Anton Drevenka z Pilíšskej Čaby bude mať v tomto roku 92 rokov. Patrí medzi najstarších členov, zakladateľov miestnej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) a preslávil sa písaním najmä maďarských, ale zato aj slovenských básni. Dodnes literárne a aj spoločenský aktívny Tóni báči je nositeľom titulu Čestný občan Pilíšskej Čaby a o svojej tvorbe tvrdí, že píše preto, aby objavil a vyjadril čo najviac krás života.

Podľa všetkého máme mu čo závidieť, veď tlmočí obrovské množstvo spomínaných krás, patrí medzi najplodnejších autorov. Napriek tomu, že poézii sa pravidelnejšie začal venovať až po odchode do dôchodku, dodnes má na konte viac než 2200 básní. Jeho prvá samostatná básnická zbierka vyšla v roku 2006, ďalšie pred niekoľkými týždňami, a to hneď tri hrubé zväzky, spolu ide o 1286 knižných strán. Autorka obálok a redaktorka zbierok Magdolna Eignerová (Turpiszová) to pri práci s takýmto množstvom veršov zrejme takisto nemala jednoduché ako zodpovedný vydavateľ, teda Slovenská národnostná samospráva v Pilíšskej Čabe, ktorej sa do spolufinancovania týchto objemných kníh podarilo zapojiť miestnu organizáciu ZSM, Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku (CSSM) a Verejnoprospešnú nadáciu ZSM. Publikácie uzreli svetlo sveta v budapeštianskom Grafickom štúdiu a tlačiarni PrintPix.

Počas poslednej májovej soboty po tradičnom „búraní“ mája v Parku predkov početní účastníci následnej milej slávnosti usporiadanej na miestnom tržnom námestí sa mali na čo tešiť, mali čo oslavovať. Samozrejme, v prvom rade zrod troch nových kníh, ale zato aj recitátorov, spevákov a tanečníkov sprievodného programu a vôbec možnosť stretnúť sa po prvýkrát v pomerne voľnom, už takmer úplne postcovidovom ovzduší. Predsedníčka miestneho slovenského zboru Rozália Hamerská Valovičová zvlášť privítala vedúcu Peštianskeho regiónu ZSM a poslankyňu CSSM Martu Papučkovú Glückovú. A. Drevenku z javiska pozdravil viceprimátor mesta Zoltán Ay, autor tiež novučičkej dvojjazyčnej knihy My, Slováci z Pilíšskej Čaby Štefan Kochňák, ktorý Tóni báčiho pri tejto príležitosti prekvapil odovzdaním jeho rodokmeňu, ako aj básnik a konateľ Spoločnosti SlovakUm Imrich Fuhl, ktorý dvojjazyčne nakrátko zhodnotil tvorbu A. Drevenku ako pokračovanie snažení tzv. slovenských ľudových „písmakov“ z tej našej väčšej Čaby na Dolniakoch z prvej polovice minulého storočia. Vyjadril tiež nádej, že jeho piata zbierka bude dvojjazyčná, aspoň natoľko slovenská ako maďarská.

A. Drevenku potom na javisku vystriedal miestny školák, úspešný účastník celoštátnej súťaže v speve slovenských ľudových piesní a v prednese poézie a prózy Spievanky a veršovačky ZSM Gregor Horváth, ktorý rovnako pekne spieva ako recituje. Ľudové tance predniesli členovia miestnej tanečnej skupiny a ich hostia, tiež folkloristi z obce Bajna. O vynikajúcu náladu pri veselej besede v sprievode baranieho guláša, zákuskov, piva a iných dobrôt sa postaral harmonikár z neďalekého Kestúca Ľudovít Nagyvári.

Náš ľudový básnik A. Drevenka sa narodil r. 1929 v chudobnej slovenskej želiarskej rodine v Pilíšskej Čabe. Jeho otec skoro zomrel, mal dvoch súrodencov. Základné vzdelanie získal vo svojej rodnej obci, za strojného zámočníka sa vyučil v Budapešti, neskôr v Ostrihome skončil odborné učilište banícke. Niekoľko rokov pôsobil ako pohraničník, potom pracoval na viacerých miestach ako vedúci pracovnej čaty. V jeho slovenských a maďarských veršoch sa odráža úcta a láska k ľuďom a k ich práci, ako aj vrelý vzťah k rodnému kraju. Podľa nášho, žiaľ, už nebohého tunajšieho aktivistu Júliusa Kučeru: „A. Drevenka síce nie je Sándor Petőfi ani Attila József, ale aj to dobre vieme, že on je náš a teda pre nás tak trocha predsa je S. Petőfim a A. Józsefom“.

(-l)

Foto: Imrich Fuhl

Anton Drevenka
Túžba po speve

Keď sa Slováci niekde zídu,
začnú spievať. Tak sa sluší.
Aj dávne, aj terajšie piesne
majú uložené v duši.

O všeličom nám rozprávajú,
aj boj, aj žiaľ sa skrýva v nich.
Niektoré blízo k slzám majú...
Nedá sa ich naučiť z kníh.

Snáď len škovránok takto spieva,
má spevom plný zobáčik,
z bohatstva toho si vyberá
spev móresný, nie iba krik.

A odkiaľ majú to nutkanie
ten pustý život ozdobiť,
polepšiť si svoje okolie
dať mu bohatší kolorit?

Tu žijú v týchto vrchoch dávno,
tu chránia svoju duchovnosť.
Zlú náladu si odháňajú,
a piesní majú k tomu dosť.

Sú citlivejší, srdečnejší,
viac lásky chcú, aj viac dajú.
Naši Slováci pod Pilíšom
preto tak pekne spievajú.

(Z literárnej antológie pilíšskych slovenských autorov Pod Pilíšom – tam je náš svet, 2008)

Fotogaléria