Tradične sa koná Slovenský deň v Maglóde na Turíce. Nie je tomu tak náhodou, veď vtedy maglódska evanjelická, predovšetkým slovenská komunita vyzdobí svoj evanjelický kostol zelenými ratolesťami, vyšívanými ručníčkami, pestrofarebnými stužkami. Na sviatok sa zídu slovenské kultúrne zoskupenia z bližšieho i vzdialenejšieho okolia, aby spoločne s maglódskymi Slovákmi svätili Zostúpenie Ducha svätého a potom strávili spoločne Slovenský deň.

Obyčajne sa oslava celého podujatia začína pri Dome semiačka v centre Maglódu, aby s hudobným sprievodom miestnej dychovky odtancovali k cintorínu, kde sa nachádza starodávny evanjelický kostol. Tento rok to však bolo trochu inak, lebo „človek mieni, ale Pán Boh mení“. Len by boli tanečným krokom súbory vykročili do kostola, z oblakov sa spustil dážď. Organizátori, Slovenská národnostná samospráva pod vedením Kataríny Hajduváriovej zasiahli. Posadili miestnych aj hostí do autobusu. Taký autobus je ako obrovský dáždnik. Predsa nemohli nechať starodávne, ani novšie, zato však vyžehlené, naškrobené a bohaté kroje zmoknúť. Ako by vyzerali v kostole a potom na javisku. Pani Katka veru pána farára Mihálya Németha zobrala na zodpovednosť, ako sa dohodol so všemohúcim. „Každý dostane, čo si zaslúži“, odvetil jej žartom duchovný. Potom spred oltára dodal: „Májový dážď padá – zlato padá.“ Či májové blato prinesie Maglóďanom zlato, opýtame sa na dožinky, zato po bohoslužbe sa počasie umúdrilo a folklórne skupiny mohli odtancovať do kultúrneho Domu semiačka. Tam ich už organizátori čakali s chutným obedom, po ktorom nasledoval kultúrny program.

Javisko 24. Slovenského dňa v Maglóde obsadili miestne i hosťujúce formácie. Na úvod sa z úplne iného zorného uhla predstavil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena s dirigentom Ádámom Balázsom Galambosom. Na klvíri hral János Bacsi. V mene formácie o programe hovorila vedúca súboru Zuzana Hollósyová. Skupina zaspievala prepisy ľudových piesní z okolitých dedín súčasných žijúcich alebo len nedávno zosnulých významných skladateľov. Diela Bélu Bartóka, Jána Šutinského, Pétera Pálinkása, či Miklósa Csemiczkého sú pre amatérske súbory ťažké, ale poslucháčov obľubujúcich folklór postavili pred veľmi náročnú úlohu. Museli započuť, kedy skladba skončila a rozhodnúť sa, kedy začať tlieskať. Nepodarilo sa vždy zareagovať správne. Po Ozvene sa o potlesk obecenstva uchádzali Tanečná skupina ečerských dôchodcov, Folklórny spolok Rosička a Folklórna skupina Kacamajka, ktorá zatancovala fragmenty z viackrát ocenenej choreografie Maglódskej svadby. Publikum ich odmenilo vďačným aplauzom.

(-tre)

Foto: autorka