Novohrad v historickom pohľade je stolica v Preddunajsku, ktorej vznik siaha do začiatku 12. storočia, a ktorá sa vo svojich hraniciach zachovala až do roku 1918. Novohrad sa rozprestieral na ploche 4 276 km² na obidvoch brehoch rieky Ipeľ.

Administratívne centrum bolo pôvodne v Novohrade (terajšia obec a hrad Nógrád), správa zemianskej stolice sídlila do polovice 16. storočia v Balašských Ďarmotách, po vyhnaní Osmanov v Lučenci a od roku 1790 do roku 1918 opäť v Balašských Ďarmotách. Terajšia maďarská časť bývalej Novohradskej stolice je o niečo väčšia (58%) a jej sídlom je Šalgótarján. V 17. a 18. storočí sa populačné pomery vyvíjali priaznivejšie v severnejších slovenských stoliciach Uhorska, na Orave, Liptove a v Turci. A práve v týchto husto obývaných oblastiach bol útlak zemepánov mimoriadne veľký a málo úrodná, primitívne obrábaná pôda nemohla zabezpečiť obživu obyvateľstva. Z takejto situácie nezostávalo nič iné, ako hľadať lepšie živobytie a šťastie na iných miestach. Poddaní zo severných stolíc zaplavili novohradské dediny, ktoré ostali po období tureckej nadvlády vyľudnené. Niektorí prišli nakrátko, prípadne na dlhší prechodný pobyt, no mnohí sa tu usadili natrvalo. V priebehu tureckých nájazdov bolo v Novohradskej stolici spustošených 43 a vyľudnených 32 dedín. Počas oslobodzovacích bojov zostalo neobývaných ďalších dvadsať dedín. Znovuosídľovanie sa začalo v posledných desaťročiach 17. storočia, a začiatkom 18.storočia, keď do spustnutých obcí začínalo prichádzať obyvateľstvo zo severu. Zo začiatku 18. storočia sa zachovalo svedectvo notára Novohradskej stolice F. Radványiho, ktorý okrem iného uviedol: „Dva národy, a teda aj dva jazyky oddeľuje naša rieka Ipeľ, tieto jazyky aj navzájom zápasia, lebo každý kto sa obráti na západ, počuje hovoriť po slovensky. Od tých, ktorí žijú vo východných častiach, počuje maďarský jazyk, avšak v praxi to vypadá tak, že už zväčša zmiešané môžeš počuť tieto jazyky“. V terajšej maďarskej časti župy, ktorú koncom 17.storočia a začiatkom 18. storočia osídlili Slováci, niektoré obce boli založené len po ich príchode. Zemepáni mali záujem dostať na opustenú zem stálych osadníkov, lebo aj v 18. storočí ešte platila feudálna pravda, že zem bez poddaných je mŕtva, lebo nedáva žiadny úžitok. Podľa historika Jozefa Zólyomiho v druhej polovici 18. storočia sa až v 35 obciach Novohradskej stolice, ležiacich teraz na maďarskom území, obyvateľstvo hlásilo za Slovákov. Ide najmä o tieto obce s maďarskými názvami: Agárd, Alsópetény, Alsósáp, Bágyon, Bánk, Bér, Bodony, Bokor, Csesztve, Folsöpetény, Garáb, Guta, Keszeg, Kövesd, Kürt, Kisecset, Kutasó, Legénd, Lucfalva, Markháza, Mohora, Nézsa, Nötincs, Patvarc, Rétság, Riba, Sámsonháza, Szanda, Szátok, Szirák, Szupatak, Szügy, Terény, Vanyarc. Ešte aj v ďalších novohradských dedinách na ľavej strane Ipľa sa možno dodnes stretnúť so slovenskými priezviskami, napríklad stačí len presurfovať na internete zoznamy obyvateľov, alebo zloženie obecných zastupiteľstiev. V Novohradskej stolici, na území južne od línie medzi mestečkom Balašské Ďarmoty a Šalgótarjánom, vzniklo takto postupne v 18. storočí početné, takmer kompaktné slovenské osídlenie, ako pokračovanie slovenského výbežku takzvaného jednostranného prelomu. O odchode Slovákov z Novohradu do južnejších stolíc už koncom 17. storočia svedčia niektoré súpisy poddanských zbehov z Novohradskej stolice. Tieto súpisy sa zachovali z roku 1720 a 1723. Okrem mena poddaného, ktorý ušiel, obsahujú aj mená svedkov, čo útek dosvedčili, meno bývalého zemepána, údaj pred koľkými rokmi poddanský zbeh ušiel, kde sa usadil a meno nového zemepána. Tí, ktorí sa obávali návratu, zmenili si priezviská podľa toho odkiaľ pochádzali: Agárd – Agársky, Báďon – Báďonský, Banka – Bánsky, Bír – Bírsky, Častva – Častvan, Ďarmoty – Ďarmotský, Guta – Guťan, Legínd – Legínsky, Peťany – Petiansky, Sirák – Sirácky, Sudice – Sudický... Skutočnosťou je, že Novohradská stolica sa stala príchodom nových osadníkov v tom čase najviac obývanou, stála nielen v ohnisku veľkej migrácie ľudí, ale súčasne sa postupne stávala aj kolískou sťahovania Slovákov na Dolnú zem. V roku 2010 sa v Lucine uskutočnil vydarený Deň Slovákov, ktorého som bol hosťom, čo ma po rokoch priviedlo k tomu, aby som o minulosti obce niečo napísal.

Z minulosti obce Lucina (Lucfalva)

Na začiatku 18. storočia prichádzajú do Luciny slovenskí evanjelickí Slováci prevažne z najsevernejších stolíc Uhorska: Oravy, Turca, Liptova, Zvolena. V dokumentoch z roku 1720 sa uvádza, že Šajbanovci a Maciakovci prišli zo Zvolenskej stolice, Valentiak a Dávidiak z Turca, Zatkaliak a Pribišan z Oravy, Lipták z Liptova a Mučiniak z Novohradu. Po čase si nový osídlenci v roku 1740 postavili skromný drevený evanjelický kostol, ktorý museli pred vacovskými jezuitami zatajovať tak, že stavbu zapĺňali senom a slamou, aby cirkevný stánok vyzeral ako stodola. Do roku 1783 patrila Lucina do evanjelickej cirkvi v Šámšonháze, potom sa stala samostatným cirkevným zborom. Hneď si postavili kamenný kostol a samostatnú zvonicu s tromi zvonmi. Od polovice 18. storočia vlastníkmi obce boli šľachtické rody Rádaiovcov (1750 Pavel), Telekiovcov (1770 Ladislav) a Thoroczkayovcov (Pavel 1798). Roku 1777 sa v Lucine narodil Michal Škultéty-Lehocký, farár vo Veľkom Krtíši, ktorého syn bol významný spisovateľ August Horislav Škultéty. Roku 1784 bol farárom Ján Czékuš (1738 B. Bystrica – 1792 Lucina), 1790 Ondrej Šajban, 1794 Štefan Pacek, 1822 – 1828 Ján Luce, 1857 – 1892 Samuel Plachý, 1894 Michal Košacký. Učiteľmi od roku 1783 boli Ondrej Gransel, Matej Lehotkaj, Gabriel Plvan, 1825 Ján Šefarovský, Samuel Šefarovský. Učiteľom vo fílií Lapujtov, bol roku 1837 Samuel Blaho (učil 38 žiakov). Roku 1837 mal cirkevný zbor s fíliami 1123 členov. Zistilo sa, že cez územie Novohradskej stolice prešlo ďarmotsko-asódskym koridorom na svojej dlhej púti na Dolnú zem najviac slovenských osadníkov. Pri zakladaní Kysáča v Báčke sa z Luciny v rokoch 1786-1809 do Kysáča vysťahovali rodiny: Beniašová, Beniaková, Čapeľová, Brindzová, Majerníková, Turdeliová, Osáďanová, Lukáčová, Zaťková, Klepáčová, Klinková, Černíková, Čiefová, Danielová, Gregorová, Kolárová, Kuzbeľová, Maciaková, Madacká, Bačová, Hrudková a do Kovačice Ján Bratko a Brngár. V roku 1865 zasiahol obec požiar, pri ktorom vyhorela celá dedina, až na kostol, ktorý sa zachránil aj s kazateľnicou, oltárom, sakrálnymi predmetmi a najstaršou matrikou z roku 1782. Aj napriek požiaru a cholere zostalo v obci 600 obyvateľov. Väčšina sa držala slovenského jazyka aj prvých rokoch 20.storočia. V prvej svetovej vojne zahynuli: Pavela Ondrej Bača-Ároki, Ján Bača-Malina, Ondrej Bača-Segléti, Ondreja Juraj Bartko-Kuvik, Štefan Berky, Ján Brindza-Mrázik, Ján Bukran, Ján a Pavel Dávid, Štefan Hudec-Vašaš, Ján Kollár-Padláš, Ján Komlóš, Ján Macák-Klinec, Ondrej Očovay-Zajac, Ján Ožďan-Menko, Ondrej Pribišan-Hríbik. Na pomníku padlých v druhej svetovej vojne čítam mená a priezviská: Ondrej Bača-Nemec, Ján Bača-Malina, Ondrej Bujtár-Mucho, Ján Gubík, Ján Kollár-Padláš, Juraj Macák-Frťko, Ondrej Majoroš, Ján Pribišan-Lepiš, Július Ugra. Lucina si dlho udržiavala slovenskosť, keď v roku 1785 mala 558 obyvateľov, 1870 – 738, 1880 – 555, z toho 410 Slovákov, 1895 – 685, z toho 503 Slovákov, v r. 1920 – 822, z toho 673 Slovákov, 1960 – 990, z toho 510 Slovákov. Ďalší údaj hovorí, že v rokoch 1836-1841 žilo v Lucine 624 evanjelikov, 16 rímskych katolíkov a 7 reformovaných. V roku 1880 sa z celkového počtu 555 obyvateľov k Slovákom prihlásilo 423 a roku 1930 z 926 až 733 Slovákov. Pri sčítaní v roku 2001 sa k slovenskej národnosti z celkového počtu 640, prihlásilo 163 obyvateľov a roku 2011 – 134 obyvateľov. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom po II. svetovej vojne sa 150 Lucinčanov presídlilo na Slovensko. Súčasné najčastejšie sa vyskytujúce priezviská v Lucine sú: Bača, Bartko, Hudec, Ferko, Jesenský, Kladivík, Krajči, Lehocký, Malina, Oravec, Samko, Slivka, Sršeň.

Ján Jančovic

Foto: autor