Nezisková verejnoprospešná spoločnosť SlovakUm s. r. o., redakcia Ľudových novín a Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM) usporiadali pri príležitosti Dňa slovenských novinárov v Maďarsku 4. októbra v reštaurácii Trófea Grill Óbuda v III. obvode Budapešti Stretnutie slovenských novinárov v Maďarsku.

Šéfredaktorka týždenníka Slovákov v Maďarsku Eva Fábiánová ako hostiteľka a moderátorka podujatia pripomenula na úvod apropo dátumu: 4. októbra 1957 totiž vyšlo prvé číslo obnovených Ľudových novín, ktoré od tej doby týždeň čo týždeň nepretržite vychádzajú. Podujatie poctili svojou prítomnosťou spomedzi bývalých šéfredaktorov periodika v chronologickom poradí Zoltán Bárkányi Valkán, v súčasnosti predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková a Ivett Körtvélyesi, ďalej konateľ vydavateľskej spoločnosti týždenníka Imrich Fuhl, parlamentný hovorca našej národnosti v maďarskom Národnom zhromaždení Anton Paulik a ďalší súčasní i bývalí interní i externí spolupracovníci týždenníka ako aj slovenského rozhlasového a televízneho vysielania maďarskej verejnoprávnej televízie a rozhlasu MTVA.

„Veľmi sa teším, že toto stretávanie sa stalo tradíciou, a že túto príležitosť vždy využívame na to, aby sme sa medzi sebou porozprávali,“ začala svoj príhovor predsedníčka CSSM A. Hollerová Račková. „Redakcia Ľudových novín je spomedzi národnostných jediná, ktorá sa zachovala v klasickej forme. Mne osobne na tom záleží, lebo si myslím, že samostatná tvorivá dielňa môže existovať len vo fyzicky existujúcej redakcii.“ Upriamila pozornosť aj na problém, že „profesia novinára dnes nie je príliš lákavá a začíname mať problémy so zabezpečením dorastu v našich médiách, preto by sme v tomto smere mali začať spoločne rozmýšľať, čo urobiť v záujme oslovenia mladých ľudí, aby si vybrali túto neľahkú profesiu.“ Predsedníčka nášho najvyššieho voleného zboru sa nezabudla zmieniť ani o dôležitosti prihlásiť sa k slovenskej národnosti v prebiehajúcom sčítaní obyvateľov a aj touto cestou informovala, že CSSM rada poskytne pomoc pri online vyplnení dotazníka, s dôverou sa na ňu obráťte.

„Som rád, že ma pozývate na toto stretnutie a hoci sa nepovažujem za novinára, odkedy píšem pravidelnú rubriku Ľudových novín „Zápisky hovorcu“, lepšie chápem problémy novinárov – niekedy takmer niet o čom písať, inokedy je toľko tém, že by sa nimi dali naplniť hádam celé noviny,“ povedal parlamentný hovorca A. Paulik na úvod svojho príhovoru. „Od roku 1957 uplynulo 65 rokov, takže Ľudové noviny vstupujú do dôchodkového veku, ale dúfajme, že ešte dlho nám budú slúžiť aj napriek nepredvídateľným finančným ťažkostiam, ktoré čakajú nás všetkých, národnostné samosprávy nevynímajúc. […] Naozaj si myslím, že to, čo robia noviny a redakcie ostatných médií pre našu národnosť, je niečo výnimočné. Prostredníctvom nich sa šíria tie informácie, o ktorých by sa naši Slováci inak nemali ako dozvedieť. […] Bez vás by bol náš spoločenský život určite chudobnejší a dokonca možno by ani nebol. Takže ďakujem pekne za vašu prácu!“

Po pozdravoch prišli na rad prednášky. Zaujímavosti zo sčítania obyvateľov, domov a bytov pripravila vedúca kabinetu CSSM Orsolya Szabová, ktorá však pre pracovnú zaťaženosť nemohla byť prítomná. Jej prednášku prečítala šéfredaktorka E. Fábiánová. „Na základe porovnania údajov, výsledkov doterajších sčítaní obyvateľov je vidieť, že kým v roku 1920 označilo slovenčinu za svoj materinský jazyk takmer 142 tisíc ľudí a po slovensky hovorilo takmer 400 tisíc, v roku 1949 to bolo už len 26 tisíc, čo predstavuje 20 percent údaju z roku 1920. […] Podľa údajov z roku 2011, keď bolo možné po prvýkrát uviesť dvojakú väzbu, sa zvýšil počet príslušníkov národnosti (29 647), kým počet priznaní materinského jazyka klesol (9 888). Na základe rozdelenia podľa vekových skupín prevládajú ľudia nad 60 rokov, do tejto vekovej skupiny patrila takmer polovica občanov s materinským jazykom slovenským,“ zhrnula históriu vo svojom príspevku vedúca kabinetu CSSM. Dôležitosť súčasne prebiehajúceho sčítania prízvukuje O. Szabová nasledovne: „Odpovedať na otázky o národnosti a materinskom jazyku je dobrovoľné, no zároveň sú s tým spojené dôležité práva, keďže na základe novely zákona o národnostiach z roku 2020 národnostnú samosprávu možno zriadiť len v tých obciach a mestách, kde sa prihlásilo aspoň 25 ľudí k národnosti – v našom prípade – slovenskej. […] V tých obciach a mestách, kde podiel národnosti dosahuje 20 percent, na žiadosť národnostnej samosprávy zastupiteľský orgán obecnej samosprávy musí svoje zápisnice a uznesenia okrem maďarčiny napísať aj v jazyku danej národnosti. […] V obciach a mestách, kde evidovaný podiel národnosti pri poslednom sčítaní dosahuje desať percent, na žiadosť národnostnej samosprávy je samospráva povinná zabezpečiť, aby napríklad zverejňovala jej vyhlášky a oznámenia – okrem maďarského jazyka – aj v materinskom jazyku národnosti, prípadne, aby tlačivá používané v konaní vo verejnej správe boli dostupné aj v materinskom jazyku národnosti a pod.“

Radosti a starosti redaktora MTVA boli témou prednášky redaktora národnostného vysielania MTVA v Segedíne Jána Benčika. Vo svojom stručnom historickom prehľade, štruktúry a podmienok vysielania Slovenského vysielania Maďarského rozhlasu – V materinskom jazyku (od 1. apríla 1974) a televízneho magazínu Naša obrazovka – dnes Domovina (od 20. septembra 1983) zaspomínal aj na nedávno zosnulého priekopníka, prvého redaktora nášho národnostného televízneho magazínu Jána Fuzika. Prítomní mohli nazrieť do každodennej redaktorskej práce v audiovizuálnych médiách a zoznámiť sa s jej špecifickými úskaliami, na ktoré bežný divák alebo poslucháč nepomyslí. Napr. „na akciách v teréne sa veľmi ťažko pracuje aj preto, lebo naši kolegovia – technickí spolupracovníci –, aj keď z odborného hľadiska sú vynikajúci, neovládajú jazyk. Napríklad keď na javisku spieva páví krúžok a diváci sú dojatí a plačú, kameraman si to nevšimne, pretože textu nerozumie, a ja nemám ani šancu mu ukázať, čo sa deje. Alebo keď mu vysvetlím, že je v hľadisku pre nás dôležitá osoba, presne vyrátam, kde na ktorom mieste sedí, ako vyzerá, kým tam kameraman príde, pomery sú už iné a nahrá mi iného človeka.“ Napriek všetkým úskaliam a nie najideálnejším podmienkam „sa snažíme nakrútiť monotematické magazíny, a tak zachytiť život tunajších Slovákov. Vždy hovorím, že sú to dobové dokumenty, ktoré zachytávajú náš terajší jazyk, zvyky, budovy, módu, kroje atď.“ J. Benčik svoju prednášku uzavrel myšlienkou na margo súčasnej hektickej doby, keď informácie z jednotlivých akcií sa na rôznych internetových platformách objavia takmer okamžite, kým v televízii po zložitom procese spracovania až s viactýždňovým oneskorením. „Osobne by som sa prikláňal k tomu, aby sme pripravili portréty, dokumenty o rôznych témach, ktoré vyžadujú viac prípravy, viac času na nakrúcanie a spracovanie, lebo tieto veci sa môžu hocikedy reprízovať.“ Ako príklad poslúžila Iveta Hruboňová, ktorá na druhý deň po úmrtí J. Fuzika vyhľadala z archívu a odvysielala jeho nádherný portrét, ktorý s ním pripravila Mária Margová v polovici 80. rokov. Ide o veľmi cenné materiály, ktoré by bolo treba spracovať a sprístupniť širšiemu publiku.

Po prednáškach prišiel rad na voľnú diskusiu za prestretým stolom.

Zlatko Papuček

Foto: Andrea Kiss-Kohut

NKUL-KP-1-2022/1-00779