Pred štvrťstoročím, presne 25. januára 1995 v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinovázvolala k sebe pätnásť učiteliek materských škôl a ponúkla im spievanie v speváckom zbore. Tak vznikla skupina, ktorú pomenovali Čabianska ružička.

Teleso malo mať svoje oslavy vzniku vlani, ale pre pandémiu sa narodeninová oslava posunula na začiatok leta tohto roku, 25. júna. Oslávencov prišla pozdraviť predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková, generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Emil Kuchár a blahoželal aj primátor župného mesta Békešská Čaba Péter Szarvas. V mene obchodnej spoločnosti CSSM prevádzkujúcej Dom slovenskej kultúry (DSK) Čabianski Slováci s. r. o. odovzdala pozdravnú kyticu jej konateľka Melinda Čapová Mešnikovová. Moderátorkou programu bola vedúca DSK Hajnalka Krajčovičová a srdečnú pozdravnú reč predniesol populárny sprievodca skupiny a predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. Ako vo svojom prejave vtipne prezradil, „s uznaním a potešením, pyšne môžeme povedať, že úlohu, na ktorú sa podujali, na vysokej úrovni splnili. Stali sa známymi celej slovenskej pospolitosti. Ako povedala jedna zo zakladateliek, spievajú pre vlastnú radosť, ale ešte väčšmi sa tešia, že nacvičené piesne môžu predniesť aj iným. Všetkým prítomným, aj neprítomným, bývalým, aj súčasným členom vyše 30-členného zboru ďakujeme za prežité umelecké zážitky,“ dodal okrem iného Michal Lásik vo svojom pozdravnom príhovore.

Rečník zároveň vyslovil vďaku dirigentom súboru. Jedným z nich bol Jozef Rázga. Tiež sa môže hrdiť slovenskými koreňmi, veď jeho predkovia prišli na Dolnú zem pravdepodobne z Tvrdošína. Okrem toho bol známy ako zakladateľ rôznych speváckych telies. Vďaka nositeľovi Weinerovej a tiež Erkelovej ceny zbor začal nacvičovať aj kratšie viachlasné zborové skladby a cirkevné spevy. Členovia súboru si Józsi báčiho obľúbili a pracovali spolu na veľmi náročných skladbách. Keď ochorel, dirigovanie zboru prevzal Péter Szák Kocsis, ktorý prebral od Bélu Kálmánfiho pilíšske ľudové piesne. Napokon sa vrátila k súboru Ildika Očovská, vynikajúca znalkyňa ľudovej piesne v Békešskej Čabe a jej okolí.

Učiteľky so slávikmi v hrdle

O pedagogičkách pre deti predškolského veku sa predpokladá, že vedia spievať. Jadro spevokolu s cieľom zachovávať ľudové piesne Békešskej Čaby a okolia potvrdilo očakávania. Nielenže s radosťou začali vyspevovať pod taktovkou Ildiky Očovskej, ale rozniesli chýr o vzniku telesa a v priebehu niekoľkých týždňov sa k prvej pätnástke pridávali ďalšie ženy, ktoré rady spievajú. Medzi nimi aj Anna Korčoková Vargová, zvolená vedúca súboru a pravá ruka Ildiky Očovskej.

– Svoju pozíciu ste získali po hlasovaní súboru. Tiež spievate v súbore od založenia. Vy ste však neučili v materskej škole. Ako ste sa dostali do „Ružičky“? – opýtali sme sa učiteľky základnej školy v Békešskej Čabe na dôchodku Anny Korčokovej Vargovej.

– Zvolili si ma asi preto, lebo mám najväčšie ústa, – smeje sa vychýrená organizátorka. – Presvedčili ma, nech sa podujmem byť vedúcou. Chodili sme na rôzne vystúpenia spojené s výletmi, so zájazdmi. Pani Ančinová nás posielala do sveta, boli sme nielen na Slovensku, ale aj na Ukrajine a v Rumunsku. Keď sme spievali v kostole v Kochanovciach, odkiaľ pochádzali Szeberényiovci, tak sa ľudia rozplakali od dojatia. Vlastne našou prvou – ako sa to dnes povie – manažérkou bola Anna Ištvánová. Ja som sa pridala, keď ma jedna Jaminčanka oslovila, že v Dome slovenskej kultúry sa začali stretať, aby spievali naše pekné ľudové piesne. Vedela, že aj ja rada spievam.

Vtedy asi dva týždne skúšali. Keďže Józsi báči nevedel po slovensky, tak on nás učil tie piesne, ktoré sme mu my navrhli. Anička Erdélyiová nám doniesla krásne dvojhlasné slovenské piesne zo Slovenska, aj tie sme sa naučili. Mimochodom, na ostatnej skúške sme ich znova precvičovali, lebo sa nám veľmi páčia. Pripravujeme sa na dožinky. A tiež na súťažnú prehliadku Slovenský škovránok. Tam musíme vystupovať s programom piesní z nášho okolia. Naše pesničky sú obyčajne jednohlasné. Niekedy aj Józsi báči, aj Ildika pridali druhý hlas, niekedy aj tretí. Súťaž má však svoje pravidlá. Tam musíme vystúpiť s našimi pesničkami v pôvodnej podobe. Ildika Očovská sa vyzná, to každý vie. Máme také bloky pesničiek, napríklad ľúbostné, vojenské, svadobné, žatevné a tak ďalej. Viac ako rok sme nemali skúšky pre túto nešťastnú situáciu s covidom. Ale vydržali sme až do ostatnej chvíle.

– Kedy s k vám pridali chlapi? Čo ste im sľúbili? Koláče na každú skúšku za plný kôš?

– To vám povie Pišta Vaszko, ktorý sa k nám pridal ako prvý. Zamiloval sa do viachlasných slovenských piesní a preto medzi nás prišiel a zostal. Potom zavolal aj svojich priateľov. Bolo ich niekedy aj šesť. Teraz sú už len štyria. Trocha neskôr sa k niektorým mužom pridali ich ženy, k ženám ich muži. Štyri manželské páry s nami spievali. Žilákovci, Liptákovci, Zahoránovci a Nagyovci. Máme svoj vek, aj všelijaké neduhy, choroby. Je nás stále menej a menej. Voľakedy sme boli aj tridsiati. Teraz sme, však ste videli... hádam len dvanásti.

– Ako to bolo, Štefan? Ako ste zablúdili do Domu slovenskej kultúry na skúšku „Ružičky“? – opýtali sme sa Štefana Vaszka, speváka, ktorý pritiahol do súboru chlapov.

– Ja spievam od roku 1974, keď som sa stal členom Robotníckeho zboru, ktorý viedol Ján Šutinský. Štyridsiaty šiesty rok spievam aj v evanjelickom speváckom zbore. Spieval som aj na Hradných hrách v Gyule. Tam som sa skamarátil s operným spevákom Ďurkom Melišom. Aký to len bol vynikajúci človek! Mám dobrého kamaráta, Karola Galbicseka, on je tenor. Kde sa len dá, tam spievame spolu, naše hlasy spolu dobre ladia. Išli sme po ulici a počuli sme, že v Slovenskom dome sa spieva. Krásne. Pozreli sme sa jeden na druhého a vedeli sme, že tam sa chceme pridať. Je tomu už 23 rokov. Som uchvátený viachlasmi. Napríklad z piesne Na Kráľovej holi sa mi robí husia koža. Je veľmi dôležité, aby človek spieval s pokorou, aby pochopil, precítil skladbu, ktorú spieva. Obdivujem živelné, priam drevorubačské mužné hlasy, keď spievajú viachlasne krásne slovenské piesne. Aj gregoriánske chorály. Keby bol v okolí 50 kilometrov jediný mužský zbor, tak by som sa, hanba-nehanba, okamžite rozlúčil a prešiel doň.

Prvá zbormajsterka sa vrátila a zostala

Prvou zbormajsterkou Čabianskej ružičky bola Ildika Očovská.

– O učiteľkách v materských školách sa traduje, že pekne spievajú. Zakladateľky súboru mali pekné hlasy? – opýtali sme sa známej dirigentky a učiteľky.

– Veru mali. Bolo pre mňa cťou, že ma pani Ančinová požiadala, aby som so súborom začala pracovať. Spievali sme predovšetkým jednohlasné ľudové piesne z okolia Békešskej Čaby, kde ani veľmi nebolo zvykom spievať viachlasne, ani počas práce, ani počas zábavy. Hoci, priznám sa, naša spolupráca spočiatku netrvala dlho, lebo som dostala pracovnú ponuku do Poľného Berinčoku a nemohla som byť naraz na dvoch miestach. Potom som sa vrátila a s Čabianskou ružičkou teraz pracujem dvanásty rok.

– Súbor má za sebou 25 rokov úspešnej činnosti. Aké máte plány na ďalších 25 rokov? Na čo sa pripravujete?

– Pripravujeme sa na dožinky, ktoré budú v auguste. V septembri sa koná ekumenické stretnutie cirkevných zborov, na to nacvičujeme cirkevné skladby, a v októbri sa chceme zúčastniť kvalifikačnej súťaže. V dlhej perspektíve si však netrúfam plánovať. Zostarli naši členovia. Je nás aj málo. Nedarí sa omladzovať spevokol, ale tento problém majú aj iné zbory v Békešskej Čabe. Mládež buď pracuje, alebo odcestuje do zahraničia. Dosiaľ, čo sme spievali, to sa snažíme dobre zaspievať. Kým vládzeme, spievame. Vystupujeme a robíme ľuďom radosť.

Erika Trenková

Foto: autorka