Gönc, najsevernejšie mesto Maďarska, ukrýva zvláštnu architektonickú pamiatku, ktorá môže byť zaujímavá aj pre nás, Slovákov v Maďarsku. Je to takzvaný Husitský dom. Keď sa povie husiti, človek si predstaví Českú republiku. Husiti sú stúpenci husitstva, náboženského hnutia, ktoré začal Ján Hus inšpirovaný anglickým teológom a reformátorom Johnom Wycliffom a ktoré sa považuje za významného predchodcu európskej reformácie, hoci spojenie medzi Husom a husitstvom je sporné.

Upálenie J. Husa, ktoré nariadil cirkevný koncil roku 1415, vyvolalo veľké pobúrenie v celých Čechách. Sedliaci, mestskí chudobní a meštianstvo, ale aj šľachtici, ktorí túžili po cirkevnom majetku, sa hromadne rozchádzali s rímskokatolíckou cirkvou a organizovali nové cirkevné zbory. Hoci husitské hnutie bolo od začiatku rozdelené na prúdy a vetvy, vetvy spájalo spoločné nebezpečenstvo a bojovali proti cisárskemu vojsku aj proti križiakom a žoldnierom vedeným pápežskými legátmi s takým nadšením a statočnosťou, že vo vojne, ktorá trvala od roku 1419 do roku 1432, získavali postupne víťazstvá. Keď sa však hrozba zmenšila, obe vetvy sa postupne dostali do konfliktu.

Podľa rozprávania obyvateľov Gönca na území dnešného mesta sa po husitských vojnách usadili husitskí bojovníci, ktorí sa v polovici 15. storočia stali súčasťou miestneho obyvateľstva a ktorí si tam postavili svojrázny dom. Podľa povesti, ktorá sa v bývalom poľnom mestečku zachovala po stáročia, obytný dom patril žoldnierskemu veliteľovi Jánovi Jiskrovi – v starobylej východnej časti osady sídlili nájazdnícke a lúpežné oddiely. V jeho blízkosti si postavili tzv. husitské domy, z ktorých v súvislosti so svojou vojenskou činnosťou kontrolovali okolie. Historický výskum túto ľudovú povesť nepotvrdzuje, keďže neexistujú jednoznačné dôkazy o tom, že tento typ domu zachováva architektonické tradície husitov, ktorí dobývali územie dnešného Slovenska, ani o tom, že slúžil na obranu proti nim, a pôvod stavby je dodnes sporný. Zaznamenaná tradícia pochádza pravdepodobne z raného obdobia protestantizmu, keďže termín husitský sa používal najmä na zmarenie obsadenia kostola v období rekatolizácie. Vzhľadom na skutočnosť, že Gönc bol kedysi protestantskou osadou, názov husitský sa mohol zachovať v povedomí verejnosti. Hoci pramene sú neúplné a údaje zistené v dobových súpisoch nemusia potvrdzovať ľudovú povesť, miestni obyvatelia, opierajúc sa o vlastné povesti, sú si istí niekdajšou prítomnosťou husitov a aj dnes nazývajú svoje domy s pivnicami pod nimi husitskými. Povesť hovorí, že systém tunelov vedúcich pod domami, prepojených pod zemou, vedie až do Košíc. V skutočnosti v centrálnej časti Göncu dodnes stoja kamenné obydlia s pevnostnými prvkami. Legenda o husitoch v 15. storočí sa s oblasťou Göncu spája prostredníctvom príbehu o Jánovi Jiskrovi z Brandýsa, žoldnierskom generálovi moravského pôvodu, ktorý žil v rokoch 1400 – 1469 a ktorý bol vďaka svojej vojenskej činnosti dlhé roky pánom banských miest na niekdajšej Hornej zemi a hlavným kapitánom mesta Košice. V tom čase patrilo územie Göncu Bebekovcom z Vámosu, potom Zápoľským a od roku 1497 Spišskej Kapitule. Zaujímavý etymologický pôvod má aj názov východnej časti susednej obce Hejce, kde sa nachádzajú budovy pripomínajúce Husitský dom v Gönci, ktorý sa už stovky rokov uvádza vo verejnom priestore ako „Česko“. V župe sa totiž dodnes v ľudovej tradícii nazývajú staré alebo zrúcané kostoly „české kostoly“, čím sa potvrdzuje ich vek a starobylosť.

Ústrednou postavou husitskej tradície v Gönci je J. Jiskra, ktorý svoje začiatky strávil v Taliansku ako vojak, kde získal vynikajúce taktické schopnosti. Počas vlády kráľa Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437) ho poslali do Uhorska, neskôr bojoval proti Huňadyovcom a nakoniec slúžil kráľovi Matejovi Korvínovi (1458 – 1490), pričom ich dohoda bola založená na manželskej zmluve. Pripisuje sa mu drsný štýl boja typický pre husitov. Podľa kroník bola osvedčená husitská taktika založená na tom, že pevnosti podobné hradiskám vybudované na území dnešného Slovenska poskytovali husitom bezpečnú základňu, vďaka ktorej mohli ľahko čeliť útokom nepriateľa a tak získali kontrolu nad pomerne veľkým územím. Husiti sériou bojov získali významnú finančnú základňu, keďže okrem príjmov zo žoldnierskeho vojska vyberali od miestnych sedliakov dane a tribút a českým a moravským priemyselníkom poskytli právo usadiť sa v okolí pevností. Vojenský úspech Jiskru bol založený na kombinácii obrannej taktiky a využívania vozových hradieb, čo vlastne vystihuje základné prvky husitského spôsobu boja.

Počas archeologických vykopávok, ktoré v druhej polovici 70. rokov 20. storočia realizovalo v Gönci Múzeum Otta Hermana za účasti archeologických odborníkov z Prahy, sa zistilo, že základy Husitského domu boli položené už v husitskom období, na ktorých v 17. – 18. storočí postavili nový dom. Niektoré názory kladú najstarší predpokladaný dátum výstavby domu až po 15. storočí. Oblasť bola v tom čase významným vinohradníckym regiónom, ktorým od 16. storočia prechádzala obchodná cesta s vínom do Krakova – pozdĺž potoka Hejce a rieky Hornád –, ako o tom svedčia colné, daňové a vinohradnícke záznamy. Dá sa odôvodnene predpokladať, že dom bol už v tomto období domom vinohradníckej dynastie, prípadne aj významnejšou „skladovou – skladiskovou budovou“ s veľkými stabilnými pivnicami. Prakticky ide o jednu z bývalých malých kamenných pevnostných stavieb Göncu, ale vzhľadom na absenciu historických prameňov nepoznáme totožnosť jej staviteľa, históriu jej výstavby, ani okolnosti, ktoré ju sprevádzali. Finančné krytie tejto rozsiahlej stavby pravdepodobne predstavuje komerčný zisk z obchodu s vínom v severnom a východnom Uhorsku. Pevnosť domu bola odôvodnená najmä potrebou chrániť frekventovanú vojenskú a obchodnú cestu prechádzajúcu osadou. Z neskorších písomných prameňov vieme, že hlavnú trasu „dobrého vína z Hegyalja“ navštevovalo veľa ľudí vrátane obchodníkov, vojakov, lodníkov a dokonca aj lúpežníkov, ktorí „žíznili od jedného k druhému“, takže obyvateľom nemohla ublížiť „opatrnosť“. Vedecko-výskumné práce potvrdzujú, že ochrana opevnených kamenných domov v tejto oblasti je založená na prísne dodržiavanom susedskom zväzku – „Nachbarschaft“ –, ktorý účinne funguje, keď sa obyvatelia a okolie navzájom podporujú. Vzhľadom na to, že Husitský dom je postavený na vyvýšenine, je ťažko napadnuteľný. Svojou čelnou stenou obrátenou do ulice stojí „mimo“ uličnej čiary – „šachovnicovo“ –, takže úlohou bývalých obyvateľov v prípade núdze je len sledovať bránku susedného domu cez bočné okno. Takto musí nepriateľ postupujúci do vnútra osady prepadnúť každý dom postupne, pričom musí prejsť cez opevnený dom. Tento spôsob obrany sa dodnes považuje za typický pre nemeckých osadníkov, ale dlho dominoval aj u sedmohradských Sasov.

Dá sa predpokladať, že žoldnieri, ktorí slúžili v oblasti Göncu niekoľko desaťročí, sotva mohli stavať z nedostatku času. V dôsledku série požiarov, ktoré postihli celú osadu, Husitský dom v roku 1832 prestavali – novú podobu získalo uličné priečelie a zadná budova. V tom čase ho vlastnila rodina Szotáczkyovcov. Svoju funkciu obytného domu si pri zachovaní slohových prvkov zachoval až do polovice 70. rokov 20. storočia, keď ho Rada obce Gönc na zásah predsedu Rady Bélu Menyhérta odkúpila od vtedajších majiteľov, rodiny Göncziovcov. Počas prác sa zistilo, že najstaršou časťou Husitského domu je klenbová pivnica s vonkajším poklopom, ktorá – svojho času – bola výborným miestom na prešovanie hrozna a v tejto podobe prakticky pripomína ľudový dom so zvýšeným obytným podlažím.

Budova, ktorú na základe plánov Pétera Wirtha a Bélu Sisu, odborníkov z Národného inšpektorátu pre ochranu pamiatok, zrekonštruovali v rokoch 1975 až 1978, už viac ako štyridsať rokov slúži ako oblastný dom – múzeum. Expozíciu vytvorilo Múzeum Otta Hermana v Miškovci. V tomto období bývalý obytný dom prestavali na roľnícko – meštianske obydlie, ktoré odráža pomery druhej polovice 19. storočia a ukazuje životné podmienky pomerne bohatej rodiny žijúcej z obchodu s vínom. Prehliadku domu vrelo odporúčame všetkým záujemcom a miestny sprievodca veľmi profesionálne a pútavo prednáša o histórii a hodnotách domu.

(BPL)

Foto: autor