(Náš kalendár 2019 – recenzia)

Najsamprv stručne a jasno. Publikácia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku „Náš kalendár na rok 2019“ je obsahom, obrazom i tlačou 250 stránkové čítanie na veľmi dobrej úrovni. Prináša chronológiu slovenského života v Maďarsku a okolí v uplynulom roku (do kalendárovej uzávierky). Jednotlivé príspevky dokumentujú pestrosť (vyhýbam sa slovu bohatosť) slovenského pohybu v krajine Maďarov a neutíchajúcu vôľu zachovať slovenskosť a presadiť jej hodnoty v krajine, ktorá je už sto rokov nevlastnou matkou.

Každý rok má dvanásť mesiacov, a aj ten, ktorý sa označuje číslovkou 2019. Úvodný dvojtucet strán tradične obsahujúci prehľadný celoročný kalendár na rok 2019 predstavuje v každom mesiaci jedného výtvarníka (tri ženy a deväť mužov) so slovenskými koreňmi. Veľmi dobrý počin, ktorý prehlbuje moje poznanie slovenskej mnohorakosti v Maďarsku. Aby som bol presný, výtvarníkov je v kalendári až 13 do tucta. Tým „prémiovým“ je zaslúžene Oto Németh. Slováci v Maďarsku sú menšinou už 100 rokov. Toľko sa dožil aj maliar Németh. Nepoznám jeho život a tvorbu. To čo predstavili o ňom v článku „Nepominuteľné dielo Ota Németha“ ma vedie k záveru, že by si zaslúžil monografiu či literárnu skicu, ktorá by na jeho osude a jeho výtvarnou rečou vymaľovala prvú (a dúfam, že nie poslednú) storočnicu slovenského života v Maďarsku.

Náš kalendár verne odráža slovenskú každodennosť v Maďarsku. Jednotlivé kapitoly kalendára mapujú slovenský pohyb od najvyšších politických sfér až po drobnosti a smiešky na najvzdialenejšom dolnozemskom sálaši či v pilíšskej chalúpke. Naši najvyššie postavení Slováci zoznamujú čitateľov s generačnými výzvami v slovenskom živote (Alžbeta Hollerová Račková), informujú o veľkých celospoločenských zmenách v štáte a v menšine (Anton Paulik), či o činnosti celoštátnej samosprávy, ktorú doplňuje farebná tridsaťstranová Politika v obrazoch. Na ňu nadväzuje takmer 50 strán stručnej dokumentácie „Kultúrnych programov vo fotografiách – z podujatí Slovákov v Maďarsku“. Ďalších štyridsať strán tvorí podrobná dokumentačná mozaika slovom i obrazom z oblastí duchovného života našich Slovákov, zo života našich školákov a z činnosti Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. Takmer dve tretiny „Nášho kalendára“ predstavujú stručný a výstižný „archív“ činnosti slovenských spolkov a organizácií v dnešnom Maďarsku v uplynulom období. Odkaz pre budúcnosť – napísané zostáva – „kalendáristi“ naplnili.

Vždy veľmi oceňujem kalendárne príspevky, ktoré zoznámia dnešných Slovákov, a nielen tých v Maďarsku, so zaujímavou a podnetnou minulosťou miest a ľudí. Podotýkam, minulosťou slovenskou alebo uhorskou. Škoda, že maďarčina nerozlišuje medzi uhorským a maďarským – ľahšie by sa žilo aj terajšej slovenskej menšine. Tak som sa aj ja dozvedel mnoho zaujímavého o dejinách kráčajúcich Kestúcom, Vyšehradom či Ambrózkou. Sprítomnili mi také osobnosti ako boli (alebo sú) Ľudovít Žello, Ján Petény – Petian, Ján Andrašík, Pavol Országh Hviezdoslav, Ján Gerči, Oldřich Kníchal, Alexander Rudnay, Jozef Viktorín.

Zostavovatelia nezabudli popri slovenskej výtvarnej tvorbe ani na vlastnú literárnu produkciu. Začítal som sa do veršov či próz, literárnej kritiky Alexandra Kormoša, Zoltána Barkányiho Valkána, Oldřicha Kníchala, Gregora Papučka ale aj do prác, ktorými predstavili autorov z materskej krajiny. Kalendáru nechýba ani to, čo chýbať nemá. Drobnosti, zaujímavosti, humor, krížovka atď. Mám aj vážnu výhradu. Protestujem proti rubrike nazvanej Ženám – dievčatám. To my chlapi azda nemáme právo piecť tradičné „syrové štrúlle“? Vyskúšať recepty na sviatočný stôl? Azda sa medzi nami mužmi nenachádzajú začínajúci (kuchynskí) gazdíkovia? Nepotrebujeme triky a rady?

Šéfredaktorka ma požiadala o recenziu kalendára, ktorá bude nielen obdivná, ale aj kritická. Za ostatných 15 rokov som sa natoľko zžil so slovenskou komunitou v Maďarsku, že nie je jednoduché splniť zadanie. Samozrejme, mám kopec (ako Pilíš a Matra dohromady) kritických nápadov, dokonca aj riešení. Ale… Váš, náš kalendár je taký, aký je slovenský život v Maďarsku. Zájsť či vykročiť za jeho obzor nie je jednoduché. Ľahko sa radí takému ako ja, ktorý pomerne často prichádza medzi vás, ale nežije s vami. Napriek tomu vidím dve možnosti skvalitnenia slovenského života, a tým aj Nášho kalendára. Prvou je radikálna zmena správania Slovenskej republiky k slovenským menšinám v okolitých krajinách, predovšetkým v nástupníckych krajinách po Uhorsku. Podpora slovenského života Slovákov v Maďarsku musí byť z pohľadu materskej krajiny výnimočná. Najmenej na takej úrovni, ako podporuje Maďarsko svoju národnostnú menšinu v Slovenskej republike. Pozor, nehovorím o reciprocite! Hovorím o takej istej kvalite a kvantite pomoci Slovenska smerujúcej k Slovákom v Maďarsku ako je to z Maďarska na Slovensko. Ľudia na oboch brehoch Dunaja majú nárok na plnohodnotný život vo svojej materčine a vo svojom národnom duchu.

Druhou cestou je využitie vášho vlastného poznania. Vás, ktorý ste 100 rokov národnostnou menšinou, ktorá prešla všelijakými zvratmi a prežila ich. A vie sa samostatne rozhodovať. Odporúčam sa vrátiť k myšlienkam Mateja Šipického, predsedu Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ktoré odzneli na konferenciách „Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“ v Mlynkoch v decembri 2011 a novembri 2017. Musí to byť vaše rozhodovanie a váš cielený prístup za primeranej podpory oboch štátov. Ako píše v kalendári predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku A. Hollerová Račková: „Nenechajme sa znechutiť prevládajúcou spoločenskou atmosférou“.

Jozef Schwarz