Slovenská samospráva XX. obvodu Budapešti, podobne ako vlani, aj v tomto roku pripravila literárne popoludnie pri príležitosti Dňa poézie.

Do čitateľskej miestnosti Knižnice Csili tentoraz si pozvali slovenských básnikov Juraja Antala Dolnozemského zo Slovenského Komlóša, Antona Drevenku z Pilíšskej Čaby a ako ich moderátora aj básnika Imricha Fuhla z podpilíšskych Mlynkov. Zišlo sa tu aj nimi oslovené početné obecenstvo, záujemcovia o literárnu tvorbu našich básnikov. Je úctyhodné, ako tento zbor, predsedníčka Hilda Gulácsiová Fabuľová, Mária Benczeováa Judita Oláhová Kušniarová starostlivo dbajú o každoročné zorganizovanie tohto vzácneho podujatia.

Boli sme pozvaní na 15 h. 14. apríla a dostavili sme sa tam načas. Vrúcnymi slovami nás vítali, poďakovali sa nám, že sme sa v takom peknom počte stretli, osobitne vítali za stolom sediacich básnikov.

Slova sa ujal Imrich Fuhl, aj v mene dvoch kolegov sa poďakoval zboru miestnej slovenskej samosprávy, že na nich nezabúdajú. Prišli s radosťou aj napriek tomu, že „...jak Anton, tak aj Ďurko to majú už len na kurací krôčik do deväťdesiatky...“ Čiže patria skutočne k tým skorej narodeným. Imro skrátka spomenul, ako sa mohlo stať také čudo, že po tom, ako v tých povojnových rokoch (1946-47) sa nám presídlili na Slovensko aj tí naši ľudoví básnici a spisovatelia, ktorých sme tu medzi dvoma vojnami mali, predsa len pomaly a postupne sme dospeli k tomu, že v roku 1955 tu vyšla antológia Hrušky mamovky Špiakovej, a vďaka tomu, že v rokoch 1949-1961 sme tu mali aj zopár slovenských škôl, z ich absolventov sa vyvinula skupinka literátov. Z nich traja básnici a dvaja prozaici v r. 1978 vydali antológiu Výhonky, o ďalšie dva roky už šesť básnikov vydalo pre deti zbierku básní Fialôčka, fiala, o ďalší rok sa založila Literárna sekcia a rozbehlo sa tzv. zlaté desaťročie slovenskej literatúry v Maďarsku! Žiaľ, tie časy sú už dávno preč, dnes je to už len minulosťou.

Slovo prevzala Mária Benczeová, ktorá mala presne vypracovaný priebeh programu. Najprv, na podobných podujatiach vždy prítomná Mária Almásiová predniesla básne od prítomných básnikov, potom študenti slovenského gymnázia (dve dievčatá aj jeden chlapec) predniesli výber z ich poézie. Po tejto časti nasledoval rozhovor s básnikmi o ich tvorbe, životných skúsenostiach, zážitkoch...

Anton Drevenka si zaspomínal na vojnové časy. V roku 1942 mal 13 rokov. Pod silným dojmom vojny napísal svoju prvú báseň. Avšak pravidelne sa písaniu začal venovať až na dôchodku, keď mal viac voľného času. Má okolo 100 slovenských básní. Oveľa viac ich má napísaných po maďarsky. Na ukážku niektoré zo svojich básní nám aj predniesol. Je nielen básnikom, ale aj čestným občanom Pilíšskej Čaby.

Ďurko Dolnozemský tiež porozprával zaujímavosti zo svojho života. Keďže pracovať začal doma, v Komlóši a nikdy Komlóš neopustil, dôverne pozná duchovné hodnoty svojho rodiska. Bol poľnohospodárom, plavčíkom, píše nielen básne, ale aktívne sa zapojil do spoločenského života svojho rodiska, zozbieral toľko starožitností, že z nich má malé múzeum, uverejňuje príspevky aj v miestnom mesačníku Komlóšsky hlásnik... Je írečitý komlóšsky Slovák a to sa odzrkadľuje aj v jeho poézii. Robí všetko možné, aby slovenská reč v Komlóši nezanikla.

Poslednou časťou podujatia boli voľné rozhovory za nápojmi a zákuskami prestretými stolmi. Bolo príjemné zoznamovať sa s Budapešťanmi békešského a pilíšskeho pôvodu, ako aj s rodinnými príslušníkmi našich básnikov. Ale keďže aj všetky dobré veci majú svoj koniec, slovami vďaky sme sa rozlúčili a rozchádzali s nádejou, že o rok sa tu opäť stretneme.

Gregor Papuček

Foto: I. Fuhl