Slovenské divadlo Vertigo aj v tomto roku usporiadalo populárnu prehliadku slovenských filmov a filmový seminár. V dňoch 18.-20. novembra tí, ktorí zavítali do kina Cirko Gejzír v Budapešti, sa mohli tešiť už po 27. raz na nové slovenské filmy. Milovníci slovenskej kinematografie si prišli na svoje aj v Segedíne, v Kine Grand Café 9. a 16.-17. decembra, kde bola podobná ponuka.

Z nových slovenských hraných, dokumentárnych a študentských filmov si mohli vybrať tí, ktorí prišli v polovici novembra do kina Cirko Gejzír, ktoré už po druhý raz hostilo obľúbenú prehliadku a seminár. Podujatie sa niekoľko rokov konalo v Slovenskom inštitúte v Budapešti, no po zúžení jeho priestorov v roku 2014 organizátori museli nájsť iné riešenie – ale naďalej, každý rok sa tu realizuje aspoň jedno premietanie. Ťažkosti pribúdajú aj pri získavaní práv na premietanie, v čom pomohol aj tohto roku SIB, povedala hlavná organizátorka seminára, riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová. Napriek všetkým problémom okolo organizovania, na otváraní prehliadky zdôraznila, že je vždy pre ňu radosťou byť tu a otvoriť ďalší ročník. Vyzdvihla, že vždy sa snažia priniesť do Budapešti nové slovenské filmy, ktorými sa tunajšie publikum ešte nestretlo, no v tomto roku z piatich hraných filmov, ktoré boli v ponuke, štyri už mali premiéru v maďarskom hlavnom meste v uplynulých mesiacoch. To ale neodradilo divákov – sála sa naplnila na skoro každom premietaní, a podľa zvykov tam sedeli aj študenti čabianskeho a budapeštianskeho slovenského gymnázia.

Filmovú prehliadku a seminár aj v tomto roku viedli generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký, estetik Peter Michalovič a scenárista, dekan Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení Ondrej Šulaj, ktorý pomáha maďarským divákom zorientovať sa v slovenských filmoch už 26 rokov. Vzácnym hosťom prvého dňa bol režisér Martin Šulík, ktorého filmy nie sú neznáme pre tunajšiu Slovač: filmy Neha, Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis pictus, Krajinka, Cigán, Slovensko 2.0 sa objavili v ponuke starších ročníkov filmovej prehliadky, dokonca niektoré z nich boli uvedené v Maďarsku aj viackrát. Režisér teraz priniesol svoj nový film Tlmočník, svojrázne roadmovie o dvoch mužoch, ktorí cestujú krížom cez Slovensko, aby spoznali pravdu o vlastnej minulosti. Pred jeho premietaním sa účastníci seminára dozvedeli zaujímavosti o tom, čo režiséra inšpiruje k natáčaniu filmu, konkrétne aj tohto posledného. „Každý film je jednak reakciou aj na ten predchádzajúci film a aj na to, ako žijeme. Napr. keď sme s Ondrejom Šulajom napísali prvý film Neha, tak všetci kritici napísali, že to je ťažký film, a dokonca, keď sme to púšťali, jedna mladá žena ma chytila a sa opýtala: prečo nakrúcate také filmy? Tak ťažko sa nám žije, natočte niečo veselé! S Ondrom sme si vtedy povedali, že natočíme iný film, nejaký odlišný, tak sme napísali Všetko čo mám rád, ako reakciu, že my nebudeme rozprávať o tých veciach, ktoré nás ťažia, ale o tom, čo máme radi... skoro vždy je to tak, že ten ďalší film je trochu odpoveďou na predchádzajúci film.“ Samozrejme, inšpirácia sa nájde aj inde, ak je človek vnímavý. Tak to bolo aj v prípade filmu Tlmočník, o vzniku ktorého režisér tiež hovoril. „Sedel som raz v aute, išiel som z Prahy, mal som zapnuté rádio. Tam čítali z knihy úryvok o synovi dôstojníka SS, ktorý cestuje cez Slovensko po stopách svojho otca. Tá postava už mala 60 rokov, zomrela jeho matka a preto sa rozhodol vypátrať, ako to s otcom bolo. Zistil, že jeho otec bol veliteľom oddielu SS v Ružomberku, a potláčal Slovenské národné povstanie, dokonca bol zodpovedný za niektoré masové vraždy, ktoré sa v tom regióne diali. Otec vždy písal listy synovi domov, a v tých listoch popisoval krajinu, ako tam žijú, aké zvieratá tam sú, a syn zistil, že v ten deň, keď mu napísal jeden takýto list, otec zastrelil 20 ľudí... Uvedomil som si, že ten autor popisuje tú krajinu, kde som vyrastal aj ja a nikdy som sa na to nedíval takýmito očami.“ Začalo sa pátranie po knihe a jeho autorovi, ale ho nenašli. Režisér sa pustil do písania scenára spolu s Marekom Leščákom, pri vytváraní hlavného hrdinu čerpali z rádio nahrávky. Až neskôr, v konečnej fáze prípravy filmu zistili, že autorom knihy je rakúsky reportér a spisovateľ Martin Pollack, ktorého pozvali aj na premiéru. Zaujímavosťou je, že film, ktorý rozpráva príbeh zo Strednej Európy a rozoberá židovský, slovensko-rakúsky problém, najviac ocenení získal v arabskom svete, poznamenal režisér a dodal, že ak sa pozrieme na to zblízka, má to jednoduchý dôvod: „oni nejakým spôsobom tomu základnému problému rozumejú cez konflikty, v ktorých žijú a uvedomujú si, že vojna zničí život nielen tej generácie, ktorá ju zažije, ale aj niekoľko generácií po vojne. Ten rozpor, konflikt, ktorý vojna zaseje do ľudských myslí a do tej kultúry, prežíva ešte niekoľko desaťročí po jej skončení.“

V sekcii hraných filmov v tomto ročníku popri Tlmočníkovi pribudli dva mysteriózne thrillery, Trhlina od režiséra Petra Bebjaka (predlohou filmu je rovnomenný román Jozefa Kariku), a slovensko-česká koprodukcia Dôverný nepriateľ. Pre milovníkov veselších žánrov priniesli organizátori romantickú komédiu o láske dvoch „nešťastníkov“ z východného Slovenska, film Loli paradička, a klasickú filmovú rozprávku Čertovské pero. Dokumentárne filmy, medzi ktorými boli i krajanské tematiky aj od tunajších tvorcov a študentské filmy, ako vždy, sa tešili veľkému záujmu.

O stave slovenskej kinematografie podal stručný obraz P. Dubecký. Ako povedal, slovenská kinematografia je v posledných rokoch naozaj na vzostupe, diváci sa vrátili do slovenských kín, a záujem rastie aj o slovenské filmy: v roku 2017 na ne prišlo 2 a pol milióna divákov. „Máme filmy aj teraz, ktoré si nájdu cestu k divákom, takým je napr. aj Loli paradička, ktorý má doteraz 150 tisíc divákov.“ Na Slovensku je 4,5 -5 miliónov divákov ročne, čo je celkom dobré číslo na malú krajinu. Ročne má premiéru okolo 40 slovenských titulov, medzi ktorými sú aj hrané, dokumentárne a animované filmy. Slovensko po niekoľkých rokoch zaznamenalo účasť na áčkovom festivale v Benátkach s koprodukčným filmom Pomaľované vtáča, a na festivale v Karlových Varoch získal dve ocenenia film režiséra Marka Škopa Nech je svetlo. Filmári v poslednom období siahajú po témach z nedávnej minulosti, snažia sa s ňou vyrovnať. O tom svedčia filmy ako Únos, ktorý spracováva jednu z najväčších afér deväťdesiatych rokov minulého storočia na Slovensku, zavlečenie Michala Kováča, syna vtedajšieho prezidenta SR, film Ostrým nožom, ktorého inšpiráciou bol prípad z roku 2005, keď na dunajskom nábreží v Bratislave skupina neonacistov zavraždila vysokoškolského študenta a dokument Skutok sa stal, ktorý ponúka pohľad do slovenskej blízkej minulosti cez konkrétny príklad najväčšej spoločenskej kauzy 90-tych rokov minulého storočia, príbeh troch kamarátov – Oskara Fegyveresa, Róberta Remiáša a Petra Tótha.

Od roku 2009 sa podobná prehliadka slovenských filmov realizuje aj v Segedíne, hneď po premietaniach v Budapešti. Dlhé roky sa tu konali už aj pred tým Týždne slovenskej kinematografie, ktoré organizoval Spolok segedínskych Slovákov na čele s Jánom Benčíkom. V tomto roku z technických dôvodov slovenské filmy sa dostali do južného mesta až o mesiac neskôr. Medzitým, 9. decembra si tu pripomenuli 20. výročie vzniku filmu Jadvigin vankúšik, časť ktorého bola natočená v Slovenskom Komlóši. Po filme Zuzany Antalovej z natáčania filmu a po premietaní filmu sa rozprúdila živá beseda s autorom knihy Jadvigin vankúšik Pavlom Závadom a režisérkou a scenáristkou jej filmovej podoby Krisztinou Deákovou. Podujatie spestrilo vystúpenie členov Dychovkovej kapely Hudobného odborného gymnázia Istvána Vántusa pri Segedínskej univerzite. Ako nás Ján Benčík informoval, na premietania prišli v hojnom počte aj zo Slovenského Komlóša, kde na natáčanie si dodnes spomínajú ľudia s radosťou.

(kan)

Foto: autorka/Laura Benčiková