Ak to bolo pred dvoma rokmi sedem statočných (predstavenie Samovrah – sedem účinkujúcich) a v minulom roku osem pokladov (predstavenie Pani Rafiková – osem účinkujúcich), v tomto roku by sa k číslovke hodil najlepšie prívlastok odvážny, presnejšie, odvážne. Štyri odvážne.

Áno, keďže z prihlásených na 11. týždennú divadelnú dielňu Slovenského divadla Vertigo sa viac-menej na poslednú chvíľu z tých či onakých príčin polovica odhlásila, do komplexu Agapé v Svätom Jure vycestovali 8. júla štyri dievčiny – odvážne, odhodlané, pripravené a veľmi talentované. Môžem povedať, že vlastne ony ma presvedčili, aby divadelná dielňa vôbec bola... Urobili dobre. A ja som urobila dobre, že som ich poslúchla.

Nikol Nagyovúsom spoznala ako študentku budapeštianskeho slovenského gymnázia, keď hrala v jednom z predstavení učiteľky Mirky Kovácsovej. V divadelnej dielni sa zúčastnila po prvý raz v roku 2016, hrala v spomínanom Samovrahovi, minulý rok to už bola hlavná postava v Pani Rafikovej. V súčasnosti študuje ako štipendistka na istej strednej škole v holandskom Maastrichte. Dóri Sebőkovása v roku 2016 ako absolventka ZŠ v Dabaši-Šáre zúčastnila na divadelnom tábore pre ZŠ v Bystrej – spolu so spolužiačkou Viktóriou Gyulafalviovou. Dóri v roku 2017 prišla plná zvedavosti do Jura, Viktória až tento rok. Obe študujú na gymnáziu v Ócsi, ale rady by sa i naďalej zdokonaľovali v slovenčine – a v herectve. Noémi Gáspárová je viacnásobnou účastníčkou divadelných táborov – ako žiačka sarvašskej slovenskej školy – do Jura sa teraz vybrala po prvý raz. V súčasnosti je študentkou evanjelického umeleckého gymnázia v Békešskej Čabe a, ako sa priznala, po Jure „pokukovala” už dávnejšie.

Nuž, tieto štyri dievčatá sa stali hlavnými a jedinými postavami v úprave divadelnej hry chorvátskeho dramatika Mira Gavrana Všetko o ženách. Táto veselohra sa hráva často aj na Slovensku, siahajú po nej tak amatérske súbory, ako profesionálne divadlá. Pod úpravu pôvodného textu sa podpísali manželia Katka a Michal Jánošovci, ktorí sú odbornými lektormi dielne prakticky od roku 2010. Katka vyštudovala divadelnú réžiu a dramaturgiu, Miško herectvo, ale v dielni pracujú a pripravujú ju spolu, resp. takpovediac sa „preplietajú” – v tomto roku sa réžie zmocnil Miško.

Veselohra Všetko o ženách rozpráva príbeh troch kolegýň, priateliek (?), ktoré sa v našom prípade vzhľadom na počet herečiek „rozrástli” na štyri. Je to teda príbeh priateľstva, lásky, ale aj žiarlivosti a neprajníctva. Samozrejme, v pôvodnej hre je viac dejových línií ako v tej „našej”, ktorá sa zamerala na jednu z nich – na získanie istého pracovného miesta, o ktoré postavy bojujú. Mladé herečky však nehrajú len samy seba, ale aj svoje mamy, ba dokonca aj deti, teda mohli si naozaj vyskúšať viaceré polohy, viac charakterov… Keďže ani jedna z nich nebola čo sa týka formy skúšania nováčikom, ľahko si zvykli na denný režim: na raňajšiu rozcvičku na nádvorí Agapé, na prvotné čítanie a rozoberanie textu, na dopoludňajšie i odpoludňajšie skúšky, na ktorých museli byť prakticky stále, pretože každá z nich hrala skoro vo všetkých scénach… Keď som sa dozvedela, aký text si Miško vybral, povedala som si, že to dievčatá nebudú mať ľahké. Nebude žiadne postávanie a rozprávanie naboku, kým ostatní skúšajú…. Žiadne „vybehnem si do obchodu”. Keďže sú štyri, budú skoro stále „na pľaci”. A išlo to. Bez reptania. Naozaj vždy v dobrej nálade a s chuťou. Vo veľkom k tomu prispel Miško – jeho takisto dobrá nálada, trpezlivosť, ale aj rozhodnosť a náročnosť. Spätná väzba fungovala.

Žiaľ, plánovaná návšteva divadelného predstavenia v Bratislave nám nevyšla, zato sme však „krásavicu na Dunaji” navštívili a červeným omnibusom prešli jej historické centrum. Bratislava v ten deň – a počas horúceho leta zrejme každý deň – pripomínala skôr mediteránne mestečko. Tisíce turistov, posedávajúcich v kaviarňach a reštauráciách priamo v uličkách hlavného mesta. Pastva pre oči, raj pre žalúdky… Na Hviezdoslavovom námestí koncert nejakej dychovej kapely. My sme si pochutnávali na výbornej pizzi.

Potom nasledovali zase skúšky, nákup v „našom” sekáči, vyberanie kostýmov, lepenie plagátikov na výkladné sklá, oznamujúcich premiéru. Pred ňou generálna skúška, napätie vrcholí. Na premiéru prichádzajú známi, rodina, na našu radosť nás navštívila aj viacnásobná účastníčka dielne Kamila Zolvánová, ako aj jej dlhoročný účastník a lektor Janko Tomandl, ale prichádzajú aj občania Sv. Jura. Je sobota popoludní, horúco, a my sa tešíme, že sa vôbec nájde niekto, kto nie je na dovolenke, kto nepracuje v záhrade a koho jednoducho zaujme výzva, aby sa prišiel pozrieť na predstavenie malej skupinky z Maďarska… Tí, ktorí prišli, sú nadšení a dojatí. My takisto. Po premiére si pochutnávame na tradičných Aničkiných „rožkoch”, pije sa káva a tí, ktorí už smú, si dajú aj trochu vínka. Je už tradíciou, že po premiére sa s účastníkmi dielne vyberieme na dlhšiu prechádzku Jurom – od Agapé na vrchu hlavného námestia, kde bola kedysi fara, škola a modlitebňa, do „kopca” širokými schodmi okolo piaristického kláštora, starých hradieb, okolo nádherného gotického kostola sv. Juraja, stále do kopca. Obchádzame krásne vily, záhrady, blížime sa ku kúpalisku, ktoré, ako vidíme, chátra… Potom cesta späť. Ochladilo sa, ale nám to nevadí, práve naopak. S dievčatami sa rozprávame o tom, ako ďalej. Ako oznámiť aj ostatným, že nám bolo, že nám je spolu dobre. Že sa oplatí skúšať denne 8 hodín, pretože „niečo” krásne spoločne vznikne. Divadelný zázrak. Ďakujem vám, Niki, Dóri, Viki, Noémi. Ďakujem, Miško.

(do)

Foto: autorka