Slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti usporiadala nedávno stretnutie pri príležitosti 25. výročia vydania zborníka Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov. Podujatie poctili svojou prítomnosťou predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) Edita Hortiová a Zuzana Hollósyová, ktorá bola predsedníčkou v období zrodu publikácie.

Napriek mrcha času, záujem o akciu bol nad očakávanie. Čo asi prilákalo – takmer výlučne ľudí na dôchodku(!) – priamych účastníkov udalostí pred 25 rokmi, ako napríklad hlavnú aktérku podujatia Dr. Annu Kováčovú? Snáď nostalgia na zašlé časy (človek pri spomínaní na kedysi prežité udalosti má sklony k nostalgii, ...akí sme boli mladí, bystrí…), alebo azda všetko toto dokopy? Namiesto odpovede sa započúvajme do spomínania našej renomovanej kulturologičky Anny Kováčovej a sledujme priebeh podujatia. Možno tak sa dostaneme k riešeniu nadhodenej „záhady“.

A. Kováčová úvodom hovorila o udalostiach spred štvrťstoročia. Rok pred vydaním zborníka Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov SSB zorganizovala sympózium s tým istým názvom. Po založení poslaneckého zboru to bola prvá významnejšia akcia so symbolickou náplňou; bolo to prejavom uvedomovania si svojho poslania a naznačovalo do istej miery smer ďalšej činnosti samosprávy. Pešť-Budín bol po stáročia dejiskom kultúrnych aktivít Slovákov i bydliskom ich početných významných osobností. Hlavné mesto Maďarska sa po r. 1945 stalo jedným z najdôležitejších centier spoločenského a kultúrneho života slovenskej národnosti v Maďarsku, pritom je až dodnes stálym domovom značného počtu príslušníkov tejto minority, resp. ich potomkov. Priekopnícky čin uvedenej konferencie spočíval predovšetkým v tom, že stretnutie bolo prvé tohto rázu, predtým – napriek kľúčovému postaveniu hlavného mesta v živote Slovákov – žiadne fórum nevenovalo na primeranej úrovni pozornosť slovenskej Budapešti. Na pripravovanú udalosť spozorneli toho času medzi inými aj predseda MS a primátor hlavného mesta Bratislavy, obaja vo svojom pozdravnom liste uvítali udalosť s veľkým záujmom, poukázali na význam ožívania národných a kultúrnych hodnôt, ale aj na jej prínos k rozširovaniu maďarsko-slovenskej spolupráce. Na konferencii prednášali renomovaní domáci experti problematiky, (napr. Csaba Kiss Gy., László Szarka) aj odborníci zo Slovenska (Pavol Hapák, Stanislav Bajaník). Uvedená publikácia obsahuje medzi inými aj ich prejavy.

A. Kováčová citovala z úvodného prejavu Michala Hrivnáka, vtedajšieho predsedu Kultúrneho výboru SSB, hlavného organizátora podujatia: „… cieľom … snemovania je sprístupniť kultúrnohistorické poznatky súvisiace s tunajšou slovenskou národnosťou… SSB hodlá na základe tohto materiálu vytvárať tradície, medzi iným pestovať pamiatku významných osobností tunajších Slovákov. Týmto spôsobom chceme prispieť k zachovaniu nie iba budapeštianskych Slovákov, ale slovenskej národnosti v Maďarsku vôbec. Zároveň je konferencia súčasťou dlhodobého programu SSB, ktorý má slúžiť revitalizácii menšiny… Organizátori tiež hodlajú prispieť k zintenzívneniu a rozšíreniu vedeckých výskumov v tejto oblasti. To dokazuje tá skutočnosť, že medzi účastníkmi konferencie je viacero malých bádateľov.”

Prednášateľka rozoberala kľúčové texty zborníka cez prizmu uvádzaných slov. Skúmala, v akej miere môže publikácia prispieť k naplneniu vytýčených zámerov, k formovaniu spoločenského i kultúrneho života budapeštianskych Slovákov i posilňovaniu ich národnej identity. Uviedla, že zborník zahŕňa hodnotné materiály, ktoré dobre prezentujú dianie v slovenskej Budapešti od počiatkov národného obrodenia Slovákov, vytvárania ich spoločenského a kultúrneho života, a sú vhodné na vzbudenie záujmu širšej slovenskej verejnosti o minulosť predkov. Zároveň niektoré príspevky utvárajú obraz o súčasnom stave slovenskej národnosti v Budapešti, o jej úsilí v záujme prežitia. Obsahová náplň materiálov – ako aj predchádzajúceho sympózia – ovplyvnila formovanie spoločenského a kultúrneho života natrvalo – nie iba budapeštianskych Slovákov, ale celej národnosti. Výsledky sú rukolapné – početné vedecké i populárno-vedecké publikácie, pamätné tabule, sochy a ďalšie aktivity v oblasti rozširovania vedeckých poznatkov. Tieto poznatky sú tiež vhodné, aby sa zoznámili s nimi čo najširšie vrstvy Slovákov v Maďarsku, predovšetkým študujúca mládež i dospelé obyvateľstvo, pritom by mohli poslúžiť ako východisko pre ďalší výskum slovenskej Budapešti. (Zborník používali na filozofickej fakulte slavistiky Katolíckej univerzity P. Pázmánya ako príručku pre slovakistov, budúcich bádateľov, etnografov – poznámka autora.) Škoda, že pozoruhodná iniciatíva v súčasnosti nemá pokračovanie, poznamenala na záver A. Kováčová.

Aktéri diskusie nad referátom i následnej voľnej besedy reflektovali na A. Kováčovou uvedené reálie v širších súvislostiach národnostného bytia na prelome storočia, v kontexte narastajúcich možností uplatňovania národnostných práv i z pohľadu perspektívy národnosti ako takej. Všetci sa zhodli na tom, že vďaka priaznivým politickým i legislatívnym zmenám v súčasnosti, vrátane vytvorenia systému slovenských národnostných samospráv, ich činnosti i nástupu novej generácie so zvýšenými možnosťami vzdelávania (najmä na vysokých školách v materskej krajine) slovenská národnosť v Maďarsku zaznamenávala toho času všestranný rozvoj v rôznych oblastiach spoločenského i kultúrneho života. Výrazným znakom rozmachu bolo založenie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, Slovenského divadla Vertigo, prebudenie literárneho života i činnosť národnostných samospráv v oblasti odkrývania a pestovania tradícií. Bolo to obdobie hľadania cesty. Občas iniciatívy individuálneho charakteru, ktoré síce získali podporu daného užšieho kolektívu, z ktorého vyšli (literárnej obce, miestnych samospráv, atď.), napriek ich širšiemu významu neboli integrované do celkového prúdu kultúrneho života národnosti, a dôsledkom nedostatočného záujmu (vrátane občas aj menšinovej tlače), boli prakticky považované za lokálnu záležitosť. Ich ďalší osud závisel i naďalej výlučne na postoji iniciátorov, ktorí s obmedzenými možnosťami nedokázali pokračovať v primeranej miere v práci, občas napríklad ani len pripomenúť okrúhle výročie danej významnej udalosti hodnej spomínania. Organizátori tohto podujatia z podobných dôvodov neuspeli s prosbou zaradiť jubilejný zborník KDBS do edičného plánu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku medzi publikácie určené na reprint. Tento prípad sa môže javiť ako nepodstatný, avšak je výstižný: akoby poukazoval na postoje, kedy v rozhodovaní nezaváži výkon a prínos, lež skôr subjektívne aspekty, skupinové záujmy. Niektorí účastníci diskusie v uvedených súvislostiach skúmali celkové postavenie národnostných samospráv, zvažovali ich šance na prežitie po blížiacich sa komunálnych voľbách, a poukázali na úlohu škôl a zodpovednosť mládeže.

(mh)