodú.

V tom istom roku, o dva mesiace neskôr, píše okrem iného o pestovaní hrozna. „Aj keď u nás v Chyžnom nemáme riadnych viníc, predsa na zábradliach, pri stenách budov, dvorov a záhrad, radi pestujeme dobré a včasné druhy hrozna. Odporúčam modrú Isabellu, lebo je včasná a bohato rodí. Keď na jeseň roku 1863 dolnokubínsky pán farár Samuel Novák priviedol prvých oravských žiakov do revúckeho gymnázia, navštívil aj mňa. Ponúkol som ho týmto hroznom, nechcel veriť, že sa urodilo tu, v Chyžnom pod Kohútom. Aj v neprajnom roku 1864, keď hrozno na mnohých miestach pomrzlo, Isabella u nás úplne dozrela.“ S cieľom pomôcť rozvoju ovocinárstva v slovenských krajoch a na Dolnej zemi, Samuel Tomášik posielal sadbový materiál a vrúble z jednotlivých druhov ovocia Slovákom po celej krajine. V tlači okrem svojich rád odporúčal aj vtedajšiu literatúru a skúsenosti ďalších ovocinárov. Napríklad v Obzore číslo 24 v roku 1865 uverejňuje tabuľky najlepších hrušiek a jabĺk od bývalého učiteľa v Jelšave Ondreja Laca, pochádzajúceho z liptovského Trnovca. Tento ovocinár účinkoval v Jelšave plných tridsať rokov v chlapčenskej škole a udomácnil a rozšíril tam najlepšie druhy ovocia vrátane egrešov, ríbezlí a hrozna. Aj tu Tomášik spomína odrodu hrozna modrá Isabella, ktorú S. Novák zaopatril v Pešti a jednu sadenicu venoval aj jemu. V tomto čísle Obzoru reaguje aj na uverejnenú správu, v ktorej sa liptovský župan zaujíma o zveľadenie liptovského ovocinárstva a Tomášika prekvapuje, že na župnom zhromaždení sa ozvali hlasy, že na výsadbu ovocných stromov sú v Liptove nepriaznivé prírodné podmienky a že bude takýto zámer daromný. Reagoval na to svojim príkladom a skúsenosťami a rovnako dával za vzor veľkopodnikateľa v ovocinárstve a tiež včelárstve Jána Kiša z Dežeríc, ktorý vysadil svoj sad práve v drsných podmienkach vyklčovaného lesa. Potom uvádza ako sám vyhovuje žiadostiam rodákov zo všetkých strán Slovenska, ktorí sa naňho obrátili o poslanie sadbového materiálu a vrúbľov. Doslova píše: „Veľa vzácnych druhov som rozposlal, a to nielen po Gemeri, ale i do Liptova, Trenčína, Hontu, Oravy, Spiša a dokonca Slovákom do Békešskej stolice.“ Redakciu nabáda, že by bolo dobré uverejniť spomínaný spis „Tabelly“ Ondreja Laca a tak usúdiť, ktorý druh ovocia sa hodí pre ten – ktorý kraj. Uvádza príklady, že medzi Liptovom a Békešom sú veľké podnebné rozdiely a je nutné rešpektovať, že niektoré druhy, ktorým sa darí na Dolnej zemi, nemusia byť vhodné v Liptove. „Vezmime napríklad hrušky ako sú bergamotka z Bugi, pozdná zimná dekanka, mannova Kalmárka... tie môžu na strome v Békeši do neskorej jeseni vydržať, ale vtedy už v Liptove záhrady sneh zakrýva. Tieto druhy sa nevydaria ani v Gemeri, preto by som ich darmo štepil. Naproti tomu Magdaléna zelená, ktorá u nás práve o Márii Magdaléne dozrieva, Robertova Muškatelka, včasná švajčiarska Bergamotka, pekná Gabriela, letná Maslovka, Salisbury ... sú druhy hrušiek, ktoré na Liptove, Orave, Spiši a ostatných najchladnejších krajoch Slovenska s úspechom štepiť môžeš. Takto aj z jabĺk daktoré pozdné Renetky, Kráľ Jakub, Lahôdka (nem. Leckerbisen), sa ani u nás nevydaria, lebo keď sa oberú zo stromov, zvädnú a sú bez chuti. Tieto by sa darmo v chladnejších krajoch zbytočne štepili, ale zaštepiť letný Katvill, Astrachanske jablko, malú Baňonku, tieto druhy sa vydaria aj v severných slovenských krajoch.“ V Obzore z roku 1866 Samuel Tomášik zase píše: „Vinič pod strechami je u nás hroznom obsypaný a ja som na začiatku roka rodákom rozposlal, ktorí ma o to požiadali, modrú Isabelu, potom rôzne ovocné druhy, menovite čerešňu obrovskú, ríbezle a červené záhradné lieskovce.“ V Obzore č. 28 v roku 1871 prišla z Dolnej zeme, z Poľného Berinčoka, z pera učiteľa Jána Slujku, pochvala ovocinárskej pomoci Samuela Tomášika. Pisateľ okrem iného o ovocinárstve v Poľnom Berinčoku píše: „Podivuhodné je, že na tých hruškových štepoch, ktoré som pred 6 rokmi zaštepil, tak hojne ovocia bolo, že mladé ratolesti sa pod ťarchou dolámali a menovite Napoleonka, ktorú som od velebného pána Samuela Tomášika roku 1865 k zaštepeniu dostal, zaslúži si pre jej vydarenie byť spomenutá. Veľkú radosť prežívam, keď na tieto krásne štepy hľadím a mojim susedom s chválou ukazujem – Toto sú gemerské Chyžnianky.“ Popri ovocinároch Jánovi Vilímovi, Karolovi Strakovi, Jánovi Pravdoľubovi Bellovi, Danielovi Strakovi, Danielovi Novákovi, ktorí pôsobili ako učitelia na Dolnej zemi, aj spisovateľ a kňaz Samuel Tomášik svojou praktickou ovocinárskou činnosťou, najmä zasielaním biologického materiálu priamo zo Slovenska, prispieval v tom čase k rozvoju ovocinárstva dolnozemských Slovákov.

Samuel Tomášik zomrel 10. Septembra 1887 v Chyžnom, kde je aj pochovaný.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora