k nedožitým 80. narodeninám Andreja Medvegya

„... som aj nositeľom skúseností svojho otca, starého otca, pradeda, viacerých pokolení. Mnou vyjdú najavo túžby, žiale, radosť i smútok tej generácie, z ktorej pochádzam a ktorá sa tak či onak pozdvihla...“

(Zem je príťažlivá, s. 91 – 92)

Literárna tvorivosť je jednou z ciest kultúrneho rozvoja. Samostatné knižné publikácie slovenských autorov v Maďarsku tvoria dôležitú etapu celkového literárneho vývinu. Táto umelecká činnosť sa kodifikovala ako fakt funkčnosti a tvorivosti literatúry v spoločenskom procese diachrónie a synchrónie. Jej zúčastnenosť na ľudskom bytí je tak neodškriepiteľná a signifikantná. Činnosť spisovateľov v národnostnom časopriestore sa tak stáva svedectvom „... tej najvyššej a najzložitejšej formy existencie materinského jazyka a dôkazom schopnosti ďalšieho etnického rozvoja našej slovenskej národnosti“ (Divičanová, 1981, s. 5). Je však pravdou aj to, že „... literárna činnosť národnostnej inteligencie má i svoje utilitaristické, praktické ciele a význam. Tvorivá vôľa na literárnom poli poskytuje sebadôveru, sebaocenenie, ukazuje prirodzenosť slovenského jazykového prejavu v národnostnom prostredí...“ (Divičanová, 1984, s. 13).

Priam míľnikom na ceste kultúrneho rozvoja Slovákov v Maďarsku bola (a dodnes je) literárna antológia Výhonky, ktorej 40. výročie vydania sme si pripomenuli na sympóziu 18. októbra 2018 v Slovenskom inštitúte v Budapešti. (Organizačným garantom tohto podujatia bol Michal Hrivnák, významný predstaviteľ slovenskej prózy v Maďarsku, ktorý redigoval aj zborník textov z tohto stretnutia.) Je však osožné pritom uviesť, že keby táto pôvodná iniciatíva z roku 1978 nemala pokračovanie, tak by sme o spomínanom literárnom vývine dnes nemohli ani len uvažovať... Tvoriví – teda píšuci – autori však (aj vtedy) urobili všetko, aby „... Výhonky nezostali len osamelou bielou lastovičkou, ale aby prvotné snahy mali vážne pokračovanie... sústavné vydávanie nových literárnych publikácií“ (slová Alexandra Kormoša, známeho slovenského básnika v Maďarsku, ktorý nás, žiaľ, prednedávnom, 10. marca 2020 navždy opustil; Resutík, 1990, s. 104). Okrem týždenníka Ľudové noviny však nebolo nijaké fórum, v ktorom by menšinoví Slováci mohli uverejňovať svoju pôvodnú literárnu tvorbu. Až v roku 1976 vznikla vo Vydavateľstve učebníc národnostná redakcia a začali vychádzať (aj) slovenské knihy. Viacerí si práve vtedy uvedomili nové možnosti sebarealizácie a začali priam programovo písať poéziu a prózu.

Tak to spravil aj prozaik Andrej Medvegy (1941 – 2005), ktorého nedožité 80. narodeniny si pripomíname v tomto období. Vypracoval sa „... na svojráznu tvorivú osobnosť so zvláštnym zmyslom pre kontinuitu tradície a súčasného, pre hľadanie miesta človeka v tomto často rozpornom svete“ (Andruška, 1987b, s. 238). Podľa Anny Divičanovej obohacoval prozaickú tvorbu Slovákov v Maďarsku, dával jej akúsi novú tvár, pričom ide o tvorivú osobnosť, pre ktorú „... základné hodnoty v ich symbolickom a skutočnom zmysle sú koreň, zem a strom“ (Maruzsová Šebová, 2013, s. 79).

Andrej Medvegy sa narodil 24. októbra 1941 v békešskej obci Čabačud. Po absolvovaní Vysokej školy pedagogickej v Segedíne šestnásť rokov pôsobil ako učiteľ. V rokoch 1976 – 1990 pracoval ako školský referent v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku. Bol čestným členom Spolku slovenských spisovateľov (Kníchal, 1996, s. 118). Svoje prozaické texty a preklady uverejňoval od začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia v Ľudových novinách, Našom kalendári či významných almanachoch Slovákov v Maďarsku: v Zrode, teda v almanachu Literárnej sekcie Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (Tridsať rokov samoty, 1981, s. 27 – 35; Bolo to veľmi dávno..., 1984, s. 87 – 93; Krst, 1985, s. 56 – 58; Číslice alebo jazyk – pokus o dramatický text, 1985, s. 81 – 105), resp. o. i. aj v zborníku Cestou k slovám (Krst, 1996, s. 120 – 123). S jeho textami sa stretávame aj v prvej antológii prózy Slovákov v Maďarsku: v Prameňoch (1982: Nostalgia, s. 146 – 149; Bez koreňov, s. 150 – 176; Tridsať rokov samoty, s. 177 – 184). Zomrel priskoro – ako 64-ročný, v roku 2005.

Anna Divičanová práce slovenských autorov – najmä prozaikov – v Maďarsku charakterizovala črtou, že sú nadmieru žurnalistické (Divičanová, 1984, s. 9). Dá sa to aplikovať aj na texty Andreja Medvegya, ktorý písal typ prózy, pri ktorej je osožné sústrediť sa „... na naliehavosť výpovede a schopnosť pociťovať nadosobné ako osobné... a tak pochopiť aj špecifickú črtu slovenských autorov v Maďarsku nie ako rezíduum minulosti, ale ako vlastnosť súčasnú“ (Andruška, 1987a, s. 77). Zápas o slovo u autorov z tohto literárneho prostredia sa stáva aj bojom o životnú realitu, o obraz bytia ľudí, ktorých osudy sa stávajú materiálom pre literárne stvárnenie. Vo svojej próze tak Medvegy „... neakcentuje nadmerne národnostnú problematiku, nestavia na kritickosti, hoci vidí a neobchádza problémy a nedostatky... pre tohto spisovateľa je bližší istý univerzalizmus a život sa usiluje zobrazovať komplexne, cez otázky všeobecne ľudské...“ (Andruška, 2008, s. 49). V jeho poviedkach sa dá cítiť atmosféra dolnozemského slovenského života, čo robí jeho literárne texty presvedčivými a pritom umocňuje ich umeleckosť. Najčastejšie však len nepriamo vsúva do textov samostatnú národnostnú motiváciu – a to zvyčajne pomocou jazykovo-nárečových prvkov.

V roku 1986 Andrejovi Medvegyovi vyšla v spomínanom Vydavateľstve učebníc zbierka poviedok s názvom Starý strom nepresadíš (tvorí ju 11 krátkych próz a 3 preklady z maďarčiny, žiaľ, bola to jeho prvá a posledná samostatná knižná publikácia).

Premenlivosť ľudských osudov, vnútorná – psychická – kontinuita minulého s dnešným sa vyskytuje vo viacerých textoch (Bolo to veľmi dávno, Tridsať rokov samoty, Nechcem sa pamätať, Krst). Chápanie života ako reťaze na seba prísne nadväzujúcich udalostí sa v nich objavuje špirálovite. Texty sa pridržiavajú tradičných životných hodnôt; autor v nich porovnáva – čo je v ľudskom živote produktívne a čo ho robí ťažkým. Prízvukuje nostalgiu za detstvom i pohodovými ročnými obdobiami, ktoré boli plné šantení. Práca okolo mašiny, kombajnu a mláťačky bola aj napriek neľahkému osudu dolnozemského človeka zdrojom obživy i radosti. Rozprávač, prirodzene, sympatizuje s týmto spôsobom bytia, je na strane akejsi disciplíny, pričom ospevuje prácu na poliach (aj keď od svitu do mrku). Súčasnosť však chápe ako sivú, veď človeka v nej priam mučí technický pokrok a environmentálna kríza. Symbióza prírodného a spoločenského je uvádzaná viacročnou premenou človeka i prírody. Je to ale na osoh? Nie je krajší tichší bzukot strojov poľných prác, pripomínajúci známu hudbu...? Či je to len alúzia na mladosť, na ťažkú prácu...?

Binárna opozícia chudoba minulosti – majetnosť prítomnosti sa konfrontuje pri opise ťažkého života na sálaši. Vzájomné medziľudské vzťahy aj tu gniavi túžba po majetku, ktorú autor, prirodzene, kritizuje. Komický opis držgrošstva a nadmerne častá konzumácia osúcha v čitateľovi evokuje pocit zdržania sa svojich sympatií. Nebol by krajší život s tvarohovými haluškami so slaninou...?

Autor opisuje susedské vzťahy a tým aj život mikrospoločnosti, ktorý je podobný ako na myjavských kopaniciach. Útek pred manželom, skrýša u susedov, pretvárka, ženská zvedavosť, namyslenosť, pýcha, škriepky sú vlastne z ľudského sveta nezmazateľné – až konštantné – atribúty. Autor ich naznačuje, pričom patrične necháva voľný kúsok priestoru aj čitateľským konkretizáciám.

Opis statočnej vdovy, ktorá oplakáva svojho manžela, je čitateľsky efektívny. Aj v tomto časopriestore sa objavuje ono kopaničiarske: žena sa obáva zlých jazykov dediny. Zdôrazňuje sa osobnosť človeka, ktorého vlastnosti sa dajú identifikovať najmä v akomsi zrkadlovom obraze manželov. Život je však popretkávaný povinnosťami na poli: okopávaním kukurice, žatvou obilnín, zbieraním konopy, oraním, sejbou, kosením jačmeňa, pšenice, ovsa... Istotu, ktorú dáva kyprá zem, však môže skosiť ľudská nevraživosť, najmä v podobe vojny. Tá je predelom aj v osudoch dedinčanov. Štátna služba (vojenská, úradná) je pritom istejšia, avšak redukuje aj samostatnosť človeka. V textoch sa zdôrazňuje potreba žiť v mieri, čo postupne vytvára akýsi konformnejší a komfortnejší spôsob existencie, najmä pre mladé pokolenia. Vedie to však k akémusi vzdoru a pocitu nespravodlivosti. Dá sa vždy dávať a nikdy nič nedostať...?

Dedina symbolizuje pokoj, mesto rozruch (teda aj hádky v živote rodín). Deformuje sa pritom povaha človeka, redukuje sa komunikácia a naštrbujú sa aj rodinné vzťahy: „Po dlhé roky sa nikdy nestihol dôverne, úprimne pozhovárať, vždy musel niekam letieť. Za peniazmi. Má už taký byt ako palác, druhý palác má pri Balatone, prišiel i teraz takým autom, na akom nechodia ani ministri, ale ešte sa mu stále máli“ (s. 23). Útechou sú len vnúčatá, zriedkavé spoločné stretnutia rodiny, kde stará mama prežíva spomínané nostalgické chvíle (za manželom, rodnou dedinou, zmysluplnou prácou, hrejivým ľudským charakterom...). Netúži za panelákmi dvojmiliónovej Budapešti, kde sa v susedstve robí napriek, kde už o šiestej ráno počuť neúmerne hlasný signál rádiožurnálu či o polnoci otváranie vŕzgavajúcich okien. Je to svet hermeticky uzavretého priestoru existencie aj tak izolovaného človeka. Rozprávač správne uvádza pritom postupnú redukciu okolitého vzduchu vnímavého jednotlivca, akúsi sieťku voľného pohybu. Nie je takýto život skôr utrápením...? Nemôžeme pritom očakávať akési retrospektívne delírium...? Autor pritom opisuje desivú minulosť tyranie nilašov v šípových čiapkach (1944), krutosť žandárov s kohútimi pierkami a puškami, deportácie Židov s batožinami. Stavia do protikladu desivé ticho ulice a paniku s rachotom zo samopalu. Medvegy pritom využíva umelecký postup lineárnej výpovede: doby sa menia, ale ľudské charaktery sú pevné. Dnešnej mladej generácii už priam absurdne znie umelecký obraz, v ktorom úzka rodina odchádza krstiť svoje dieťa s kňazom-priateľom do družstevného bytu.

O tragických polohách ľudského bytia – s určitými sentimentálnymi prvkami – hovorí aj „humanistická“ poviedka Poznáte príhodu dr. Kovačiča? Na druhej strane „... v jadre sa však drží v rovine triezveho slovesného prejavu...“ (Andruška, 1988, s. 87). Pertraktuje možnosť dvoch životov človeka, pričom prízvukuje, že nikto nemôže bezuzdne komentovať a hodnotiť toho druhého. Opäť sa kritizuje klebetnosť malomesta: v centre, okresnom úrade, župnom sídle. Motív smrti milovanej ženy hatí ďalší zdravý psychický vývin muža, ktorý taktiež zvolí tragický koniec svojho života. Bezvýchodiskovosť je tak ďalším atribútom Medvegyových textov. Opisuje sa duševný stav rodičov chorého dieťaťa, ktorý sa, prirodzene, uvádza ako až nevysloviteľný smútok. Pri tejto téme sa čitateľ môže odraziť k opisu životného štýlu Maďarov-disidentov, ktorí sa – vracajúc zo Spojených štátov amerických – správajú nevhodne, arogantne, povýšenecky. Pojem vlasti sa v ich mysliach deformuje na nekonečnú možnosť slobodných konaní. Je to ďalší znak odcudzenia takých ľudí, pre ktorých by bolo žiaduce práve určité psychické zblíženie. Bol by to znak využitia spoločnej sily v kolektíve, podobne ako pri povojnovej obnove Budapešti. Do tragédie vyúsťuje aj titulný príbeh Starý strom nepresadíš, v ktorom sa analyzuje vážny problém osamotenia starých ľudí, ktorí sa dostávajú z dôverne známeho vidieckeho prostredia k svojim deťom do mesta, kde nenachádzajú svoje miesto a v túžbe po opustenom domove odchádzajú zo sveta. Text je aj o nevyhnutnosti útočiska, kde človek v každej situácii nájde (dočasnú) životnú istotu. Prízvukuje sa potreba poskytnutia pomocnej ruky ľuďom, ktorí to elementárne potrebujú. Tak by sa zmenil (fyzicky) holubí trus a špina vo Františkovom meste na krásnu zeleň v Jozefove. V poviedke Bez koreňov autor podáva životný príbeh zverolekára slovenského pôvodu, absolventa Všeobecnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Sarvaši, ktorý ako 35-ročný spácha samovraždu. Príbeh sa odvíja retrospektívne, pričom sa postupne odhaľujú príčiny jeho nešťastného činu. Sujet je postavený na typickom odcudzení sa človeka od svojho okolia (sivé veľkomesto, desivá doba, krutí ľudia s domácou pištoľou). Na jednej strane sa uvádza motív harmonického manželstva na dedine, na strane druhej až nevraživý spôsob spolužitia v meste. Ako ideál sa zjavuje forma, pri ktorej otec nadmieru zarába, ale pritom chodí na sánkovačky so synom, chystá mu raňajky a matka si môže dovoliť byť domácou. Z textu je zrejmá prívetivá starostlivosť o syna, ktorá je charakteristickou črtou pracovitosti: „... chvíle, keď sa ráno prvýkrát stretli, boli v jeho živote najšťastnejšie. Koľkokrát si líhal s tou myšlienkou, či to bude dobre, keď ráno vstanú a začne sa ich milá každodenná hra! Najmilšia hra s jeho najmilším druhom! Nie div, že po toľkých šťastných chvíľach sa tak kŕčovito pridržiava syna. Tieto raňajšie stretnutia mu dali toľko sily, energie, vytrvalosti, že dlhé mesiace, ba už aj roky zápasil skoro s celým svetom“ (s. 70). Pokojné rodinné zázemie je však naštrbené škandálmi pred a po rozvode. Autor tento dlhotrvajúci ťažký fyzický i psychický proces (až procedúru) opisuje s určitou dávkou letargie, dezilúzie. Prečo je svet taký krutý, že v prípade núdzovej životnej situácie sa často nemôžeme obrátiť ani na svoju najbližšiu rodinu...?

Na jednej strane je obraz nezdravej túžby po peniazoch a opovržlivé pohľady rozvádzajúcej sa manželky, na strane druhej pohrúžené myšlienky čistého svedomia manžela. Rozprávač je na strane zachovania rodiny, samozrejme, v pozadí racionálnych limitov: „Zmieril sa už s tým, že aj pri jeho najlepšej snahe sa mu manželstvo nevydarilo. Nezáležalo to iba od neho. Teraz už nezáleží, kto bol na vine“ (s. 73). Prízvukuje sa pritom úsilie o dobrú výchovu detí. Manželský oblúk od šťastného začiatku cez krízu až po tragický koniec je pritom prirodzeným vývinom...? Je to znak triezvosti jednotlivca, spoločnosti, ľudstva...? Koniec koncov je dôležité robiť si povinnosti a mať čisté svedomie. Držať sa aspoň tenkou niťou pri živote... kým sa dá... Filozofujúce atribúty myslenia muža sú znakmi jeho mravnej čistoty. (Žijem na inej planéte?)

Dôležité sú pritom otázky identity a vzťahu mikrospoločnosti k týmto atribútom. Zvýrazňuje sa harmonické spolužitie Slovákov a Maďarov, resp. „upresňuje sa“ samotné dolnozemské bytie: „Bol síce Dolnozemčan, ale tam, v tom kopcovitom kraji, horami obkľúčenej dedinke, sa cítil oveľa lepšie než tu na Dolnej zemi. A nielen kraj mu bol srdcu taký blízky. Ľudia boli oveľa prívetivejší, otvorenejší. Každý – Slováci, Maďari – rovnako“ (s. 76). Uvádzajú sa – aj keď mierne archaicky – formy a modely správania sa slovenskej dediny v Maďarsku voči lekárovi, ktorý si získa svojich pacientov tým, že aj on sa dorozumie slovensky a má aj slovenský pôvod: „Od tej doby – ako na rozkaz – dedinčania ho zdravili a sa mu prihovárali len po slovensky, pozývali ho na zabíjačky, na svadby. Ako by sa boli vymenili, pokladali ho za svojho“ (s. 76). V národnostných podmienkach však takéto správanie má svoje opodstatnenie... A to nielen fyzicky-kontaktologicky, ale najmä psychicky-duševne!

Hlavným hrdinom poviedky Zem je príťažlivá je umelec-operný spevák Rudolf Huszár, ktorý si vo svojej päťdesiatke uvedomuje, že jeho kariéra smeruje pomaly ku koncu: „Bol rád, keď krik a hluk za jeho chrbtom sa postupne utišoval. Omrzelo ho už žiť stále v napätí. Odjakživa stáť v pozore. Nudila ho i spoločnosť, tie protokolárne úsmevy, tie nič nehovoriace rozhovory, nuda na partnerovej tvári“ (s. 93). Táto skutočnosť, teda akási túžba po bezstarostnom živote, ako aj vážne problémy s hlasivkami ho vedú k tomu, aby prerušil svoje účinkovanie v národnom divadle a vrátil sa na nížinu, ku koreňom – teda odkiaľ pochádza. Tak sa vlastne zaraďuje medzi svojich predkov s dojmom, že sa stáva aj užívateľom ich spoločných úsilí, ku ktorým aj on pridal svoju čiastku, vytvárajúc tak kontinuitu medzi generáciami. Príbeh je obrazom človeka, ktorého vzostup bol dôsledkom rôznych osobných aj spoločenských okolností. Bol umelcom, ktorý v pravej chvíli vedel odísť zo scény a vrátiť sa domov na sálaš, aby tam našiel nový zmysel života. V tejto poviedke sa autor taktiež predstavil nielen „... ako výborný rozprávač s jemným zmyslom pre psychológiu človeka v osudovej situácii, ale aj ako tvorca s citom pre využívanie jazykových (nárečových) zvláštností svojho prostredia“ (Andruška, 1985, s. 79). Huszár je optimistom aj počas cesty z nemocnice. Táto trajektória je opísaná dobovými atribútmi: Moskovské námestie je plné Moskvičov, Trabantov a Dácií. Nie je tomu ináč ani v prípade oblúku vývoja slovenskej identity (na vysokej škole sa mu vysmievali za zlú výslovnosť). Zdôrazňuje sa pritom, že v živote umelca sú dôležité vyznamenania, ale koniec koncov dlhodobo duševné zdravie nenapomáhajú. Ono je determinované vnútorným pokojom a telesným zdravím. A práve ich redukciou sa protagonista dostáva do iného, pokojnejšieho prostredia. Je to akési vyslobodenie sa z obkľučujúceho ticha. Prichádza pritom obdobie bilancovania hrboľatej cesty minulosti a prítomnosti. Objavujú sa aj karieristi a nečestní ľudia, ktorí hatia statočným, priamym umelcom prirodzený rozvoj. V texte sa uvádza akoby protipól obraz človeka, ktorý „... musel sa stať hercom, hoci nemal nadanie. Keď skončil vysokú, divadlá sa kvôli nemu nehádali. Tu a tam štatistoval vo filmoch, potom niekoľko rokov režíroval v Miškovci. Ani tam nedokázal nič skvelého. Ako to už býva, keď má niekto jedinú zásluhu – že je politicky spoľahlivý, bez nadania a schopnosti – urobili z neho riaditeľa prvého divadla. A teraz on rozhoduje o osude tých, ktorým sám ani po päty nesiaha“ (s. 91). Tak sa robotnícke a roľnícke kádre, často sedliaci-pseudogéniovia v ruke s barackovicou (marhuľovicou) prevteľujú do pozícií mocných rozhodovačov... Zmenilo sa niečo?

Na druhej strane sa v texte objavuje aj dolnozemský kolorit: krása sedliackeho života, vôňa sálašského dvora, obraz traktora, rozprášená pôda kukuričniska, stromoradie agátov, vahadlová studňa... Retrospektívne sa uvádzajú aj myšlienky na detstvo okolo Békešskej Čaby, na smutnobôľne roky mladosti a špatnokrásne stáročné poľné práce. Podvedomé vábenie tradícií a koreňov je však silné puto, ktoré človeka priam ženie späť k svojim koreňom. Je azda šťastnejší ten, kto nepozná nebezpečie, večný ruch veľkomesta, zhon za živobytím...? Celkovo je teda dôležité žiť slobodne bez pút: vystriehnuť východ Slnka s čistou odpočinutou hlavou, sledovať mračná počas letných búrok, hľadať v obláčikoch šarkana, pastiera, trpaslíka... To je pestrý život!

Opis komplexnosti života človeka je doménou jednotlivých próz Andreja Medvegya. Je to svedectvo, ale aj posolstvo odkazu, že človek má vždy akési východisko, onen cieľ a spôsob na krajší, pokojnejší zajtrajšok. Najmä v prípade, ak sa toho fyzicky dožije. V ostatných prípadoch zostávajú spomienky, memoáre, rozpamätávania na človeka, ktorý by tu ešte stále mal byť a už, žiaľ, nie je...

doc. PaedDr. Patrik Šenkár, PhD.

KSJaL PF, Univerzita J. Selyeho, Komárno

Literatúra:

ANDRUŠKA, P.: Próza a poézia Slovákov v Maďarsku (1). In: Nový život, roč. 39, 1987a, č. 1, s. 75 – 78.

ANDRUŠKA, P.: Próza a poézia Slovákov v Maďarsku (3). In: Nový život, roč. 39, 1987b, č. 3, s. 237 – 240.

ANDRUŠKA, P.: Slovenské prózy v MĽR. In: Romboid, roč. 23, 1988, č. 7, s. 86 – 88.

ANDRUŠKA, P.: (Staro)Nový pohľad na prózu. In: Súčasní slovenskí spisovatelia z Maďarska. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Nitra 2008, s. 41 – 54.

ANDRUŠKA, P.: Tvorba slovenských spisovateľov z Juhoslávie, Rumunska a Maďarska. In: Nový život, roč. 37, 1985, č. 1, s. 74 – 80.

DIVIČANOVÁ, A.: Pre rozvoj našej slovenskej literatúry. In: Hrivnák, M. – Papuček, G. – Rybová, E. (eds.).: Zrod 3. Almanach Literárnej sekcie Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, Budapešť 1984, s. 3 – 13.

DIVIČANOVÁ, A.: Úvodné slovo. In: Hrivnák, M. – Medvegy, A. – Papuček, G. (eds.).: Zrod 1. Almanach Literárnej sekcie Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, Budapešť 1981, s. 3 – 6.

HRIVNÁK, M. – MEDVEGY, A. – PAPUČEK, G. (eds.).: Zrod 1. Almanach Literárnej sekcie Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, Budapešť 1981.

HRIVNÁK, M. – PAPUČEK, G. – RYBOVÁ, E. (eds.).: Zrod 3. Almanach Literárnej sekcie Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, Budapešť 1984.

HRIVNÁK, M. – PAPUČEK, G. – RYBOVÁ, E. (eds.).: Zrod 4. Almanach Literárnej sekcie Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, Budapešť 1985.

KNÍCHAL, O. (ed.): Cestou k slovám. Zborník Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, Budapešť 1996.

MARUZSOVÁ ŠEBOVÁ, K.: Koreň, zem, strom… symboly tradičnej spisovateľskej stratégie Andreja Medvegya. In: Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku. Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak 2013, s. 79 – 82.

MEDVEGY, A.: Starý strom nepresadíš. Vydavateľstvo učebníc, Budapešť 1986.

PAULÍKOVÁ, E. (ed.): Pramene. Vydavateľstvo učebníc, Budapešť 1982.

RESUTÍK, M. (ed.): Sme! Aj budeme? In: Romboid, roč. 25, 1990, č. 1, s. 103 – 112.

ŠENKÁR, P.: Slovenská dolnozemská literatúra (v teórii a praxi). Univerzita J. Selyeho, Komárno 2015.