Najväčší sviatok našej Slovače usporiadala Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku v Jači 6. júla. Udalosti mapovala celá naša redakcia.

Cnosti k večnosti sú pokora a láska

Deň zahraničných Slovákov sa celosvetovo slávi od roku 1994 a krátko po vzniku nášho najvyššieho slovenského zboru, Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) sa tento dátum stal významným aj medzi Slovákmi v Maďarsku: vtedy je aj náš najväčší sviatok, Deň Slovákov v Maďarsku.

Súčasťou celodenného podujatia, ktoré sa v tomto roku konalo 6. júla v Jači, je ekumenická pobožnosť spojená s odovzdávaním vyznamenaní CSSM Za našu národnosť. Slávnostnú recepciu a prezentáciu kníh Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku a Spoločnosti SlovakUm vystriedala ústredná oslava v kostole miestneho Cirkevného zboru evanjelickej cirkvi a. v.

„Dobré je to, keď bratia spolu bývajú, lebo Hospodin tam udelil požehnanie a život naveky“

Po vystúpení speváckej skupiny Evanjelického cirkevného zboru v Jači a pozdravných slovách zo žalmu miestneho farára Ádáma Mekisa slávnostné zhromaždenie privítala putujúca farárka CSSM Hilda Gulácsiová Fabuľová a odovzdala slovo seniorovi Slovenského seniorátu Evanjelickej luteránskej cirkvi v Rumunsku Ľudovítovi Bobčokovi. „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol podnet správania, a napodobňujte ich vieru,“ začal svoj výklad božieho slova čerpajúceho zo svätého písma apoštola Pavla Židom. „Tento deň nám hovorí o slovenskosti, keďže včera sme si pripomenuli deň vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, ktorí preložili časti Biblie do staroslovienčiny ako aj biblické texty. Každý rok sa Deň Slovákov v Maďarsku koná v blízkosti tohto dňa, ktorý spája všetkých Slovákov bez rozdielu vierovyznania,“ doplnil Ľ. Bobčok a zdôraznil, že všetci sme v úzkom spojení s týmto cyrilometodským dedičstvom. „Aj dnes je veľa ľudí, ktorí pracujú pre náš slovenský národ, či už doma v našej materskej vlasti, na Slovensku, alebo Slovákov roztratených v šírom svete. [...] Pre nás všetkých, ktorí žijeme mimo hraníc Slovenska, je veľmi významná naša slovenská reč aj po toľkých uplynulých storočiach od príchodu vierozvestcov,“ spomenul aj významnú osobnosť národných dejín Jána Husa. Ľ Bobčok veriacich vyzval, aby pamätali na tých, ktorí kázali a priniesli slovo od živého Boha. „Spomíname na všetkých tých, ktorí nás učili či už v škole, alebo doma o Pánu Bohu, učili nás sa modliť, spievať naše nábožné piesne v materinskej reči. [...] Všetci sú v určitom zmysle naši vodcovia a máme si na nich pamätať, spomínať na nich, na ich skutky a obete. Preto máme dbať na to, aby aj na nás tak mohli pamätať naši potomkovia ako na takých, ktorí sme zostali verní zverenému nám poslaniu v živote. Odovzdávať ďalej vieru našich predkov a to každý vo svojom rodnom jazyku,“ povedal dušpastier.

Evanjelický biskup Pál Lackner vo svojom slávnostnom príhovore odkázal na všestrannú interpretáciu Božieho slova, ale vyzdvihol, že Jóšafátova výpoveď je jednoznačná a nezávislá od všetkých zemepisných súradníc, či sociálnych rozdielov. „Nie je našou úlohou, aby sme zachovali neživotné rámce a formálnu tradíciu, musíme zachovať živý kontakt s naším Stvoriteľom, v tom máme Ježiša na pomoc, ktorý je cestou, pravdou a životom,“ dodal brat biskup P. Lackner.

Katolícky pomocný biskup Lajos Varga sa odvolával na Evanjelium podľa Jána, kde stojí: „Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť.“ Dôstojný otec spomenul, že nedostatok nemusí viesť život smerom dolu, ale môže ho aj naplňovať. „Preto musíme pocit nedostatku pokladať za veľmi dôležitý. Vtedy je už veľmi zle, keď niekto nie je vôbec smädný, ani hladný. To znamená už koniec ľudského života. Preto ak by sme si aj duševne čím viac uvedomovali svoje nedostatky a vedeli by sme ich čím lepšie doplniť, dostali by sme sa do lepšej situácie,“ povedal L. Varga a dodal, že možné riešenie tohto stavu je v Bohu, v jeho nekonečnej dokonalosti, lebo on naplní naše nedostatky a večný život je v ňom samom.

Naplnili steny chrámu slová úcty a obdivu

Po ekumenickej pobožnosti druhá časť ústrednej oslavy patrila slávnostným príhovorom významných hostí. Maďarská a slovenská štátna hymna odznela v podaní speváckej skupiny Evanjelického cirkevného zboru v Jači, na organe ich sprevádzal Á. Mekis. „Celoštátna slovenská samospráva vznikla 12. apríla 1995. [...] Krátko potom sa Valné zhromaždenie rozhodlo, že Deň Slovákov v Maďarsku budeme každoročne oslavovať pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda [...]. Podujatie sa odvtedy usporadúva každý rok v inom, Slovákmi obývanom regióne. V poradí 23. oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku sa dnes konajú v Jači, kde sa v 17. storočí usadili prvé slovenské rodiny a znovu založili obec,“ povedala na úvod moderátorka Katarína Karkušová a požiadala predsedníčku nášho najvyššieho voleného zboru o slávnostný prejav. „Náš dnešný sviatok je zvláštny aj tým, že v tomto roku ukončíme päťročný volebný cyklus, na jeseň nás čakajú voľby do národnostných samospráv. Uplynulé päťročné obdobie v živote našej komunity sa vyznačovalo tým, že sa finančné podmienky fungovania spolkov, samospráv a inštitúcií vďaka narastajúcej podpore zo štátneho rozpočtu výrazne zlepšili,“ zdôraznila Alžbeta Hollerová Račková. Predsedníčka CSSM hovorila aj o duchovnom raste. „Vo všetkých našich kultúrnych inštitúciách sa nám podarilo zabezpečiť finančné prostriedky na zamestnanie mladých odborníkov. Postupne sa tým napĺňa náš dávny sen o kultúrnej autonómii, o vytváraní pracovných príležitostí pre členov našej komunity,“ dodala a pripomenula niekoľko úspešných skutkov za posledné volebné obdobie. Bol to napríklad vznik strategického dokumentu Koncepcia slovenského národnostného školstva v Maďarsku, systému štipendií pre budúcich pedagógov, Dňa slovenských pedagógov v Maďarsku a titulu Pedagóg roka, vytvorenie Čestného grémia CSSM, založenie Budapeštianskeho slovenského odborného kolégia pre vysokoškolskú mládež slovenského pôvodu, zvýšenie národnostných príplatkov. Vedenie CSSM v blízkej budúcnosti plánuje založiť ustanovizeň pre starostlivosť o starších a získať nehnuteľnosť, ktorá poskytne priestory pre jej inštitúcie a pre budúce múzeum. A. Hollerová Račková za najväčší úspech uplynulého cyklu pokladá stmeľovanie komunity. „Po mnohých rokoch, keď bola naša komunita rozdelená, opäť nachádzame cestu k sebe. Vo Valnom zhromaždení CSSM v uplynulých piatich rokoch nesedeli „koaliční“ a „opoziční“ poslanci, ale ľudia, ktorí svoju kreativitu a prácu chceli postaviť do služieb slovenskej komunity. Aj keď v našom najvyššom volenom zbore boli poslanci z dvoch volebných listín, dokázali sa spojiť v záujme spoločných cieľov,“ zdôraznila a svoj prejav zakončila heslom srbských Slovenských národných slávností: „Stretávajme sa, aby sme na seba nezabudli a aby sme sa zabudnutí nestratili!“

Predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Ján Varšo sa tiež pripojil ku gratulantom. Poďakoval sa všetkým, ktorí sa podieľajú na udržiavaní a prezentovaní slovenskosti v rôznych oblastiach a tak napomáhajú prenášať slovenskú pochodeň v Maďarsku z generácie na generáciu. J. Varšo uistil zhromaždených, že ÚSŽZ v súlade s medzinárodnými štandardmi bude v rámci svojich možností aj naďalej podporovať slovenské národné povedomie v slovenských prostrediach v Maďarsku. Riaditeľ odboru Úradu vlády Richárd Tircsi prečítal list štátneho tajomníka Úradu vlády zodpovedného za cirkevné a národnostné záležitosti Miklósa Soltésza, ktorý okrem iného napísal: „Slováci v Maďarsku môžu byť hrdí na svoje hodnoty, môžu sa o ne starať, žiť v bezpečí medzi Maďarmi, ktorí ich akceptujú, podporujú a vážia si ich. Čoraz viac ľudí sa hlási k slovenskej národnosti a uskutočňuje sa veľké množstvo podujatí. Podľa všeobecných výkazov, dnes v štáte žije 100-120 tisíc občanov slovenskej národnosti, je 112 slovenských národnostných a 6 župných samospráv. V tomto roku získali podporu približne 1 miliardu forintov, čo znamená 180 percentné zvýšenie oproti roku 2010.“

Myšlienky prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej a veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Pavla Hamžíka tlmočil zástupca Veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Robert Maxián. „Je obzvlášť potrebné, aby sme si neustále pripomínali našu vzájomnú blízkosť a upevňovali pocity spolupatričnosti. [...] Sme si vedomí toho, že vaša angažovanosť v prospech vytvárania čo najlepšieho prostredia pre slovenskú komunitu v Maďarsku predstavuje veľa dobrovoľníckej práce [...]. Vaša súdržnosť a pevný vzťah k Slovensku sú prejavom skutočného občianstva,“ sprostredkoval slová úcty a obdivu R. Maxián a uistil, že Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti je pripravené podporovať národnostné aktivity.

Parlamentný hovorca slovenskej národnosti Anton Paulik sa zmienil o tom, že na rozličných fórach sa snaží informovať verejnosť o dianí v parlamente Maďarska. „Najdôležitejšie je, aby ste nezabudli, čo všetko nám prináša samosprávny systém, ktorý aj napriek ťažkostiam priniesol obnovu v našom národnostnom živote. A práve preto je podstatné, aby ste si našli aj teraz vhodných kandidátov, aby ste sa hlásili za slovenských voličov a aby ste aj išli voliť,“ poznamenal na okraj októbrových volieb do miestnych a národnostných samospráv.

Prejav parlamentného poslanca regiónu, štátneho tajomníka Benceho Rétváriho tlmočil jeho spolupracovník Gábor Báthory. „Prítomnosť slovenskej národnosti je prirodzeným javom. Spoliehame sa na to, že si bude vedieť dať rady a jej počet bude narastať takisto, ako aj počet iných národností a tiež aj samotného obyvateľstva. Teda tá dôvera, ktorú dnes oslavujeme, má svoju opodstatnenosť. A tam, kde je dôvera, tam je aj život a budúcnosť,“ zneli v priestoroch kostola optimistické slová uznania od B. Rétváriho.

Najočakávanejším aktom ústredných osláv v Evanjelickom kostole bolo odovzdávanie vyznamenaní CSSM Za našu národnosť predsedníčkou A. Hollerovou Račkovou a jej zástupcami Františkom Zelmanom a Tomášom Nagyom. Valné zhromaždenie v tomto roku ocenenie udelilo predsedníčke slovenskej národnostnej samosprávy v Níži Zuzane Kučerovej, ľudovému umelcovi, drevorezbárovi Michalovi Zsolnaimu a Slovenskému národnostnému folklórnemu súboru Furmička z Čemeru.

AR

Vyznamenaní Za našu národnosť 2019

Zuzana Kučerová

Narodila sa v Horných Peťanoch. Jej materinským jazykom je slovenčina, veď od detstva sa s rodičmi rozprávali iba po slovensky. Aktívne sa podieľala na zachovávaní kultúrnych tradícií vo svojej rodnej obci. Neskôr sa zapojila do národnostnej činnosti v obci Níža ako učiteľka slovenčiny a členka spolku pre zachovávanie ľudových tradícií. V roku 1979 ukončila štúdium na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza, odbor slovenčina – ruština. Dlhé roky organizovala súťaže poézie a prózy, spevu, ako i rôzne krúžky, tábory a výlety na Slovensko. Aj po odchode do dôchodku píše každý rok súbehy na výlet pre žiaka, ktorý dosahuje najlepšie výsledky v slovenčine. Výlet podporuje finančne aj miestna slovenská národnostná samospráva. Od roku 1993 s pani Margitou Szobonyovou vedú klub Jasienky, ktorého hlavnou činnosťou je zachovávanie slovenského jazyka, kultúrnych a ľudových tradícií pre ďalšie pokolenia. Od tohto roku je členkou miestnej slovenskej národnostnej samosprávy a už viac cyklov, ako aj teraz, jej predsedníčkou. Manželským párom, ktoré oslavujú svoje jubileum, organizuje slovenskú svadbu. Dlhoročnou tradíciou je aj podujatie s názvom Stretnutie, na ktoré každoročne pozývajú slovenské národnostné samosprávy v ich regióne. Od roku 2016, ako zástupkyňa prevádzkovateľa, miestnej slovenskej samosprávy a zároveň učiteľka, s veľkým elánom sa podieľa na aktivitách Základnej školy Kálmána Mikszátha. Jej prvoradým cieľom je, aby sa slovenský jazyk, zvyky a tradície čo najdlhšie zachovali v obci.

Michal Zsolnai

Ľudový umelec, drevorezbár sa narodil v Slovenskom Komlóši, aj tam chodil do základnej školy. Už v ranom detstve sa prejavili viaceré jeho zručnosti, v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši bol členom divadelného krúžku a spevokolu. Láska k rezbárstvu ho sprevádzala celý život, no nebola jeho jedinou záľubou, kým študoval na strednej škole za elektrikára, začal sa venovať aj športu. Stal sa mládežníckym reprezentantom v atletike a ani po nešťastnej nehode sa nevzdal a absolvoval štúdium na Telovýchovnej univerzite v Budapešti, stal sa učiteľom telocviku a techniky v Budapešti. V jeho tvorbe sa odzrkadľuje láska k domovine, úcta k predkom. Jeho drevorezbárske umenie bolo odmenené vyznamenaniami na rôznych odborných fórach. Vždy rád a ochotne sa zúčastňuje na živote tunajších Slovákov, či už ako hosť alebo pedagóg, čo je aj jeho pôvodné zamestnanie. Rád vysvetľuje a učí záujemcov ako narábať s nástrojmi, aby z obyčajného kusa dreva vznikla napríklad krásne vyrezávaná palica. Od roku 1995 usporadúvajú slovenské samosprávy pôsobiace v Budapešti výstavy z jeho tvorby. Sochy, sošky, reliéfy, darčekové a úžitkové predmety vytvorené z dreva poznajú nielen v Maďarsku a v okolitých krajinách, ale aj v ďalekej Kanade.

Folklórny súbor Furmička z Čemeru

Slovenský národnostný folklórny súbor Furmička v Čemeri bol založený v roku 2006. Názov spolku pochádza z pomenovania stužky miestneho kroja, nazývanej „furmička“. Svojou činnosťou poukazuje na nasledovaniahodný a úctyhodný príklad v živote čemerského obyvateľstva. Umeleckou vedúcou súboru je Alžbeta Szabová, ktorá je zároveň aj predsedníčkou miestnej slovenskej národnostnej samosprávy. Jej cieľavedomá a dôvtipná práca priviedla folklórny súbor k úspešnej práci a po rokoch dosiahol vysokú úroveň v danej oblasti. Ako vedúca a organizátorka dbá o to, aby programy boli pre všetkých členov spolku a samosprávy úzko späté s plnením vytýčených cieľov a nadväzovali na seba pri plánovaných programoch. Cieľom spolku je zachovávanie tradícií obce, ako aj prezentácia slovenských a maďarských tancov. Dôležitou súčasťou práce je výchova mladých. Na predstaveniach účinkujú všetky generácie, od malých začínajúcich tanečníkov z materskej školy, až po dospelých členov súboru. Tanečníci sú vernými strážcami čemerského kroja, hrdo ho nosia pri rôznych príležitostiach, na rôznych podujatiach a počas sviatkov. Bohatú prácu a činnosť dopĺňajú farebnou mozaikou zaujímavého a živého spracovania miestnych zvykov. Spolu s miestnou samosprávou organizujú veľkolepé úspešné slávnosti a podujatia, kde aktivizujú rodiny k spoločenskej práci. V troch knihách spracovali aj miestne ľudové piesne – Ako spievali v Čemeri 1-2 a Takto vinšovali v Čemeri. Ku knihám pripravili aj hudobné CD. Samospráva obce Čemer tanečnému spolku v roku 2014 udelila Pamätnú medailu pre obec Čemer za vynikajúcu, na vysokej úrovni vykonávanú prácu v oblasti zachovania čemerských slovenských ľudových tradícii v kruhu dospelých, mládeže a detí žijúcich na Čemeri a za vytvorenie súdržnej komunity. A najaktívnejším členkám spolku udelila v roku 2018 ocenenie „Poklad Čemeru“ za krásnu výstavu medovníkovej dediny „Moja sladká dedina“. S obrovským úspechom vystupujú na rôznych kvalifikačných súťažiach a umeleckých festivaloch. V rokoch 2011 a 2015 získali zlaté ocenenie, v roku 2013 dobrú kvalifikáciu. Na kvalifikácii KÓTA v roku 2015 získali zlatú medailu a na tom istom festivale ich prácu ohodnotila porota cenou Zlatý páv. Viackrát vystupujú počas rôznych domácich a cirkevných sviatkov. Tanečníci zožali veľké úspechy aj na medzinárodných festivaloch.

Slovenskú knihu na každú poličku!

Tohtoročný Deň Slovákov v Maďarsku, podobne ako v roku 2018 v Békešskej Čabe, sa začal predstavením nových slovenských publikácií. Kým minulý rok predstavil svoj nový zväzok Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, v tomto roku sa záujemcovia mohli zoznámiť s tromi knižnými novinkami z Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) a neziskovej s. r. o. SlovakUm. Z troch tematicky a žánrovo odlišných titulov si naozaj každý môže vybrať čítanie pre seba.

„Kto sa chce stať vzdelaným, musí nad zlato vážiť si knihy,” citoval učiteľa, filozofa a spisovateľa Jána Amosa Komenského na začiatku prezentácie podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Tomáš Nagy. „Vydávať knihy je niečo zvláštne, vydávať slovenské knihy v Maďarsku je niečo sviatočné, má pre našu komunitu veľmi veľký význam,“ zdôraznil dôležitosť udalosti Tomáš Nagy vo svojom uvítacom prejave publiku, v radoch ktorého sedeli aj predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ján Varšo, generálny konzul SR Emil Kuchár, predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský a predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková. V týchto týždňoch uzreli svetlo sveta v kruhu slovenskej národnosti v Maďarsku dve nové publikácie. ÚKSM vydal zbierku piesní F tom jačianskom kostolíku, jej autorkou je Katarína Király. V neziskovej s. r. o. SlovakUm vyšla zbierka krátkych próz z pera nedávno zosnulého autora Pavla Kondača pod názvom Osudové prelomy. Tretia kniha, doplnená dvojjazyčná verzia kuchárskej knihy z roku 1997 Slovenská kuchyňa od Zoltána Bárkányiho Valkána sa momentálne pripravuje do tlače.

Niečo na čítanie pre tých, ktorí majú radi folklór

„Zbieranie, zapisovanie ľudových piesní sa obvykle začína tak, že výskumník sa vyberie na výskum do terénu a počas neho natrafí na piesne, ktoré ho zaujmú buď svojou melódiou alebo textom. Inokedy zasa miestna spoločnosť vyhľadá odborníka, a požiada ho o pomoc. Takto sa to stalo aj v tomto prípade v Jači,“ uviedol čerstvú publikáciu Kataríny Király T. Nagy. Slovákmi obývaná obec Jača zhodou okolností doteraz stála mimo pozornosti zberateľského záujmu, preto je potešiteľné, že vznikla táto piesňová zbierka, ktorá je obrazom súčasného, často už len latentného spevného repertoáru najstaršej generácie z obce. K. Király dodala, že nie je prvá, ktorá sa zaujímala o hudobnú kultúru Jače: predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Irena Bágyonová ešte v čase doškoľovania tanečných pedagógov začala zapisovať popri tanci aj piesne, a vedúca Regionálneho strediska ÚKSM v Jači Monika Herédiová Sinková skúmala miestne piesňové dedičstvo, keď mala odovzdať diplomovú prácu. Počas jej písania zistila, že najlepší informátori sú práve v jej rodine, vďaka nej sa dostala aj K. Király k niektorým zo svojich respondentov. Keďže história dediny už vyšla v knižnej forme, riaditeľka ÚKSM sa vo svojej práci obsahujúcej zhruba 150 pesničiek sústredila na to, pri akej príležitosti v Jači spievala mladšia a staršia generácia, a do knihy zahrnula aj staré vinšovačky a rečňovanky. Autorka knihy budúcim čitateľom prezradila aj zaujímavosti, ktoré sa dozvedela počas terénnej práce od miestnych žien. Takou zaujímavosťou bolo napríklad to, že v Jači sa nájdu melódie, ktoré majú aj v susednej dedine, kde ale žijú katolíci: oni tie isté melódie spievajú s iným textom. Publiku povedala aj to, že najviac pesničiek poznajú tie ženy, ktoré boli menej zámožné, lebo ony chodievali spoločne pracovať a na zábavy, bohatšie ženy sa k nim nepridali. Prínos výskumnej práce v Jači je už teraz badateľný: zintenzívnila sa kultúrna práca vo folklórnom súbore Zornica a začali obnovovať zvyky. Výber z pozbieraných piesní si mohli diváci vypočuť naživo v podaní členov folklórneho súboru Zornica a kapely Csibaj Banda.

Aj milovníci krásnej literatúry si prídu na svoje

V dielni neziskovej s. r. o. SlovakUm pracovali v predošlých mesiacoch na dvoch publikáciách. Tou prvou je dvojjazyčná, slovenská a maďarská zbierka próz autora Pavla Kondača pod názvom Osudové prelomy, ktorou sa literárna tvorba dolnozemského autora definitívne skončila – autor nás nečakane, ešte v priebehu prípravy dlho očakávanej knihy 14. júna opustil. Slová redaktorky zväzku Alžbety Árgyelánovej, ktorá sa na predstavení nemohla zúčastniť, tlmočila šéfredaktorka Ľudových novín Eva Fábiánová. A. Argyelánová spomínala na spoločnú prácu s autorom: „So smútkom si spomínam, ako sa vopred tešil na vydanie svojej novej knihy. S radosťou a trpezlivo ju očakával, no, bohužiaľ, dožiť sa očakávanej chvíle mu nebolo dopriate. Pokladám za veľké šťastie, že počas práce s textami pripravovanej publikácie som s ním bola v pravidelnom kontakte, aj vďaka jeho dcére Zsuzsanne Csikósovej Kondačovej, ktorá mi ústretovo pomáhala sprostredkovať preložené prózy. Veľmi potešilo autora, keď som mu behom jari poslala rukopis prekladov pripravených do tlače. Spolu s manželkou si prečítali texty, a z prekladov bol pán Kondač priam nadšený.“

Kniha, ktorá obsahuje sedem vybraných próz z autorovej prvotiny Onemelá izba z roku 1983, nesie podnázov Dolnozemské príbehy, poukazujúc tým na nosnú tematiku próz. Texty totiž zobrazujú ľudské osudy, životné príbehy Slovákov v Maďarsku, prevažne dolnozemských, v kontexte spoločensko-historických udalostí druhej polovice minulého storočia. Vybrané príbehy zároveň podávajú i prierez autorovej literárnej tvorby s autobiografickými prvkami. Kniha je výsledkom spoločnej práce príslušníkov slovenskej komunity v Maďarsku. Slovenské texty sú ponechané v nezmenenej podobe, do maďarského jazyka ich preložili Alžbeta Árgyelánová, Mária Benczeová, Rita Hornoková, Anna Istvánová, Andrea Kiššová, Veronika Lalušková a Csaba Lampert. Prózy sú ilustrované umeleckými kresbami akademického maliara, rodáka z Dolnej zeme a rovesníka autora Ondreja Lukoviczkého, doslov knihy napísala profesorka segedínskej univerzity Katarína Maružová-Šebová, titulnú fotografiu vyhotovil konateľ spoločnosti SlovakUm Imrich Fuhl. Na prezentácii knihy sa zúčastnili aj dcéry nedávno zosnulého autora.

Dobrota pre tých, ktorí majú radi svoje brucho

O poslednej knihe, ktorá ešte nenadobudla fyzickú podobu, hovorili konateľ spoločnosti SlovakUm I. Fuhl a E. Fábiánová. Na jeseň 2019 spoločnosť SlovakUm vydá jedinečnú kuchársku knihu z vlastnej dielne v slovenskom a v maďarskom jazyku. Ide o doplnené vydanie knihy receptov Zoltána Bárkányiho Valkána, ktorá vyšla už v dvoch vydaniach v maďarskom jazyku, ale záujem o ňu neprestajne rastie. Kestúcky rodák Zoltán Bárkányi Valkán, ktorý doteraz uverejnil päť samostatných zbierok krátkej prózy, vniesol do slovenskej prózy v Maďarsku tematiku podpilíšskeho vinohradníckeho kraja. K jeho tvorbe sa môžeme priblížiť aj cez kulinársku kultúru jeho rodnej dediny, ktorú veľmi dobre pozná a svoje znalosti o nej aj zhrnul do knižky A szlovák konyha (Slovenská kuchyňa). Nová, doplnená verzia knihy je výsledkom spolupráce niekdajšieho šéfredaktora Ľudových novín Z. Barkányiho a viacerých terajších pracovníkov redakcie. Recepty preložili, uvarili jedlá, vyfotili ich a pripravili z toho farebnú dvojjazyčnú knihu, z ktorej priniesli tvorcovia malú ochutnávku do Jače vo forme letáku. Leták je dostupný TU spolu s objednávkou. O presnom dátume uvedenia kuchárskej knihy budeme čitateľov informovať na stránkach našich novín. Nezabudnite si ju ale objednať ešte pred tým, ako sa rozpredá!

(kan)

Galaprogram na javisku pred kaštieľom

Na dvore kaštieľa Prónayovcov príjemne zatienenom košatými stromami pred Dňom Slovákov v Maďarsku vyrástlo javisko. Na pohľad sa zdalo, že nie je malé. Keď naň nastúpili skupiny, medzi nimi členovia voľakedy junáckej a neskôr baníckej dychovky z Moďoróšu, ktorá vznikla v roku 1924, sa doslova scvrklo, tak málo miesta zostalo popri muzikantoch oduševnene dúchajúcich do svojich dychových nástrojov. Viac-menej k obedu vyhrávali rezké piesne, pochody, valčíky, ale vedia aj hudbu z filmov, populárne melódie, operetné šlágre. Podaktorí hostia sa pustili do tanca. Tradične ihrajú nožičky žien z Tatabáne – Bánhidy, ktoré keď netancujú, tak určite spievajú. Aj tentoraz to tak bolo. Hoci neboli v kroji, najprv sa potočili, dva kroky doprava, dva doľava, potom sa pridali k muzikantom svojím spevom. Vari len nie z lojality voči kamarátom z regiónu? Naisto ani tí, ktorí sa nezúčastnili ekumenickej pobožnosti v evanjelickom kostole, netrpeli nudou.

Žatevný veniec z Čemera

Pred galaprogramom, ktorý už aj podľa informácií v oficiálnej brožúrke sľuboval veľa, nastúpil na javisko jeden z ocenených Za našu národnosť: Spolok ľudového tanca Furmička z Čemeru. Bol síce len začiatok júla, na Čemeri už majú po žatve, aspoň v choreografii, z ktorej fragmentom sa predstavili divákom Dňa Slovákov v Maďarsku. Čemerské zvyky zozbierala umelecká vedúca spolku Alžbeta Szabová, autorom choreografie je Gábor Leskó. Za program s názvom Čemerský žatevný veniec získali tanečníci na celoštátnej prehliadke Zväzu Slovákov v Maďarsku Zlatý škovránok v Sejdi Zlatú kvalifikáciu Celoštátneho združenia speváckych zborov, hudobných kapiel a folklórnych súborov v Maďarsku (KÓTA) a titul Najspevavejší zlatý škovránok. Hneď na úvod galaprogramu sa Furmička zaslúžila o roztlieskanie obecenstva i vyslúžila si jeden z najväčších potleskov dňa. Súbor sprevádzala ľudová hudba Bálint a jeho banda pod vedením Bálinta Jobbágya, ktorá pomáhala počas celého galaprogramu z javiska alebo mimo neho všetkým tanečným súborom. K Bálintovej bande sa počas niektorých vystúpení pridal aj harmonikár Zsombor Herédi. Akoby len on vedel, ktorú treba zahrať, keď ten-ktorý tanečník zakričal: A teraz tú moju!

Hostí po úvodných rezkých rytmoch pozdravila predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková. Ako správna hostiteľka popriala prítomným príjemné popoludnie a veľa umeleckých zážitkov.

V bohatom kultúrnom programe, ktorý pripravil Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku a pomenoval názvom F tom jačianskom kostolíku sa za sebou striedali vynikajúce súbory v speve a tanci alebo oboch naraz, vystačili na tieto dve náročné činnosti s dychom. Moderátorka programu Katarína Karkušová odovzdala mikrofón formáciám zaradeným do jednotlivých tematických blokov. Na úvod zazneli malokerešské ľudové piesne v podaní Slovenskej národnostnej speváckej skupiny a citaristov z Malého Kereša. Súbor vznikol v roku 1976 a vedie ho Zuzana Gmoserová. Vzápätí sme sa preniesli do severovýchodných regiónov Maďarska, do Zemplína, odkiaľ do Jače priniesli Zemplínske tance folkloristi vyše päťdesiatročného Tešedíkovho súboru zo Sarvaša pod vedením Ondreja Častvana. Skutočne zo Zemplína prišli speváci z najmenšieho mesta v Maďarsku, z Pálházy. Formácia nesie názov Kvety hút a ľubozvučne, v „hutoráčtine“, zaspievali ľudové príbehy o drotárovi a jeho živote.

Nostalgia v tanci, za hudobným nástrojom

V ďalšom bloku sa publikum prenieslo do šírych nížin Dolnej zeme. Pozval, ba priam odlákal ho tam čabiansky súbor nostalgického tanca Čaba. Choreografia Tibora Pintéra navodila pravú atmosféru nostalgie za niekdajšími časmi. Mandolínová skupina Tremolo vznikla v Slovenskom Komlóši v roku 2009 tiež v duchu určitej nostalgie za študentskými rokmi, veď ju založili hudobníci, ktorí nadšene hrali na mandolínu ešte počas štúdií. Formáciu vedie Mária Krcsmériová Gyurkovicsová a napriek tomu, že sa už široko-ďaleko preslávili svojím bohatým a pestrým repertoárom, tentoraz zahrali komlóšske ľudové piesne.

Z nížiny späť do kopcov, aj tak by sme mohli nazvať zvrat ďalšieho – spevácko-hudobného bloku, veď pilíšske ľudové piesne nesú v sebe horskú ozvenu aj v sprievode harmoniky. Medzi zrelými hlasmi prevažovali ženské, veď aj Páví krúžok z Kestúca sa pasuje s problémom nedostatku mužov ochotných chodiť pravidelne na spevácke skúšky. Majú za sebou desaťročia cviku a mnoho ocenení. Zbor vedie Anna Kainová. Spevy z Kestúca sa minulý rok stali súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva Komárňansko-ostrihomskej župy. Po Pilíši sa diváci mohli štverať do ešte vyšších hôr. Aspoň prostredníctvom spevavých hlasov zavítali do Matranských vrchov, presnejšie do Malej Nány, za pomoci súboru, ktorý nosí poetický názov Perly Matry a v repertoári má slovenský folklór spopod najvyšších kopcov v Maďarsku. Z Malej Nány sa často nesie nielen ženský spev, ale aj vôňa v peci pečeného velikánskeho svadobného koláča radostník. V pečení radostníkov sú ženy z Malej Nány neprekonateľné. Žartovné príbehy z Veňarcu pridala ľudová pódiová komička, teta Marka Nedeliczká.

Po spevoch a žartoch nastúpili opäť tanečníci. Z okolia Pešti do Jače pricestovala folklórna skupina Rosička z Maglódu. Ako inak, na javisku sa ukázali Maglódskymi tancami a vyšperkovanými krojmi s mnohými sukňami, naškrobenými rukávmi a bohatými pokrývkami hláv. Chlapi sa dali už zďaleka spoznať vďaka svojim belasím stužkám na klobúkoch.

V rokoch 1753-54 opustilo Békešskú župu 207 slovenských rodín, ktoré chceli hospodáriť na pôde v okolí Níreďházy, preto sa usadili na skupinových sálašoch. Obyvatelia v okolí ich nazvali Tirpákmi. Sarvašania dodnes s nimi udržiavajú veľmi tesné kontakty, priam rodinné vzťahy. Tešedíkov súbor si preto nie náhodou uctil priateľov z okolia Níreďházy párovými strofickými Tirpáckymi tancami vo svojom podaní. Na záver galaprogramu sme sa opäť dali pozvať na Zemplín. V interpretácii budapeštianskeho folklórneho spolku Lipa obecenstvo Dňa Slovákov v Maďarsku 2019 mohlo nahliadnuť na tanečnú zábavu do zemplínskeho Medzihoria. A na úplný koniec sa k Lipe pridali ešte ďalšie tanečné páry ostatných folklórnych súborov, aby sa spoločne rozlúčili s vďačným obecenstvom.

Erika Trenková

Na sklo maľované spomienky na Jaču

Návštevníci Dňa Slovákov v Maďarsku si už mohli zvyknúť, že do programu najväčšieho sviatku našej Slovače sa aj sami môžu zapojiť, napríklad vyskúšaním svojej šikovnosti v rôznych ručných prácach. Možnosť maľovať na sklo tentoraz pripravila pre záujemcov známa majsterka tohto umenia, insitná maliarka Monika Berényiová Lamiová. Predpoludním sa s ňou návštevníci stretli na dvore Oblastného domu, kde vďaka Alžbete Bériovej a Marike Mrázovej nazreli aj do tajov maľovania tanierov, resp. vyšívania obrusov a ďalších textílií. Túto príležitosť využila aj početná skupina žiakov, ktorá zavítala do Jače z letného tábora v susednom Čuvári. Maľovanie na sklo pokračovalo popoludní bližšie k hlavnému dejisku, pod stanom vedľa pódia, na ktorom vystupovali účastníci kultúrneho programu. Samozrejme, úlohou odvážlivcov nebolo namaľovať nádherné fľaše s krojovanými postavami a ďalšími komplikovanými ľudovými motívmi – tie boli vystavené iba na ozdobu, resp. pre potešenie okoloidúcich. M. Berényiová Lamiová prichystala pre návštevníkov sklenené fotorámčeky so šablónou zlatej farby po okraji, ktorú mohol každý záujemca vyfarbiť podľa svojho vkusu a odložiť si ho na pamiatku. Táto možnosť nepretržite lákala nielen deti, ale aj zástupcov skôr narodených generácií. Veď napokon čo by mohlo byť krajšou pamiatkou z Dňa Slovákov v Maďarsku ako vlastnoručne pripravený suvenír?

Zlatko Papuček

Sympatia prichádza cez žalúdok

Odpradávna sa hovorí, že láska prechádza cez žalúdok. Hoci sa k nám nedoniesla zvesť o zrode láskyplného vzťahu na tohtoročnom Dni Slovákov v Maďarsku, možno predpokladať, že sympatií vzniklo patričné množstvo. Niet sa čomu čudovať, v jednotlivých stanoch jednotlivých regiónov sa varilo a pieklo, servírovalo a cukrovalo alebo aspoň krájalo a natieralo. V podaktorých sa dokonca robilo aj viac úkonov naraz.

Domáci a viacnásobné množstvo jedla

Domáci Jačania mali dvojnásobne ťažšiu úlohu, než ktokoľvek z ostatných reprezentantov regiónov. Síce boli na domácom poli, ale museli nakŕmiť nielen hostí, ale aj tých obyvateľov Jače, ktorí sa podieľali na prácach okolo najväčšieho podujatia Slovákov v Maďarsku. Preto miestni varili v kotloch hneď trojaké jedlá, jelení perkelt, zabíjačkovú kapustu a fazuľový guláš vo veľkom množstve. V ich tesnom susedstve, ako aj geograficky, tak aj „stanovo“, sa umiestnili Pišpečania, ktorí prezentovali svoje lokše s makom i slivkovým lekvárom. Trpezlivo vysvetľovali, že to, čo servírovali na tanieroch, nie sú palacinky, hoci tak vyzerajú. Sú to veru placky zo zemiakového cesta, ktorým sa hovorí lokše. Pod vedením národnostnej samosprávy Čuváru sa zrodili chutné chamule a z Ďurky pricestovali do Jače odborníci na strapačky.

Od stánku hostiteľov DSM bolo len niekoľko krokov do Bakonského regiónu, ktorý sa prezentoval historickými textilnými skvostami z Černe. Keďže počas obdivovania prvých písomných dokumentov o založení obce, zakladateľskej listiny tkáčskeho cechu, dokonca aj niekoľko storočnú pečiatku mali so sebou, ba i vystavených šatiek, ľanových odevov, vyšívaných obrusov a paličkovaných okrás v nich, človek môže vyhladnúť, mali na ponúkanie mastný chlieb so zdravou masťou plemena mangalica, ako aj domáce drobné koláčiky. O priestor v stane sa Čerňania pod vedením Juliany Szabovej delili s predstaviteľmi Slovákov z Jášču, ktorí so sebou priniesli okrem domáceho sviatočného pečiva aj svoje, prírodou nadelené zázraky, bazové dobroty: bazovú pálenku, koláče s bazovým lekvárom a makom, balíčky sušeného bazového kvetu, bazový sirup a tmavomodrý, voňavý, bazový lekvár, sladký len tak akurát.

Bánhida bez strechy nad hlavou

Strechu stanu Komárňanského regiónu, v ktorom „sídlili“ reprezentanti Tatabáne – Bánhidy, Tardoša a Síleša, deň pred Dňom asi zobral vietor, v každom prípade sa niekde stratila. Tomu sa Bánhiďania netešili, veď sa kvôli tomu piekli na slnku letného dňa. Útočisko hľadali v tieni košatého stromu pred stanom. Zato ich ponuka pečenej klobásy, slaninky, kapustových pagáčov i sladkých koláčov prilákala veľa záujemcov o gastronómiu regiónu. Tardošania sa tiež chválili vynikajúcimi koláčikmi. Sílešania okrem kuchyne predstavili aj súčasné využitie starodávnych tkaných textílií v bytových doplnkoch, ktorými veru aj dnešní interiéroví odborníci radi ozvláštnia ktorýkoľvek moderný príbytok. Predstaviteľky krúžku pestovania a zveľaďovania tradícií textilného dedičstva z Tatabáne–Bánhidy zobrali so sebou aj nasledujúce pokolenie, šikovné dietky, ktoré holdujú koníčku svojich starých mám. Práve tak, ako to od nich odkukali, šijú, vyšívajú, tkajú, z kúskov látok tvoria voňavé vrecúška plnené levanduľou, za pomoci techniky nazývanej patchwork zas nové diela. Záchranou starých textílií, po ich vypratí, prípadne reštaurovaní, vytvárajú vynovené bytové, neraz špeciálne kuchynské doplnky. Ozdobné vankúše, obrusy, utierky. Prípadne aj s iniciálkami. V stane tíško dozerala na dobrú náladu krojovaná figurína.

Začiatok Čabianskeho regiónu uvádzala skupina členov združenia Čaba300, ktorí ponúkali okrem iného vlastnoručne vyrobenú čabiansku klobásu. Tesne vedľa nich sídlili Slováci z Eleku, ktorým boli v pečení heroviek nápomocní priatelia z Kétšoproňu. Pri chrumkaní ľahučkých, nadýchaných, práškovým cukrom posypaných, v masti alebo oleji pečených tradičných fašiangových božích milostí ste sa mohli priučiť, ako sa robia gágorčeky, či brdovce, špeciálna cestovina do slávnostnej slepačej polievky. Nuž, bez praxe je to podobne zdĺhavá robota, ako pradenie alebo čipkovanie. Za hodinu 1 cm priadze, či 3 brdovce. Sliepka by sa dávno rozvarila na kašu, kým by „vznikol“ potrebný počet brdovcov do polievky. V stane Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku členovia zoskupenia ponúkali propagačné predmety a samozrejme pomáhali Čabänom, nakoľko viacerí pochádzajú z dolnozemskej metropoly.

Keď ste si vyskúšali, ako robiť gágorčeky, mohli ste sa presunúť do stanu Pilíšanov, ktorých reprezentovali Kestúčania. Tí sa pekne ukázali nielen na javisku, ale aj v kulinárstve, vínom, pálenkou, mäsovou a syrovou misou, orechovými a lekvárovými koláčmi.

Krojované bábiky a hustá kapusta

Okolie Pešti zastupovali Slováci z Maglódu. V prednej línii stanu boli nastúpené vyfintené krojované bábiky v autentických maglódskych krojoch. V pozadí sa varila hustá kapusta, slávnostná, ak chcem, polievka, ak chcem, zabíjačkový perkelt, do ktorého dávali okrem mäsa a kapusty aj paprčky a vnútornosti. V Jači varili Maglóďania menej „zabíjačkovú“ hustú kapustu, len s mäsom. Ponúkali však aj duševnú potravu, knižky z regiónu. Literatúru so sebou priniesli aj z okolia Slovenského Komlóša. Z Veľkého Bánhedeša priniesli svoju najnovšiu publikáciu, druhý diel Bánhedešských zošitov, Kutlíkovci v Bánhedeši. A samozrejme, aj v tomto stane sa kuchtilo. Bez kvasienkov i všakovakých iných dobrôt sa nikto z okolia Slovenského Komlóša nevydá na cestu.

Novohradský a Hevešský región sa ukázal trojakými haluškami. Tvarohové, bryndzové a kapustové zemiakové halušky pripravili ľudoví kuchári z Agárdu.

V sarvašskom šiatri boli dovedna Slováci zo Sarvaša, Irminčoku a Kondorošu. Na jedálnom lístku mali také dobroty ako regionálne koláčiky, tvarožníky, kapustníky, rožteky, pagáčiky, salagónie a na vode kysnutý koláč. Pridali k tomu ešte aj kardošskú klobásu.Zo Zemplína priviezli z každej zo zúčastnených obcí a miest, Nového Mesta pod Šiatrom – Baňačky, Mikóházy, Pálházy, Malej Huty, Vágášskej Huty, Répášskej Huty, Fizéru, Hollóházy a Dolného Regmecu doma tkané textílie a domáce koláče. Pagáče prekladali kapustou a varili zemiakový paprikáš.

Okolie stanov bolo po celý deň hlučné vďaka priateľským debatám, radostným výkrikom, keď sa kamaráti objavili či sa zberali do kostola na bohoslužbu alebo po nej na kultúrny program, prípadne krojovanú prehliadku. Medzi stany sa doniesli aj zvuky programu na javisku, aj erdžanie koní, ktoré prevážali hostí na prehliadku po dedine. Len keby tie kamenné schody, vedúce pred kaštieľ, neboli bývali také príkre, určite by účastníci Dňa Slovákov v Maďarsku viackrát boli prechádzali hore-dolu medzi jednotlivými dejiskami nášho najhonosnejšieho podujatia roka.

Erika Trenková 

Krása krojov a ich odkaz v povodí Galgy

Súčasťou tohtoročného celoštátneho Dňa Slovákov v Maďarsku bola aj prehliadka krojového dedičstva z povodia Galgy. Defilé na javisku na dvore pred kaštieľom sa konalo pod taktovkou riaditeľky Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Kataríny Király, ktorá program aj moderovala. Všetci, ktorí sa na prehliadke podieľali, od najmenších „modeliek a modelov“ počnúc, cez mladé slečny a junákov, mladuchy a vydaté ženy, ženy stredného veku, či postaršie, z ktorých podaktoré i dnes nosia kroj, niektoré len vo sviatok, iné dokonca každodenne, cez pracovný odev – hoci ten bol predvedený snáď len raz – cez tie najkrajšie a najslávnostnejšie oblečenia, až po vedúce regionálnych kultúrnych stredísk a všetkých obetavých pomocníkov, si zaslúžia nekonečnú vďaku za vykonanú prácu. Viac ako 50 minút nastupovali jeden za druhým, aby potom zostali na javisku pre pastvu očí divákov. Neuveriteľne krásne zachované odevné dedičstvo slovenských predkov z Čuváru, Ďurky, Jače a Pišpeku v plnej nádhere a všetkým, čo k takejto „módnej prehliadke“ patrí, bielymi, čiernymi alebo farebnými štrimfľami (pančuchami), vyšívanými kapesníčkami po boku, účesmi, venčekmi, čepcami a šatkami, ba aj klobúkmi na hlavách, kupovanými štrikovanými kabátmi, štrikáňmi končiac predstavovalo nielen odev ale aj odkaz o spoločenskom a materiálnom postavení jeho nositeľa. Publikum sa dozvedelo aj to, že do 30-tych rokov sa nevyšívali vestičky dievčatiek, až neskôr, ba dokonca vo veľké sviatky si obliekali z atlasu a iných lesklých látok ušité vesty. V rukách držali modlitebné knižky, najmä v prípade starších žien, iba voňavú bylinku, mätu, rozmarín, či medovku, ktoré kedysi do kostola na knižke nosili, si so sebou teraz nevzali. Zato mali kamarátky nevesty v úlohe družičiek na šatách pripnutú, prišitú rozmarínovú vetvičku, mladuchy mali na partách pripevnené a dokonca pozlátené vetvičky rozmarínu alebo krušpánu. Lepidlom bolo vaječné bielko, tým popriliepali pozlátko. Rozmarín mohol byť nielen na odevoch, ale aj – ako v okolí hlavného mesta – zapichnutý v jablku, symbole svornosti. V priamom prenose sme sa mohli pozerať, úplne zblízka prizerať ako sa vlasy zapletali kedysi so štyrmi, šiestimi, ôsmimi či dvanástimi zápletkami. Čo nosili a kedy v Ďurke, zaznamenala so všetkými zaujímavými podrobnosťami učiteľka miestnej školy Juliana Nemeczová.

Plátenné široké gate mládenci dostali až keď išli do školy, oblek ešte neskôr. Obdarili ho ním krstní rodičia.

Moderátorka upozornila obecenstvo na skutočnosť, ako úchvatne vedeli naši predkovia zosúladiť farby svojich odevov, ako veľmi dbali o harmóniu jednotlivých častí oblečenia. Ako šetrne k šatom pristupovali, nič nevyhadzovali. Zachraňovali, ako sa len dalo. Len na sviatok bolo nové, keď sa niečo opotrebovalo, tak to nosili vo všedný deň. Do 30-tych rokov predchádzajúceho storočia doma tkali látky na spodnú bielizeň, ba aj vyšívať na parádu začali až medzi dvoma svetovými vojnami. Dovtedy zástere, fertušky boli jednofarebné, modrotlačové alebo čierne. Modré vyšívali obyčajne bielou farbou, čierne zas červenou. Až neskôr si okrášlili zásterky farebnými výšivkami. Čepce spočiatku vyšívali len zvonku, potom pribudli výšivky na všetky miesta, ktoré boli cudziemu oku viditeľné.

Nevesty v tomto regióne zanechali nádherné pozapletané účesy, vlasy schovali pod čepiec. Poctivá mladucha mala niekde rozmarín, buď schovaný pod čepcom alebo pod vestičkou. Kým z vystúpení folklórnych súborov si pamätáme, že nevesty mali pančuchy biele, v Pišpeku mala nevesta modré pančuchy. Z Ďurky prišiel na javisko pravý mladý pár, dievčatá sa kedysi vydávali v 17-18 rokoch a neusmievali sa. Vŕzgajúce čižmy si mohli dovoliť len zámožnejšie devy a na vencoch mali klasy, zrkadielka, koráliky. Nevesta tam nosila zelenú, ručne vyšívanú sukňu. Vyšívané, pôvodne z českých krajov privážané, stuhy sa stali súčasťou slovenského ľudového odevu. Jačianska nevesta mala na javisku bielu sukňu, hoci do 40-tych rokov minulého storočia sa nosili tmavé odevy aj na svadbu. Aj biela sa mimochodom považovala za smútočnú, za slávnostnú určite. Staršie ženy si však nanajvýš tmavšie odtiene farebných látok dovoľovali, síce neraz veľmi tmavú modrotlač.

Žiadalo by sa všetky informácie dopodrobna popísať, veď sme videli úchvatne pripravenú prehliadku. Na to by však nestačili ani celé naše noviny. Preto nech prezradia viac fotografie.

Erika Trenková

Oblastný dom v Jači

„Prednedávnom, v rámci našich jesenných oberačkových slávností sme otvorili tento starý dom postavený v roku 1896,“ citovali sme v našom týždenníku predsedníčku Slovenskej národnostnej samosprávy v Jači Zuzanu Bágyonovú ešte v roku 2012. Ako nám vtedy prezradila, dostali ho do podnájmu od majiteľov s podmienkou, aby ho obnovili, snažili sa ho dať do pôvodného stavu a organizovali v ňom podujatia vhodné pre toto prostredie. „Dlhé týždne sme opravovali a upratovali tento dom, v jeho miestnostiach sme vyložili našu jačiansku zbierku a plánujeme tu rôzne podujatia, napríklad ukážky rôznych ľudových remesiel, zakáľačky a na jar hodiny slovenskej vzdelanosti pre študentov.“ Že sa to podarilo, dokazuje aj množstvo návštevníkov domu na nedávnom Dni Slovákov v Maďarsku, ktorých v dvestoročnom sedliackom dome čakalo vyše dvesto predmetov pochádzajúcich od miestnych obyvateľov. Tie pekne znázorňujú život Jačanov v uplynulých dvoch storočiach. O osohu takýchto „strojov času“ niet pochýb, veď aj skupina detí, ktorá sem počas nášho najväčšieho sviatku zavítala zo susedného Čuváru, sa prostredníctvom vystavených pokladov v autentickom prostredí mohla dostať do priameho kontaktu s minulosťou, čo má bezpochyby väčší efekt ako o nej iba počuť v školských laviciach. Sedliacky dom so zachovanými štýlovými prvkami, s veľkým dvorom a hospodárskymi stavbami pred štyrmi rokmi kúpila samospráva obce, ktorá plánuje naďalej pracovať na tom, aby čím hodnovernejšie odzrkadľoval zvyky a niekdajší život predkov. Ak vás raz cesta zavedie do Jače, určite sa tu zastavte!

Zlatko Papuček

Foto: Andrea Kiššová, Zlatko Papuček, Atila Rusnák, Erika Trenková