Najväčší sviatok našej Slovače, Deň Slovákov v Maďarsku (DSM) hostilo 2. júla dolnozemské mesto Sarvaš, ktoré tohto roku oslavuje 300. výročie svojho znovuosídlenia slovenskými poddanými.

Prvými obyvateľmi boli členovia 34 rodín prisťahovaných zo Zvolenskej, z Novohradskej, Hontianskej a z Peštianskej stolice. Kolonisti podpísali osadnícku dohodu s panstvom baróna Juraja Jána Harruckerna v roku 1722 – od týchto čias sa začali písať novodobé dejiny mesta Sarvaš. A práve toto okrúhle jubileum zohralo významnú úlohu v tom, že Sarvaš sa stal prvým dejiskom DSM, kde sa toto podujatie teda uskutočnilo po druhý raz.

Program bol mimoriadne bohatý. Nechýbalo otvorenie výstavy sarvašského regiónu Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) a mesta Sarvaš v Slovenskom oblastnom dome, kde predstavili práce sarvašských slovenských tkáčov. Následne v Múzeu Samuela Tešedíka odovzdali vyznamenania Pro Cultura Slovaca Folklórnemu spolku Furmička. Po ekumenickej pobožnosti a odovzdaní ďalších vyznamenaní nasledoval galaprogram regionálnych stredísk ÚKSM a, samozrejme, celý deň prebiehalo množstvo sprievodných programov, ako predstavenie inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM), Slovenský jarmok na dvore kaštieľa Bolzovcov, prehliadka Slovenského oblastného domu či Múzea Samuela Tešedíka, ako aj Úniková izba v miestnej slovenskej škole.

Ekumenická pobožnosť

„Korunou“ každého DSM je tradičná ekumenická pobožnosť spojená s odovzdaním vyznamenaní za účasti významných hostí. Nebolo tomu inak ani tohto roku. Jej dejiskom bol sarvašský Starý evanjelický kostol, kde srdečne privítal všetkých prítomných miestny vikár kňaz Zoltán Olivér Horváth. Ako pripomenul, slovenské rodiny pred tromi storočiami prišli na toto územie, kde našli svoj domov a vo viere slobodného vyznávania svojej evanjelickej viery postavili tento honosný chrám boží. Podľa záznamov na oslave jeho storočnice v roku 1888 sa v kostole zišlo päťtisíc veriacich a ďalšie tisícky počúvali slávnostné služby božie z ulice. Táto silná viera Sarvašanov viedla k tomu, aby postavili ďalší boží chrám, Nový evanjelický kostol, 125. Výročie vysvätenia ktorého oslavujeme práve tohto roku.

Ekumenickú pobožnosť viedli evanjelický farár v Slovenskom Komlóši Attila Spišák a katolícky dôstojný pán z Ružomberka Stanislav Brtoš. Na organe hrala Tünde Lévaiová.

„Hospodine, Bože náš, Ty nám na príklade svojho vyvoleného ľudu izraelského dávaš výstrahu, že naše vyvolenie nás nezachráni pred trestom, ak sa budeme protiviť Tvojej svätej vôli,“ zneli slová vstupnej modlitby z úst S. Brtoša. „Ty vieš, akí sme slabí a ako ľahko podliehame pokušeniam, preto Ťa pokorne prosíme, nedopusť, aby sme im podľahli, ale v sile Ducha Svätého pomôž nám ich premáhať a nad nimi zvíťaziť. Nech si vo všetkom pre Ježiša Krista oslavovaný Ty sám, Hospodine, Bože náš, ktorý máš slávu a moc na veky vekov.“

„Lebo slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč, a preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca. A nieto tvora skrytého pred ním, všetko je obnažené a odkryté očiam toho, ktorému sa budeme zodpovedať,“ zneli slová z Listu Židom (4:12) zo svätej Biblie v podaní A. Spišáka, ktoré uviedli jeho kázeň: „Milé sestry a bratia v Kristu, brať Bibliu vážne, myslím si, že nie je ľahká vec. Ako zistím, že sa mi cez tie slová prihovára sám Boh? Cítim nejaký pocit nepokoja, rozrušenia, pretože Boh ma skúša. Jeho slovo je stále živé, nabité energiou – ako vraví Pavol: ostrejšie ako meč nabrúsený na oboch stranách. Zatiaľ čo meč môže prebodnúť len telo, slovo nášho Boha si nachádza cestu aj cez akúsi hranicu medzi telesným a duchovným, medzi smrteľným a nesmrteľným. Jeho slovo zasahuje až do najhlbších vrstiev, skúma najtajnejšie pocity, najvnútornejšie pohnútky. Keď sa mi prihovára Boh, všetko sa pred ním odkrýva a jeho slovo ma súdi. On vidí všetko, čo robím, vie o všetkom, o čom rozmýšľam, odkrýva vo mne dobré i zlé. Pred ním nemôžem mať žiadne tajomstvá. Naozaj nájsť Boha v Biblii je pre nás, zdá sa, nebezpečná vec. My sa niekedy chceme len tak trochu pošprtať v Biblii, trochu listovať, ale zrazu sa stane to, že z jej stránok vystúpi Pán Ježiš a povie nám absolútnu pravdu o nás. Keď sa na seba pozrieme vo svetle jeho slova, mali by sme zostať zahanbení alebo zmetení. Dánsky teológ Kierkegaard hovorí, že najväčšou skúškou, akej sa človek môže podrobiť, je stať sa kresťanom. Byť sám s Bibliou, to nie je nejaké pobožné cvičenie. Je to odvážny skutok, ktorý môže zmeniť môj život, alebo aspoň ten jeden deň. Pretože slovo nášho Boha k nám prichádza občas ako oheň, ktorý spaľuje našu nevšímavosť, ľahostajnosť a spokojnosť. Ako kladivo, ktoré roztĺka naše malicherné predstavy, našu márnosť. Ako kladivo, ktoré držal Martin Luther pred kostolom. Prichádza ako šum tichej chvíle a šepot lístia, ktorý nám vdychuje do uší a srdca ticho, pokoj. Predtým, než otvorím Jeho slovo, je dôležité modliť sa, je dôležité: byť s Bibliou sám a zavrieť dvere! To nie je môj výmysel, to vraví Pán Ježiš. Zavri dvere! Už sme spomínali na tomto mieste v kostole nedávno, že nevieme počuť Boha, pretože počúvame iné hlasy. Nezatvárame dvere! Máme vždy vo vrecku mobil. Keď človek vstane ráno, ihneď ho otvorí a pozrie si správy. Potom v každej chvíli pozerá, kto mu čo poslal. Tieto dvere nechávame vždy napoly pootvorené a starosti bežného dňa sú v tú chvíľu v našich ušiach, v našej hlave.

Milé sestry a bratia, ak sme sa rozhodli a nabrali odvahu vypočuť si hlas svojho Boha, musíme dvere, tie skutočné, ale i tie pomyselné, úplne zavrieť. Boží hlas nebudeme počuť, ak s ním necháme súťažiť aj iné hlasy.

Čas len pre Boha! Za zatvorenými dverami! Bežný život a jeho starosti nechaj aspoň na chvíľu vonku. Čas len pre Neho, pre Jeho hlas! Veď koľkokrát si On našiel čas pre tvoje slová! Ty to vieš! Vieš to! Inak by si naňho nevolal. Úspech týchto chvíľ s Bohom a Jeho slovom závisí od tvojho srdca. Dokážeme odložiť myšlienky na prácu, na naše starosti, ktoré zamestnávajú našu myseľ? Aj na naše radosti, pre ktoré veľakrát nemáme čas tie dvere zatvoriť a byť chvíľu sami s Bohom? Vyprázdniť myseľ, srdce, od tohto závisí úspech chvíle s Bohom. Chvíle za zatvorenými dverami. Milé sestry a bratia, musíme si stále pripomínať, že Biblia nie je záznam slov mŕtvych ľudí, to nie sú len nejaké cirkevné dejiny, je to hlas živého priateľa!

Čas s Bibliou je čas so svojím Bohom, je to čas, v ktorom ma Boh pozýva pozrieť sa na seba. Pozrieť sa na svoj obraz. Vo svojom slove nás nepozýva len vypočuť si Jeho múdre myšlienky, ale pozýva nás premieňať svoj život. Keď za zavretými dverami, s Bibliou v rukách a modlitbou na perách nájdeme svojho Boha, nájdeme aj samých seba a sami budeme chcieť odkryť svoju dušu a svoje srdce pred Tým, ktorému sa budeme zodpovedať. Amen.“

Sarvaš – dôležité mesto našej Slovače

Po pobožnosti nasledovalo privítanie hostí v mene CSSM a parlamentného hovorcu slovenskej národnosti v Maďarsku Antona Paulika. Moderátorka osobitne privítala parlamentného poslanca miestneho volebného okrsku Bélu Dankóa, námestníčku ombudsmana zodpovednú za ochranu práv národností žijúcich v Maďarsku Dr. Erzsébet Szalayovú Sándorovú, podpredsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Petra Prochácku, zástupcu veľvyslanca Slovenskej republiky (SR) v Maďarsku Mariána Vargu, generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Emila Kuchára, podpredsedu Matice slovenskej Mareka Hanusku, národnostného referenta Ministerstva vnútra, Odboru pre riadenie regionálneho školstva, Oddelenia neštátnych školských inštitúcií Štefana Kraslána, prvého podpredsedu Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a podpredsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí pre Dolnú zem Pavla Hlásznika, predsedníčku Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska Ľudmilu Šomrákovú, predsedu Kultúrnej komisie Slovákov žijúcich v zahraničí pri ÚSŽZ Vlastimila Fabišíka, dekanku Pedagogickej fakulty Univerzity Ferenca Gála Dr. Krisztinu Katonovú, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženku Egyedovú Baránekovú, predsedu Únie slovenských organizácií v Maďarsku Františka Zelmana, predsedníčku Slovenského spolku Identita Karolu Klauszovú, predsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Benceho Szeljaka a v neposlednom rade hostiteľa, primátora mesta Sarvaš Michala Babáka, ako aj prítomných národnostných parlamentných hovorcov, predsedov celoštátnych národnostných samospráv, primátorov a starostov okolitých miest a obcí, predstaviteľov slovenských samospráv a spolkov a všetkých prítomných.

„Na mieste, kde sme sa zišli, aby sme oslávili náš sviatok, sa pred 300 rokmi začala písať nová kapitola dejín krásneho zeleného mestečka na ľavom brehu mŕtveho ramena Kereša, Sarvaša,“ začala svoj príhovor v mene organizátorov predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková. „Túto kapitolu začali písať evanjelickí osadníci zo severných častí Uhorska po slovensky. Na pamiatku znovuzakladateľov mesta Slovenská národnostná samospráva Sarvaša na námestí pred Starým evanjelickým kostolom pred 20 rokmi umiestnila pamätník. Kus žuly sa dostal na maďarskú Dolnú zem zo Slovenska a symbolizuje tak odštiepenie zakladateľov mesta od ostatných častí slovenského národa, ako aj ich spoločné pevné korene zapustené hlboko do zeme.

Územie mesta a jeho okolie bolo podľa archeologických vykopávok osídlené od praveku. Názov Sarvaš prvýkrát spomína vo svojej kronike Anonymus ako Mons Cervinus, čiže sarvašský kopec. Po vyhnaní Turkov panovník Karol III. daroval Sarvaš podplukovníkovi barónovi Jánovi Jurajovi Harruckernovi za jeho dlhoročné zásluhy. Barón zaľudnil územie slovenskými poddanými. Kolonisti podpísali osadnícku zmluvu 23. júla 1722. Táto dohoda im zaručovala náboženskú slobodu a na niekoľko rokov oslobodenie od urbárskych bremien. Bolo v nej za– kotvené aj postavenie suchého mlyna, zabezpečenie ziskov z jatky, krčiem a rybolovu, ako aj dreva zo statkárskeho lesa na postavenie kostola a domov pre osadníkov. Tieto vymoženosti položili základy nevídaného rozvoja obnovenej obce.

Sarvaš sa vyznačuje tým, že sa k nemu viažu mená viacerých významných osobností, ktoré si vážia obidva naše národy – Slováci aj Maďari. Steny Starého chrámu, ktorý stojí na mieste spomínaného sarvašského kopca, sú majestátnym večným pomníkom bývalého farára sarvašských evanjelikov, zakladateľa prvej praktickej poľnohospodárskej školy v Európe Samuela Tešedíka mladšieho. Jeho meno nesie múzeum, ktoré dostalo stály domov v budove niekdajšej školy. Deň narodenia Samuela Tešedíka, 20. apríl, si Valné zhromaždenie CSSM vybralo aj ako dátum Dňa slovenských pedagógov v Maďarsku, čím sme chceli prispieť aj k zviditeľneniu priekopníckeho diela Tešedíka na poli pedagogiky. V tento deň odovzdávame našim najlepším pedagógom morálne ocenenie, vyznamenanie „Pedagóg roka“. 280. výročie narodenia Samuela Tešedíka si miestna slovenská samospráva pripomenula obnovením jeho hrobu a konferenciou venovanou tejto významnej osobnosti. V Sarvaši po zániku Tešedíkovej školy pôsobilo evanjelické gymnázium, na ktorom vyučovali a študovali viaceré významné osobnosti slovenského kultúrneho, vedeckého a politického života, a to nielen z Dolnej zeme.

Sarvaš je v živote našej národnosti významným mestom aj z toho dôvodu, že tunajšia slovenská národnostná škola bola prvá vzdelávacia inštitúcia, ktorá sa v roku 2004 dostala do prevádzky našej celoštátnej samosprávy. Bol to začiatok budovania systému inštitúcií, so všetkými počiatočnými ťažkosťami, položenie základov kultúrnej autonómie. Krok, ktorým naša komunita prevzala na seba zodpovednosť za budúcnosť tejto inštitúcie. Myslím si, že rozhodnutie spred takmer dvadsiatich rokov bolo správne, o čom svedčia výsledky školy, ale aj úspešné pokračovanie v procese preberania dvojjazyčných škôl v nasledujúcom desaťročí. Naše školy sa v nových podmienkach rozvíjali nielen z hľadiska hmotného, ale sa stali aj akýmisi dielňami vývoja a používania nových pedagogických metód. V tomto smere je naša sarvašská škola príkladom aj pre ostatné inštitúcie.

Sarvaš sa do povedomia našincov zapísal aj svojou vysokou školou pedagogickou, na ktorej sa pripravujú učiteľky materských škôl. O význame tejto inštitúcie vypovedá aj fakt, že materské školy sú prvým ohnivkom v systéme slovenského národnostného školského systému a zohrávajú nezastupiteľnú úlohu pri vytváraní citového vzťahu svojich zverencov k slovenskému jazyku a kultúrnemu dedičstvu. Sarvaš sa môže pýšiť aj tým, že miestna slovenská národnostná samospráva vlastní a prevádzkuje Slovenský oblastný dom a Slovenský spoločenský dom. Tu sídli Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť, ktorý si vytýčil za cieľ zachovávanie slovenských tradícií. V meste pôsobí Slovenské národnostné divadlo Cervinus Teátrum a široko-ďaleko zná– my Tanečný súbor Tešedík.

Uvedené skutočnosti nás oprávňujú k optimizmu a zároveň nás zaväzujú, aby sme spolu s miestnou slovenskou komunitou, vedením a inštitúciami mesta vynakladali ďalšie úsilie na zachovanie a posilňovanie slovenského ducha tohto pre nás tak dôležitého mesta!

Ďakujem vám za pozornosť!“

Úcta oceneným

Po technickej prestávke nasledovalo odovzdanie vyznamenaní CSSM „Za našu národnosť“ i Ceny Štefana Lamiho. Na slávnostnom akte spoluúčinkovali Edita Csasztvanová Vassová, Zuzana Csasztvanová a Mládežnícky dychový orchester zo Slovenského Komlóša s dirigentom Jánosom Krcsmérim, ktorý sa po prvýkrát predstavil so skladbou Adama Hudeca: Slováci v Maďarsku – Piesne z Dolnej zeme, Piliša, Ečeru, Jače, Novohradu a Zemplína.

Slovenský hudobný skladateľ Adam Hudec, na prosbu Mládežníckeho dychového orchestra v Slovenskom Komlóši pri príležitosti 50. výročia jeho založenia, zložil pre nich dielo pod názvom Komlóšske čardáše. Premiéru malo v Slovenskom Komlóši 17. augusta 2017 na IX. Medzinárodnom festivale dychových orchestrov a zožalo veľký úspech. Tu sa zrodil nápad, aby napísal ešte jedno dielo využijúc folklórne klenoty Slovákov v Maďarsku. Na jeho príprave sa podieľali Ondrej Csaba Aszódi, Katarína Szabová Tóthová, Katarína Király, František Zelman a samozrejme dirigent orchestra János Krcsméri. Dielo bolo dokončené v roku 2020 a bolo ušité na komlóšsku dychovku. Bohužiaľ, kvôli pandémii má premiéru iba teraz. V diele sú ukážky z takmer všetkých regiónov Maďarska obývaných Slovákmi.

Zlatko Papuček

Laureáti vyznamenania Za našu národnosť

Rozália Izingová Pružinová sa narodila 7. Februára 1951 v Tatabáni. Základnú školu aj gymnázium ukončila v Tatabáni. Po maturite pokračovala v štúdiu na vysokej škole v Szombathelyi, kde v roku 1973 získala diplom v odbore osvetová pracovníčka a knihovníčka. Jej prvým pracoviskom sa stalo Osvetové stredisko A. S. Puškina v Tatabáni-Bánhide. Tu pôsobila najskôr ako osvetová pracovníčka, neskôr plných 20 rokov bola riaditeľkou tejto inštitúcie.

Rozália veľmi dobre poznala obyvateľov svojho rodiska – ich zvyky a jazyk. Zložila aj strednú jazykovú skúšku zo slovenského jazyka. Počas svojho pôsobenia vytvorila čulý život v kultúrnom dome – tanečnú skupinu Rozmarín, spevácku skupinu, tvorivé dielne, dychovú kapelu atď. Mala veľmi dobré kontakty so všetkými generáciami. Bola zakladateľkou slovenskej samosprávy v Tatabáni-Bánhide, dva volebné cykly bola členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a po odchode do dôchodku sa stala vedúcou regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku v Tatabáni-Bánhide. Nešetriac svoj voľný čas, svedomitou odbornou prácou organizovala viac desaťročí slovenský kultúrny život nielen v Bánhide, ale aj v regióne Vérteš-Gereče. Jej zásluhou je aj odborné zozbieranie pamiatok, ako nábytok, odev a predmety každodenného života slovenských predkov do Slovenského domu v Tatabáni-Bánhide. Je držiteľkou viacerých vyznamenaní, zo slovenských spomenieme vyznamenanie Zväzu Slovákov v Maďarsku „Za slovenskú kultúru“. Vyznamenanie jej udeľujeme za viac ako 40-ročnú svedomitú, agilnú a vytrvalú prácu. Rozália Izingová Pružinová nás, bohužiaľ, 28. Apríla 2022 navždy opustila! Česť jej pamiatke! Vyznamenanie prevezmú členovia rodiny neskôr.

Anna Franková sa narodila 24. decembra 1960. Základnú školu navštevovala vo svojom rodisku – v Strieborných Viniciach pri Sarvaši. V roku 1979 ukončila stredoškolské štúdium maturitou v čabianskom slovenskom gymnáziu. Diplom zo slovenského jazyka pre vyučovanie slovenčiny na 2. stupni základnej školy získala v roku 1998 na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza v Segedíne. Ďalší diplom zo slovenského jazyka a národnostnú aprobáciu pre vyučovanie slovenčiny na strednej škole získala taktiež na segedínskej univerzite v roku 2012.

Od roku 1979 bola učiteľkou na Slovenskej základnej škole, materskej škole a kolégiu v Sarvaši. Svoju prácu vykonáva vždy svedomito, spoľahlivo, húževnato a s úctou k ľuďom a hodnotám. Vždy sa snaží o to, aby si žiaci ctili jazyk a kultúru svojich predkov, aby slovenčinu ovládali na najvyššom možnom stupni. Jej snaha a pracovitosť je merateľná. Jej žiaci dosahovali na regionálnych a celoštátnych súťažiach dobré výsledky a mnohí si urobili jazykovú skúšku zo slovenského jazyka základného, stredného, ale aj najvyššieho stupňa. Keď ju poprosili, aby v záujme uchovávania slovenského jazyka vyučovala svoj materinský jazyk ako cudzí jazyk na Gymnáziu Petra Vajdu v Sarvaši, neváhala a ponuku s radosťou prijala.

Aktívne spolupracovala pri zostavení a lektorovaní viacerých slovenských učebníc a pracovných zošitov. Okrem práce na učiteľskom poli si s láskou plnila aj iné úlohy. Od mladosti sa pripájala k sarvašskému slovenskému kultúrnemu životu. Stala sa členkou obnoveného Slovenského kultúrneho spolku Vernosť. Od roku 1999 sa z radovej členky stala aktívna organizátorka a od roku 2001 do roku 2014 bola jeho predsedníčkou. Aktívne sa zapájala aj do riadiacich aktivít Slovenskej národnostnej samosprávy v Sarvaši, od roku 2014 je jej predsedníčkou. Počas jej pôsobenia v tejto funkcii sa podarilo odkúpiť a obnoviť miestny Slovenský oblastný dom. Aj obnova Slovenského spoločenského domu je výsledkom jej snaženia. Okrem záchrany a obnovy materiálnych hodnôt venovala pozornosť aj nehmotnému dedičstvu predkov. Nedá sa ľahko spočítať, koľko detských táborov a národnostných podujatí zorganizovala a organizuje.

Pozbierala a vydala v knihe Klenoty sarvašských Slovákov obyčaje tunajších obyvateľov a tým zabezpečila, aby sa tradície a zvyky Sarvašanov uchovali aj pre ďalšie generácie. Z miestnych piesní sa uvila kytica a slovenský spevokol v sprievode citary zvečnil krásu tunajších pokladov na CD. Anna Franková opäť pomáhala, organizovala. Jej texty a články sa pravidelne objavujú v slovenskej prílohe miestnych novín Novinkár nad Kerešom.

V Sarvaši ju pozná každý pod menom Ačika. V tichosti si dôsledne plní zverené úlohy, svoju prácu považuje za službu a venuje sa jej z celého srdca a zo všetkých síl. Rada a ochotne každému pomôže. Venovať sa slovenčine, slovenskej národnosti, deťom, ktoré sa učia po slovensky, ale aj Slovákom vo svojom rodisku je pre ňu prirodzené. Vždy sa snaží, aby sa udržiavali všestranne prospešné a blízke kontakty slovenských národnostných samospráv a organizovali aktivity aj medzi inými regiónmi. Aj tým motivuje deti a mládež ku kultúrnemu životu Slovákov. Okrem toho vyvíja aktivity, do ktorých sa zapájajú nielen Slováci, ale aj iné národnosti v krajine. Veľa pracovala a snažila sa o to, aby sa Národnostný športový deň úspešne uskutočnil a aby mládež, ktorá sa zapojila, precítila radosť z úspešnej spolupráce.

Ruženka Komjáthiová sa narodila 14. Marca 1957 v meste Pápa. Základnú a strednú školu ukončila vo Veszpréme. V roku 1977 po získaní štipendia pokračovala v štúdiu na Univerzite Komenského v Bratislave, odbor dejepis.

V roku 1982 získala vysokoškolský diplom a vzápätí sa s manželom presťahovali do Veňarca. Práve tu hľadali učiteľku slovenčiny a mohli im poskytnúť aj služobný byt a tak na návrh vedenia Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku ju prijali. Už je tomu 40 rokov. Slovenský jazyk tu vyučovala až do roku 2020, kedy odišla do dôchodku.

Postupne sa stále viac zapájala do národnostného života v obci. Každý rok veľmi úspešne pripravovala žiakov na celoštátnu súťaž Slovenské spievanky a veršovačky, ako aj na jazykové skúšky zo slovenského jazyka.

Bola vedúcou detského folklórneho súboru Vretienko a doteraz je vedúcou folklórnej skupiny Rozmarín, ktorá patrí medzi najlepšie kolektívy v Maďarsku. Roky je iniciátorkou priateľských stykov Veňarcu s Dolnou Strehovou, Hrušovom a Veľkým Krtíšom.

Od vzniku miestnej Slovenskej národnostnej samosprávy je jej členkou, dve volebné obdobia je aj jej predsedníčkou. Takisto je vo vedení pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku. Dva volebné cykly pracovala ako poslankyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Od roku 2010 bola jedno volebné obdobie predsedníčkou Novohradskej župnej slovenskej národnostnej samosprávy, v súčasnosti je jej podpredsedníčkou.

Bola oduševnenou organizátorkou a účastníčkou slovenských táborov a neskôr školy v prírode, takže celé generácie detí z veňareckej školy majú nezabudnuteľné zážitky zo slovenského Hronca. Je pravidelnou a aktívnou účastníčkou odborných školení, konferencií a nenahraditeľnou organizátorkou Novohradského národnostného stretnutia v Banke, novohradského stretnutia slovenských národnostných detí Novohradské lipky, haluškového festivalu vo Veňarci a mnohých ďalších národnostných podujatí. Medzitým lektorovala učebnice slovenského jazyka. To všetko by však nezvládla bez podpory rodiny. Oduševnenosť a zanietenosť pre slovenskú národnosť zdedili jej tri dcéry. Ich spevácke trio pod názvom Sestry Komjáthiové je vždy svojím majstrovským výkonom ozdobou slovenských festivalov doma i v zahraničí (Banka, Detva, Východná). Ruženka Komjáthiová je držiteľkou vyznamenania Novohradskej župnej slovenskej národnostnej samosprávy „Na pamiatku Anny Hudecovej“. Jednoznačne je možné ju charakterizovať ako nesmierne skromnú, tolerantnú, oduševnenú, aktívnu a medzi Slovákmi uznávanú osobnosť slovenského národnostného života.

Dr. Zuzana Szabová od svojho narodenia 27. augusta 1950 žije v Cinkote, v XVI. obvode Budapešti. Pochádza zo slovenskej rodiny, ktorej predkovia sa dostali do Cinkoty pred viac ako 300 rokmi z okolia Banskej Bystrice.

Vysokú školu poľnohospodársku skončila v Gödöllő. Študovala na Právnickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa. Vďaka svojej maximalistickej vlastnosti získala aj ďalšie vedomosti v oblasti štátneho hospodárstva, účtovníctva, etiky, turistického ruchu a teológie.

Pracovala na mnohých a rôznych pracoviskách. Dnes je aktívnou advokátkou. Medzi prvými bola aj pri zrode slovenských národnostných samospráv. V Cinkote práve ona začala organizovať obyvateľov slovenskej národnosti. Pod jej vedením vznikla aj miestna slovenská samospráva, ktorej je dodnes veľmi pracovitou a oduševnenou predsedníčkou. Odkedy je na čele slovenského národnostného života, Cinkoťania zisťovali, odkiaľ a kedy prišli Slováci do tejto časti hlavného mesta, dokonca vytvorili živú, priateľskú spoluprácu s Dolnou a Hornou Mičinou. Založili miestny spevácky zbor. Spolu s miestnou samosprávou vytvorili národopisnú zbierku tu žijúcich Slovákov. Vyše dvadsať rokov je Zuzana Szabová známou osobnosťou slovenského národnostného života nielen v Cinkote, kde pravidelne organizuje kultúrne podujatia, ale aj v okolí Budapešti, v samotnom hlavnom meste, a taktiež v celoštátnom meradle. Zastupuje rôzne funkcie v Doline, v organizácii pripeštianskych Slovákov (dnes je predsedníčkou), je členkou Slovenskej samosprávy Budapešti a členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, kde bola viac rokov predsedníčkou Finančného výboru. Teraz je predsedníčkou Výboru pre verejné obstarávanie a právne záležitosti. Od založenia Únie slovenských organizácií je aktívnou členkou vedenia tejto organizácie.

Pravidelne a neúnavne pomáha každému slovenskému spolku, či organizácii najmä v právnych a finančných otázkach. Ale neodmietne pomoc ani v súkromnom živote každého, kto sa na ňu obráti, a to vždy bez nároku na odmenu.

Cena Štefana Lamiho

Dr. Katarína Király je riaditeľkou Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku. Tancovať začala už na základnej škole. Ako 12-ročná sa zúčastnila intenzívneho tanečného táboru pre vedúcich tanečných súborov. Tancovala v Tanečnom súbore Jánosa Bihariho pod vedením Annamárie Neuwirthovej, v Ústrednej národnostnej tanečnej skupine Fakľa, ktorú založil Antal Kricskovics. Počas vysokoškolského štúdia tancovala v súboroch Dimitrovec a tiež vo folklórnom súbore Gymnik pri Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Po ukončení štúdia sa presťahovala s rodinou do Békešskej Čaby, kde tancovala v Národnostnej tanečnej skupine Čaba. Patrí k zakladateľom tanečnej skupiny Prameň (1990) a zároveň aj nacvičovala s členmi tanečnú techniku. Medzitým šila kroje pre členov tanečnej skupiny Čaba a Prameň. V letných tanečných táboroch pre vedúcich súborov a detských tanečníkov vyučovala tanečnú techniku. Pomáhala v práci Národnostnému tanečnému súboru v Banke, čemerskej Furmičke, ečerskému Zelenému vencu a dodnes spolupracuje s Folklórnou verejnou nadáciou v Sarvaši, vďaka ktorej funguje aj Tanečný súbor Tešedík.

V roku 1990 začala v svojich rodných Mlynkoch so zberateľskou činnosťou. Popri krojoch a zvykoch jej pozornosť upútali najmä tanečné tradície. Nie náhodou preto v interdisciplinárnych táboroch, ktoré organizuje Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, sa venuje práve tomuto odvetviu. Aj vo svojej dizertačnej práci sa zaoberala tým, či je možné zachovať slovenskú identitu vďaka tanečným tradíciám.

Ako pracovníčka Slovenskej redakcie Maďarskej televízie, neskôr ako vedúca redakcie zhotovila mnoho dokumentárnych filmov, ktoré spracovali tunajšie slovenské zvyky. V roku 2001 vznikol dokumentárny film s názvom „Už je ďjouča, už je naše...“, predstavujúci ečerské svadobné tradície a históriu vzniku choreografie Miklósa Rábaiho a jej následný život. Za réžiu a spracovanie získala Katarína Király ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale Etnofilm Čadca v roku 2002.

Skúsenosti v televízii spojila s túžbou vyučovať ľudové tance, ktorej výsledkom bol za pomoci Folklórnej verejnej nadácie v Sarvaši vzdelávací film o nácviku maglódskych a tirpáckych tancov.

Etnograf Štefan Lami sledoval Katarínu Király už od jej detstva a často jej radil a upozorňoval na nedostatky domáceho slovenského tanečného hnutia. Keď sa v roku 2004 stala riaditeľkou Slovenského osvetového centra, začala organizovať pre vedúcich tanečných súborov a asistentov školenia, a v spolupráci s Maďarskou univerzitou tanečného umenia metodické zamestnania pre pedagógov. Veľký dôraz kládla, popri školení učiteľov tanca, na oboznámenie detí so širokou škálou slovenských tanečných tradícií. Po tom, čo strávila dostatok času odovzdávaním odborných vedomostí, vymyslela a vypracovala kvalifikačnú prehliadku Vo víre tanca pre slovenské folklórne skupiny a tanečné súbory na zachovávanie tradícií v krajine a vypracovala s tým spojené pravidlá Ceny Štefana Lamiho.

Pre toto hnutie získala mnoho odborníkov, ktorí svojimi znalosťami aj odvtedy podporujú prácu domácich skupín. Sme presvedčení, že Dr. Katarína Király si na základe vyššie uvedených faktov zaslúži Cenu Štefana Lamiho.

Výstava tkanín v pamiatkovom dome

Deň Slovákov v Maďarsku v Sarvaši sa začal otvorením výstavy slovenských tkáčskych výrobkov, ktorú zorganizovalo stredisko sarvašského regiónu Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku. Na slávnostnom otvorení výstavy v Slovenskom pamiatkovom dome hostí najprv privítala predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy mesta Sarvaš Anna Franková a po nej podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Monika Szabová.

Referentka pre kultúrne dedičstvo Terézia Wéberová Hanzová uviedla, že pôdorys domu je typický pre dolnozemský typ domu a že bol sprístupnený verejnosti v roku 1975 na prvej konferencii etnografov národnostných menšín. Jeho primárnym cieľom bolo zachovať a vystaviť artefakty vtedajšej upadajúcej kultúry miestnych Slovákov. Budovu postavila v roku 1885 zámožná rodina Gajdošovcov. V roku 2006 sa stala majetkom miestnej slovenskej samosprávy a od roku 2018 prešla viacerými rekonštrukčnými a záchrannými prácami. T. Wéberová Hanzová o aktuálnej výstave tkáčskych výrobkov, ktorú pripravila Mária Mraviková, uviedla, že konopné plátno, ktoré je surovinou pre vystavené výrobky, hralo po stáročia dôležitú úlohu v poľnohospodárstve aj miestnych slovenských roľníkov. Dodala, že ich výroba je časovo veľmi náročná, pretože na výrobu jedného metra tkaniny je potrebných 20 až 30 hodín práce. Dozvedeli sme sa, že v Sarvaši sa kedysi na brehoch mŕtveho Kereša dorábalo konope, z ktorého sa tkali látky na rôzne príležitosti roľníckeho a každodenného života. Patrili k nim napríklad zdobené vankúše, plachty, obrusy a textílie používané pri rodinných a cirkevných oslavách a pohreboch. Niektoré z nich si môžete pozrieť na dočasnej výstave, ktorá je aj teraz otvorená. Po prezentácii výstavy zahrala divákom citarová skupina zo Slovenskej základnej školy, materskej školy a kolégia, ktorá si potom mohla prezrieť pamiatkový dom.

Bence Püski-Liker

Pro Cultura Slovaca pre čemerský Spolok Furmička

Súčasťou osláv Dňa Slovákov v Maďarsku 2022 v Sarvaši bolo aj odovzdávanie medzinárodných dolnozemských vyznamenaní za záslužnú činnosť v oblasti kultúry na Dolnej zemi. Na jeseň 2001 v Segedíne sa predstavitelia reprezentatívnych organizácií dolnozemských Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska zhodli na tom, že je potrebné oceniť prínos osobností vyvíjajúcich aktivitu v oblasti kultúry v tom najširšom zmysle slova, od ochotníckych a spolkových prejavov až po profesionálne formy kultúry. Rozhodli zároveň o tom, že cena bude spoločná, dolnozemská. To je po cene pre literárne počiny pomenovanej po Ondrejovi Štefankovi a Tešedíkovej cene za učiteľskú a výchovno-vzdelávaciu prácu v slovenskom zahraničnom svete už tretie spoločné vyznamenanie. Následne, na novembrovom zasadaní v Novom Sade bola zriadená cena Pro Cultura Slovaca, ktorá má vyjadriť úctu činnosti slovenských kultúrnych dejateľov na Dolnej zemi. Aj tohto roku chceli organizátori vzdať hold dlhoročnej a úctyhodnej práci vykonávanej na poli slovenskej kultúry ďalším významným osobnostiam a kolektívom.

V slávnostnej sieni Múzea Samuela Tešedíka v Sarvaši boli prítomní oficiálni hostia z Rumunska, Slovenska, Srbska a, samozrejme, z kruhu Slovákov v Maďarsku. Na úvod podujatia odzneli fanfáry v podaní sólistov Komlóšskeho mládežníckeho dychového orchestra. Vzápätí predstavil štatút udeľovania ocenenia Pro Cultura Slovaca prvý podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, predseda spoločnosti pre edukáciu a kultúru v Nadlaku a podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí pre Dolnú zem Pavel Hlásznik. Významných hostí menovite privítala predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, výkonná tajomníčka Svetového združenia Slovákov v zahraničí a predsedníčka poroty udeľujúcej vyznamenania Alžbeta Hollerová Račková.

Maglódske tance v podaní tanečníkov súboru Tešedík

Predsedníčka poroty prítomných informovala o rozhodnutí, ktoré grémium o udelení ocenení Pro Cultura Slovaca prijalo 28. apríla 2022 na svojom pracovnom zasadnutí v Nadlaku. „Majúc na zreteli nevyčísliteľný objem práce, ktorý naši kultúrni aktivisti obetujú na oltár slovenskosti, často aj na úkor svojej rodiny a vlastnej osoby, sa zakladatelia rozhodli morálne oceniť našich kolegov aj Pamätnými listami Pro Cultura Slovaca,“ dodal Pavel Hlásznik.V tom duchu Pamätný list Pro Cultura Slovaca v roku 2022 získal Vlatko Miksad z Chorvátska – za prínos v oblasti divadelného umenia a umeleckého prednesu a Mariena Stankovićová-Kriváková zo Srbska – za prínos v oblasti hudobného umenia, za činnosť vo vedení kultúrno-umeleckých telies tradičnej a modernej kultúry, za šírenie dobrého mena slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí. Odôvodnenie ocenenia Vlatka Miksada prečítal Pavel Hlásznik. Vo svojej laudácii poukázal predovšetkým na kultúrnu mnohovrstevnosť oceneného. „Okrem mimoriadnej starostlivosti o udržiavanie a rozvoj slovenčiny svojich žiakov na všetkých miestach, kde pôsobil ako pedagóg, venoval sa estetickému pôsobeniu na svojich zverencov prostredníctvom nácviku divadelných hier, rozprávok, odovzdávanie lásky k slovenskej ľudovej piesni a hudbe,“ povedal P. Hlásznik. Vlatko Miksad vo svojom poďakovaní okrem iného hovoril o hrdosti, ktorú prežíval, keď jeho študenti natoľko dobre obstáli na jazykových prípravkách pred štúdiom na vysokých školách na Slovensku, že už po niekoľkých mesiacoch mohli postúpiť na vybrané odbory vysokých škôl. Vďaka tomu, čo ich naučil, nepotrebovali ročnú prípravku.

Odôvodnenie na udelenie Pamätného listu Pro cultura Slovaca Mariene Stankovićovej-Krivákovej predniesla predsedníčka Miestneho odboru Petrovec Matice slovenskej v Srbsku a predsedníčka Rady pre Slovákov žijúcich v zahraničí pri Matici slovenskej na Slovensku Katarína Melegová-Melichová. Vo svojom odôvodnení popri inom poukázala na záslužnú prácu hudobnej pedagogičky v oblasti výchovy mladých talentov, čomu sa venovala počas celej svojej profesijnej kariéry. S detskými speváckymi zbormi, ktoré vedie, získala množstvo strieborných a zlatých medailí na kultúrnych a súťažných prehliadkach Vojvodiny a Srbska. Vo svojej dirigentskej a publikačnej činnosti ocenená pokračuje aj na dôchodku. „Videla som, že existuje priestor, ktorý možno vyplniť hudobnou kultúrou,“ povedala Mariena Stankovićová-Kriváková. „Teraz, keď mám viac času, sa otvárajú nové možnosti. Pred dvomi rokmi sme založili skupinu populárnej hudby pre deti. Nebojím sa práce, mám na ňu silu. Som vďačná navrhovateľom aj porote za ocenenie môjho úsilia,“ vyslovila svoje poďakovanie ocenená.

Po odovzdaní Pamätných listov vystúpili na pomyselnom javisku opäť vynikajúci tanečníci folklórneho tanečného súboru Tešedík s úchvatným predvedením zemplínskych tancov. Talentovaní mladí ľudia vyčarili na tvárach obecenstva široké úsmevy, za čo sa im publikum odmenilo mohutným potleskom. Tanečná vložka bola zároveň dokonalým prepojením k odovzdaniu ocenenia Pro Cultura Slovaca.

Medzinárodná porota rozhodla udeliť Cenu Pro Cultura Slovaca v r. 2022 Folklórnemu spolku Furmička v Čemeri z Maďarska – za prínos v oblasti ľudovej kultúry a Ondrejovi Maglovskému zo Srbska – za prínos v oblasti hudobného umenia, v oblasti tvorby a realizácie významných kultúrnych podujatí, v oblasti audiovizuálnej tvorby, za činnosť vo vedení kultúrno-umeleckých telies tradičnej a modernej kultúry, za šírenie dobrého mena slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí, za ich prezentáciu a propagáciu.

Odôvodnením udeliť ocenenie Folklórnemu spolku Furmička poverila porota spolupracovníčku redakcie Ľudových novín Eriku Trenkovú, ktorá aktívne sleduje dianie v spolku. V laudácii sa hovorilo o doterajších oceneniach súboru, o záslužnej činnosti v oblasti pestovania ľudových zvykov slovenských znovuzakladateľov obce Čemer, ako aj o zachovávaní a chránení parádnych autentických čemerských krojov, či o výchove mládeže k láske a úcte k slovenskému národnému dedičstvu v obci. V mene formácie sa za ocenenie poďakovala predsedníčka spolku Alžbeta Szabová. Podpredsedníčka organizácie Agneša Kelemenová, tiež patrične odetá v čemerskom ľudovom odeve, hovorila o tom, akú radosť prežívajú, keď dovedna vystupujú na javisku od trojročných drobcov po sedemdesiatnikov súboru. Podelila sa s obecenstvom s dobrými pocitmi, ktoré spoločne zažívajú v Slovenskom dome vo sviatky i všedné dni.

O zásluhách, ale najmä láske Ondreja Maglovského k hudbe hovorila znalkyňa umeleckej dráhy virtuóza Katarína Melegová-Melichová. Publikum sa z laudácie dozvedelo nielen ako a kedy dostal malý Ondro svoju prvú harmoniku, ktorá bola taká veľká, že ho mohla vari aj zabiť, ale aj príbeh jeho umeleckého rastu a profesionálnej zanietenosti hudobníka a rozhlasového redaktora. To nám prezradil ocenený, že i on kúpil dostatočne veľkú harmoniku pre svojho malého vnuka, aby mu mal kto a s čím kráčať v šľapajach. Maestro Maglovský namiesto dlhých rečí vyjadril svoje poďakovanie tak, že rozozvučal svoj ohromný nástroj. Hral na ňom nielen prstami, ale pridal celú svoju dušu. Ako to vedia len skutoční umelci. Dojaté obecenstvo sa s rozhodnutím poroty Pro Cultura Slovaca 2022 plne stotožnilo.

Erika Trenková

Na jarmoku Dňa Slovákov v Maďarsku

V rámci Dňa Slovákov v Maďarsku opäť usporiadali gastronomický jarmok, ktorý sa konal na dvore Kaštieľa Bolzovcov. Dookola boli umiestnené stany, v ktorých sa činili a svoje dobroty ponúkali predstavitelia jednotlivých regiónov. Dopoludnia bol na nádvorí príjemný tieň. Vrhali ho obrovské košaté stromy. V pravej letnej horúčave sa aspoň dopoludňajšie hodiny zdali byť ľahšie pri kastróloch. Väčšina šikovných gazdiniek, nápomocných organizátorom z jednotlivých kultúrnych stredísk, sa šikovne zvŕtala bez ohľadu na vek. Presnejšie, bez ohľadu na vyšší vek, išla im práca v stanovej kuchyni pekne od ruky. Hneď pri vchode na jarmok sa pri stane Baňačky už zrána vyrábal „poľný parák“ – hrniec, v ktorom mala vrieť voda a priviazali naň plátenný obrúsok. Výdatne pri tom pomáhali všetky prítomné ruky, ba aj šofér zemplínskeho autobusu sa aktívne zapájal. Potom, keď voda v hrnci zovrela, ženičky naň poukladali slivkovým lekvárom plnené buchty. Ako im v Baňačke hovoria parenníky. Keď ich Zemplínčanky naparili, posypali ich makom alebo mletými orechmi zmiešanými s cukrom. Šikovné kúzelníčky s kysnutým cestom mimochodom poznáme aj podľa krásnych spevavých hlasov z kostola na Mariánskych stretnutiach cirkevných zborov. Teraz si pospevovali len tak potichu, pre seba, ako aj doma zvykli, pre vlastné potešenie.

Komlóšsky región sa prezentoval kvasienkami, parenými buchtičkami bez plnky, ktoré sa v poslednom kroku prípravy opečú, a mimoriadnou svadobnou baraňou polievkou so smotanou z Veľkého Bánhedešu. Aj duchovnú potravu predložili. Priniesli so sebou knižné publikácie, ktoré uzreli svetlo sveta v ostatnom čase. Predstavili vari aj dve desiatky titulov od Komlóšskej kuchárskej knihy cez Divadelníctvo v Slovenskom Komlóši, po všetky zväzky Bánhedešských zošitov. Vyše 50-členná delegácia okolia Slovenského Komlóša obstála úspešne, hoci Bánhedešania boli celý deň ako na tŕní. Na druhý deň po Dni Slovákov v Maďarsku sa tam začal výtvarný tvorivý tábor. Ale o vernisáži diel, ktoré sa v dielni zrodili, budeme informovať našich čitateľov v budúcich číslach. Podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) a zároveň líder komlóšskeho regiónu František Zelman o reprezentovaní gastronómie a ducha oblasti na najvýznamnejšom sviatku Slovákov v Maďarsku povedal: „Aj keď bolo veľmi teplo, bol to pekný, obsažný deň s vynikajúcimi programami. Pre mňa bola najdojemnejšia časť, keď Komlóšska mládežnícka dychovka odohrala premiéru skladby Adama Hudeca Slováci v Maďarsku. Bol to zážitok dňa! Výborne dielo zahrali. Výborní muzikanti zahrali výbornú skladbu, vynikajúceho a v Európe známeho skladateľa pod vedením výborného dirigenta Jána Krčmériho. My, z komlóšskeho regiónu, sme doniesli do Sarvaša nielen gastrokultúru, ale aj hudobnú kultúru a literatúru.“ Napriek dojatiu a rozcíteniu hneď po skončení dňa si už F. Zelman začal lámať hlavu nad organizáciou zájazdu na Slovensko s tematikou Po stopách predkov.

Halušky z Kirťu, aj Békešskej Čaby

Idúc okolo stanu mi jedna pani povedala, že si dala veňarecké bryndzové halušky. „Boli veľmi dobré“, pochvaľovala si. Spochybnila som jej presvedčenie. „Naozaj veňarecké? Ja som videla nápis nad stanom, že vraj Kirť.“ „Bola tam veňarecká Terka Nedeliczká. Tak, veňarecké.“ Nedala sa vyviesť z omylu. Musím sa ja za tým pozrieť, rozhodla som sa a nasmerovala som sa k „veňareckému“ stanu. Dobre som si pamätala, bol nápis Kirť, preto som sa vedúcej veňareckého regionálneho strediska Terézie Nedeliczkej opýtala, ako je to vlastne. „Aj ženy z Kirťu robia vynikajúce halušky. O nič horšie, než Veňarčanky. Vidíme to každoročne na Haluškovom festivale vo Veňarci. Musíme im dať priestor. Kirťanky tento rok varili, nížanský súbor Jasienky vystupoval v kultúrnom programe. Ochutnaj, kapustové alebo bryndzové?“, ponúkla ma z posledných halušiek. Išli veru na dračku.

Podobne sa všetko do posledného kúska minulo v susednom stane, kde varili v mene regiónu v povodí Galgy Čuváranky svoje lokše na slano i na sladko. „Upiekli ich na platni doma“, prezradila nám výrobné tajomstvo vedúca regionálneho strediska Monika Herédiová Šimková. „Keď s nimi prišli, tak ich už len bolo treba ponoriť do horúcej vody, aby zmäkli, a potom pomastiť. Robia sa výlučne z roztlačených uvarených zemiakov a múky. Zamiesi sa cesto, ktoré rozvaľkajú a upečú na mašine, na sporáku na platni alebo dnes už skôr na panvici na sucho. Lokše sa pripravujú výlučne z uvarených starých zemiakov. Na sladko ich ponúkali, ako aj u nás, v Jači, potreté slivkovým lekvárom a posypané makom alebo orechmi. Stočili ich ako palacinky. Slanými aj mňa prekvapili. Hoci bývame od seba na 5 kilometrov, v Čuváre ich robia inak, polámu, opláchnu nalámané lokše a potom prelejú smotanou s tvarohom a slaninou. Čuvárania v skupine pestovania ľudových tradícií Muškát aj vystupovali na javisku v programe. Niektorí z nich najprv navarili a potom aj tancovali na pódiu.“ Predviedli zemplínske tance. Súbor vedie Erika Fábiánová Dorozsmaiová.

– Hovorili ste staré zemiaky. Kde ich beriete o takomto čase?

– Keďže máme v ostatných rokoch pravidelne povinnosti varenia halušiek a lokší v lete, priznám sa, pripravujem sa. Vo vlastnej pivnici skladujem potrebné množstvo starých zemiakov na festivaly. Dve také 20 litrové žlté vedrá plné zemiakov potrebujeme na 400 lokší. K tomu 12-15 kíl múky. Všetko sa minulo do posledného kúska. Týždeň po Sarvaši už aj budeme variť v Detve, na Krajanskej nedeli. Od štvrtka opäť chystáme ďalšiu kopu lokší.

„Tašky“ sa dostali do tanierov váry, ktorú pripravovali Šáranky. Cestovinové batôžky plnené praženou krupicou sú súčasťou zapraženej polievky. Chudobné jedlo, ktoré vôbec nie je skúpe na bohatosť chuťovej pestrosti, je dôkazom gastronomickej dôvtipnosti Slovákov zo Šáre. Korunou obedu boli, samozrejme, šárske réteše, presnejšie záviny. Tvarohové, jablkové a ďalšie. Bol ich plný stôl, bacuľatých voňavých zvodcov v závoji práškového cukru. Ako nám povedal predstaviteľ regiónu okolia Pešti Ondrej Csaba Aszódi, v januári na zasadaní Spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina rozhodli o tom, že organizáciu bude zastupovať delegácia z Dabašu-Šáre. Aj o gastronómiu, aj o kultúrne vyžitie sa postarajú Šárania. „Na javisku nás zastupoval folklórny tanečný súbor Borovienka a s hudobným vystúpením sa predstavila citarová muzika Bažalička. Pre mňa bol Deň Slovákov v Sarvaši krásnym dňom. Z nášho regiónu sme do Sarvaša prišli vo veľkom počte, takmer 150 ľudí. Zároveň by som sa chcel podeliť o neuveriteľne silný zážitok z vystúpenia Komlóšskej mládežníckej dychovky a hudobného diela Slováci v Maďarsku. Ešte aj teraz sa mi robí husia koža. Keď som počul, ako skladateľ zakomponoval do diela naše pesničky, napríklad Už je dievča, už je naše, až sa mi srdce zachvelo. Bol som hlboko dojatý a hrdý,“ priznal Ondrej Csaba Aszódi.

Hoci mali svoje stany ešte aj predstavitelia Bakonského regiónu a tiež Pilíša, ktorí ponúkali svoje doma zhotovené produkty a výborné druhy vína, skutoční jarmočníci boli veru Čabania. Predseda Slovenskej samosprávy v Békešskkej Čabe Ondrej Kiszely sa tváril ako naslovovzatí zabávač. Veselo ponúkal čabiansku sviňu vo vreci, inde by ju volali mačka vo vreci, ktorá vždy obsahovala nejaký milý, prekvapujúci darček, špeciálne veci s čabianskym logom, knižočky, zošity, nálepku, vrecká, drobnosti. Všetky potešili. Pred tromi rokmi Čabania vydali zošitok o slovenskej histórii Békešskej Čaby. Teraz urobili podobnú publikáciu o Sarvaši. Má 18 strán a sú v nej vymenované významné osobnosti, duchovní, slovenská história, aj legendy Sarvaša. Na jednom zo stolov stanu boli vystavené diela krúžku výšivkárok Rozmarín, ktoré boli aj na predaj. Ani hladný neodišiel, kto k stanu zavítal. „Ponúkali sme haluške so slabšou čabianskou bryndzou, aby nám hostia nezutekali, lebo tá tuhá má nevábnu arómu, a kapustové tiež, – spomenul hrdo čabianske halušky s fermentovanou posýpkou z kravského tvarohu O. Kiszely – a mamovke tiež varili makové opekance. Mali sme riadny obrat, veď sme hosťom predložili 300 porcií halušiek a 200 porcií opekancov. Celý deň sme boli v stane, takže sme veľmi ani nemali možnosť sa porozhliadnuť“, dodal vôbec nie smutno Ondrej Kiszely zo stanu regiónu Békešskej Čaby. Kto chcel, mohol si odniesť jarmočnô.

Erika Trenková

Slovenská kultúra na javisku

Po slávnostnom odovzdávaní cien sa na pódiu na ulici Pétera Vajdu konal galaprogram. Hostí najprv privítal hovorca slovenskej menšiny v maďarskom parlamente Anton Paulik, ktorý vyzdvihol, že DSM sa vracia do Sarvaša po 22 rokoch, pri príležitosti 300. výročia znovuosídlenia mesta.

„Keď sa v Deň Slovákov v Maďarsku poobzeráme okolo seba, máme pocit, že je nás veľa. Na náš najväčší spoločný sviatok každoročne prichádzajú skupiny rodákov z rôznych kútov krajiny. V rámci kultúrneho programu vždy vystupuje celý rad speváckych zborov, tanečných a hudobných skupín. A takto je to v poriadku, veď v rámci podobných celoštátnych stretnutí každý chce ukázať to najlepšie, čo sa mu za posledný rok podarilo pripraviť.

Radi sa stretávame. Za posledné roky sme sa naučili, čo znamená, ak máme obmedzené možnosti schádzať sa, chodiť medzi ľudí, oslavovať naše rodinné, miestne, regionálne a celoštátne sviatky. O to viac si ceníme aj túto príležitosť, že sme tu, medzi svojimi, kde poznáme takmer každého, kde vieme, kto odkiaľ prišiel, podľa čoho je známe jeho bydlisko, či je evanjelického, či katolíckeho vyznania. Poznáme aj chute charakteristických jedál jeho oblasti, stav a početnosť jednotlivých komunít.“

Vyjadril spokojnosť, že sa naša komunita môže teraz stretnúť bez obmedzení a spoločne „sa môžeme radovať z toho, čo nám priniesol uplynulý rok.“

„Schopnosť nájsť si spoločnú platformu sa prejavila aj v tom, že už druhýkrát sme sa pripravovali na voľby spoločne, bez konfliktov okolo toho, ako zostaviť kandidačnú listinu a koho dať na jej prvé miesto. Myslím si, že sme sa vyhli takýmto hádkam aj vďaka úspešnej spolupráci všetkých zložiek nášho spoločenského života, počnúc aktivistami, cez spoločenské organizácie a miestne slovenské samosprávy a končiac CSSM a parlamentným hovorcom našej národnosti. Ukázalo sa, že sme schopní vytvoriť spoločnú víziu toho, akým smerom sa má uberať naša národnosť. Veď všetci vieme, že bez úzkej spolupráce nebudeme môcť dokázať svetu, že aj po tristo rokoch tu máme svoje miesto,“ dodal A. Paulik.

Na záver svojho prejavu upozornil na „hlavnú domácu úlohu našej komunity“, na sčítanie obyvateľov, ktoré sa uskutoční v októbri. Dodal, že je dôležité identifikovať sa ako Slováci, pretože v istom zmysle ide o našu existenciu. „Medzi otázkami budú tri, ktoré sa týkajú národnosti, materinského jazyka, alebo iného jazyka, používaného v rodine. Odpovede na tieto tri otázky budú vypovedať o početnosti jednotlivých národnostných komunít, vrátane nás, Slovákov. A to je naša hlavná domáca úloha na nastávajúce mesiace. Musíme pripraviť svoju rodinu, svoje užšie a širšie prostredie, aby sa prihlásili k svojej slovenskosti, aby nahlas povedali počas sčítania obyvateľov: som Slovák, moja materčina je slovenský jazyk a v rodine slovenčinu používame.“

Podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Peter Prochácka pozdravil prítomných v mene ÚŠŽZ a poprial veľa síl a energie na zachovanie kultúrnej identity a jazyka. „Chcel by som vyjadriť môj obdiv a rešpekt a vďaku všetkým, ktorí sa do tohto kontinuálneho úsilia o sebazáchovu a sebarozvoj zapájajú, často za veľkých osobných obetí. Veľmi dobre viem, aké osobnosti vyučovali v týchto zemepisných šírkach rytmus túžob Slovákov a nádej na lepší život.“ Vyzdvihol úlohu evanjelického kňaza Samuela Tešedíka v rozvoji tunajšej slovenskej komunity a dodal, že nemôžeme zabudnúť ani na Milana Rastislava Štefánika, ktorý tu dokončil svoje štúdium.

Námestníčka ombudsmana pre národnostné menšiny Erzsébet Szalayová Sándorová poctila našu komunitu tým, že predniesla svoj prejav v našej ľubozvučnej slovenčine. „Dnešný deň je pre mňa uspokojujúcim a zároveň aj inšpirujúcim. Je uspokojujúci, pretože hoci sme doma aj v zahraničí, slovenská komunita v Maďarsku môže opäť spoločne oslavovať kultúru, umenie, úspechy vo vzdelávaní, cirkevný život a tradície. Ale predovšetkým zážitok spolupatričnosti. Aktívna prítomnosť a zjavná angažovanosť talentovanej slovenskej mládeže v živote slovenskej komunity v Maďarsku je inšpirujúca.“ Zdôraznila, že táto dobrá atmosféra je charakteristická aj pre spoluprácu s našimi národnými predstaviteľmi. Otvorenosť Slovákov v Maďarsku vedie k bezproblémovej spolupráci s Úradom ombudsmana.

Riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Katarína Király v krátkosti hovorila o kultúrnom živote sarvašských Slovákov a poďakovala pracovníkom regionálnych kultúrnych stredísk ÚKSM, ktoré vynakladajú veľké úsilie v záujme toho, aby nezanikli naše spolky a skupiny.

Na javisku najprv vystúpila Folklórna tanečná skupina Borovenka z Dabašu-Šáre s programom slovenské tance zo Šáre a raslavické tance. Skupinu založili v roku 2008 v Šáre. V súčasnosti má dvanásť členov. Mládež sa od samého začiatku snažila odovzdávať miestne tradície a opäť ich zabudovať do povedomia verejnosti. Cieľom skupiny je tak v regióne, ako aj po celej krajine prezentovať slovenské a maďarské tradície. Potom nasledovala citarová skupina Bažalička tiež zo Šáre, ktorá predniesla slovenské ľudové piesne zo Šáre. Cieľom kolektívu je uchovávať tradície Slovákov v Maďarsku. Svojou svedomitou prácou dva razy dosiahli najvyššie ocenenie na celoštátnej kvalifikačnej súťaži Zväzu maďarských zborov a hudobných skupín a Zväzu ľudovej hudby Lajosa Vassa.

Slovenský páví krúžok v Kestúci bol založený v roku 1971 pod vplyvom celoštátneho folklórneho hnutia Vyletel vták. Členovia skupiny spievajú tradične v sprievode harmoniky predovšetkým ľudové piesne, ktoré si zapísali od starších ľudí v dedine, ale spracovali aj svadobné, oberačkové, fašiangové a vianočné zvyky.

Ďalej vystúpila čuvárska folklórna skupina Muškáty. Ožila vďaka iniciatíve miestnych žien a dievčat pred desiatimi rokmi. Dnes rodičia a ich deti tancujú spoločne. Vždy bolo pre nich dôležité chrániť kroje, uchovávať zvyky a odovzdávať ich mladšej generácii. Svoju činnosť vykonávajú od roku 2014 ako spolok, v roku 2016 sa zúčastnili na celoštátnej súťaži Tance a hudba národov, kde sa im podarilo umiestniť v zlatom pásme. Členovia skupiny tvrdia, že najlepšou vecou na svete je patriť do kolektívu, spoločne spievať, tancovať, prežiť chvíle, ktorých môžeme byť súčasťou. Spevácka skupina Kvety hút z Pálházy predniesla zemplínske ľudové piesne. Skupina má osemnásť členov. Pravidelne sa zúčastňuje na kultúrnych podujatiach doma i v zahraničí. Skupina vystupuje za sprievodu citary, spieva slovenské a maďarské ľudové piesne. Na kvalifikačnej súťaži Zväzu maďarských zborov a hudobných skupín sa šesťkrát umiestnila v pásme Zlatý páv a dva razy získali hlavnú cenu Zlatý páv. Na súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenský škovránok im bolo udelené raz strieborné, šesťkrát zlaté a raz zlaté ocenenie za vynikajúci výkon. Spevácka skupina Jasienky z Níže potešila obecenstvo ľudovými piesňami z Novohradskej župy a Níže. Zmiešaný zbor založili v roku 2013 členovia klubu dôchodcov. Aktívne sa podieľajú na miestnom verejnom živote a pravidelne vystupujú na podujatiach slovenskej samosprávy. V roku 2018 získali na súťaži Slovenský škovránok zlatú kvalifikáciu.

Z Dolnej zeme vystúpila citarová skupina Strapce z nášho „hlavného mesta“ s kyticou Čabianske spomienky. Citarová skupina Strapce bola založená v roku 2017 ako nástupnícka skupina po významnom citarovom súbore Boleráz, čiastočne z jeho členov, ku ktorým sa postupne pridali noví členovia. Členstvo charakterizuje generačná pestrosť.

Ako posledných sme privítali na javisku tanečný súbor Červený mramor z Tardošu, kde sa konal DSM minulý rok. V repertoári tanečného súboru figurujú slovenské tance a maďarské tance z Karpatskej kotliny. Teraz predviedli tance Tirpákov zo skupinových sálašov z okolia Níreďházy.

Bence Püski-Liker

Foto: Juliana Babúsová, Eva Fábiánová, Imrich Fuhl, Andrea Kiss-Kohut, Bence Püski-Liker, Erika Trenková, archív ĽN

Fotogaléria 1

Fotogaléria 2

Video 1

Video 2

Video 3