V Maďarsku sa už od roku 1964 oslavuje Deň poézie 11. apríla. Je to totiž deň narodenia najväčšieho maďarského básnika 20. storočia – Attilu Józsefa. Tradíciou tohto dňa je usporadúvať rôzne literárne podujatia, čítačky a recitácie. Minulý rok sme tento deň oslavovali spolu s členmi Slovenského divadla Vertigo, ktorí nám v krátkych videách predniesli básne slovenských autorov zo Slovenska a z Maďarska.

Tento rok sme sa rozhodli, že venujeme Deň poézie ikonickej osobnosti Slovákov v Maďarsku, básnikovi, prekladateľovi, publicistovi, santovskému rodákovi Alexandrovi Kormošovi, ktorý by sa 10. apríla dožil 80 rokov. Jeho básne posmeľujú čitateľa k zachovaniu kultúrnych hodnôt Slovákov žijúcich v Maďarsku, predovšetkým slovenského jazyka, ktorý je základom a podstatou národ(nost)nej existencie.

Rodák z pilíšskeho Santova získal po maturite na budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave diplom stredoškolského učiteľa slovenčiny a ruštiny na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Pracoval v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, v redakcii Ľudových novín, v budapeštianskej a békeščabianskej slovenskej škole. Dlhé roky pôsobil vo Vydavateľstve učebníc (Tankönyvkiadó), kde redigoval slovenské učebnice každého stupňa, respektíve literárne a všetky iné publikácie (národopis, ľudové piesne, atď.) Slovákov v Maďarsku.

Tento slávnostný deň sme na našej facebookovej stránke odštartovali videoprednesmi básni z pera Alexandra Kormoša v podaní herečiek Slovenského divadla Vertigo. Ági Jókaiová predniesla báseň Vypni slnko a báseň s názvom Svadba v Pilíši si mohli naši sledovatelia vypočuť v podaní Violy Thirringovej.

Naším cieľom bolo, aby sme do tohtoročného Dňa poézie zapojili nielen členov Divadla Vertigo, ale aj ďalšie významné osobnosti slovenského národnostného života v Maďarsku. Spýtali sme sa niektorých slovenských literátov a učiteliek slovenskej literatúry, ktorú báseň Alexandra Kormoša by prezentovali takej osobe, pre ktorú je Kormošova tvorba neznáma.

Práve báseň Svadba v Pilíši vyzdvihol z tvorby Alexandra Kormoša aj spisovateľ Zoltán Bárkányi Valkán a zhodnotil nasledujúcimi slovami:

„Pre milovníka básní, ktorý však nepozná tvorbu nášho významného poeta Alexandra Kormoša, by som určite ukázal niektorú z jeho básní o Pilíši. Pilíš je pre našich pilíšskych básnikov, ale i pre všetkých pilíšskych ľudí, symbolom. Je objektom obdivu, krásy, ale aj symbolom identity, slobody, voľnosti a najnovšie aj symbolom boja za menšinové práva a boja za zachovanie materinského jazyka. Odporúčam mu teda prečítať si báseň Svadba v Pilíši.“

„V podpilíšskom hájku studienka si spieva, do nášho potôčka sviežu nádej lieva.” Takto sa začína báseň Alexandra Kormoša, ktorá sa spieva na nápev ľudovej piesne Láska, Bože, láska... O tejto básni nám porozprával Pilíšan Gregor Papuček.

„Kto nepozná tvorbu Alexandra Kormoša, tomu by som ukázal jeho báseň V podpilíšskom hájku... Je napísaná do rytmu známej piesne a teda dá sa aj spievať. Šaňo bol nielen básnikom, ale aj hudobníkom a mnohé básne zhudobnil. Viď jeho zbierku: Spievaj s nami! Z básne vyžaruje hlboká láska k pilíšskemu rodnému kraju, k jeho krásam, bohatej slovenskej kultúre a nádej v jej budúcnosť („veď sme verné deti našej drahej matky, kto si chráni svoje, nech má život sladký“). Tento duch charakterizuje celú jeho tvorbu.”

Univerzitná pedagogička, bývalá vedúca Katedry slovenského jazyka a literatúry v Segedíne

Katarína Maruzsová Šebová sa zamerala na analýzu baladickej básne Topoľ: „V básni Topoľ (Polyfónia, 1981) Alexander Kormoš poeticky stvárňuje skutočný príbeh o vyrúbaní bujného topoľa, (…) „rastúceho na Pažiti, pri vápencových peciach. Topoľ bol taký hrubý, že ani dvaja chlapci ho nemohli oblapiť.“ Autorova charakteristika nekaždodenného topoľa, ktorá odznela v rozhovore s čitateľmi, naznačuje, že akiste ide o zmýtizovaný strom, ku ktorému ho viažu osobné spomienky, ako aj mnohých Pilíšanov, ktorí ho mali radi a vídavali ho ešte v jeho plnej kráse. Topoľ svojou výnimočnou urastenosťou patril medzi dominantné orientačné body prostredia, preto s jeho strácaním sa z dohľadu ostalo po ňom prázdne miesto ako memento jeho pominutia, čo okoloidúcich, zvyknutých na jeho vzhľad napĺňalo pocitom ľútosti.“

Alexander Kormoš istý čas žil aj na Dolnej zemi, o ktorej píše vo svojej básni Modré leto. Práve o nej nám porozprávala riaditeľka Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu Edita Pečeňová:

„Autor krátky čas žil v Békešskej Čabe. Viazali ho sem aj rodinné väzby. Vo svojich básňach vnímavou, citlivou dušou zachytil farby, tóny, vône Dolnej zeme. Aj v tejto básni výstižne opisuje „modro-ružovo-belasý horizont”, „párnoperisté agátové listy” – priamo cítime z jeho slov vzrušujúce čaro blížiaceho sa leta…“

Z videoarchívu slovenského magazínu Domovina sme oprášili aj portrét o Alexandrovi Kormošovi. Dokumentárny film vznikol pred niekoľkými desaťročiami.

Videá aj dokumentárny film si môžete pozrieť na našej oficiálnej facebookovej stránke.

DČ

Foto: archív