Slovenská národnostná samospráva XII. obvodu Budapešti zorganizovala stretnutie na tému aktuálnych problémov slovenskej literatúry v Maďarsku za účasti popredných slovenských literárnych teoretikov Karola Wlachovkého a Patrika Šenkára. O dobrú náladu následného priateľského posedenia sa postarala umelecká skupina Pilíšska rodinka z Mlynkov pod vedením Marty Demjénovej.

Diskusiu otvoril dlhodobý predseda ZSSUM a predseda hosťujúcej samsoprávy Michal Hrivnák. Uviedol, že je to prvá príležitosť, keď priaznivci samosprávy XII. obvodu po dlhej núdzovej pauze spôsobenej koronavírusom mohli byť opäť spolu. Pandémia v značnej miere poznačila prácu kolektívu. Tentoraz na programe bola prezentácia zborníka Výhonky 40, ktorý obsahuje analytické príspevky sympózia na tému prvej antológie našich po slovensky píšucich autorov. Podujatie sa konalo r. 2018 a kniha vyšla asi pred rokom.

„Je ešte vôbec aktuálna?“ položil si otázku redaktor zborníka. „Ak sa na to pozeráme z obsahovej stránky, prinajmenšom v teoretickej rovine,“ pokračoval, „odpoveď je nesporne pozitívna, lebo problematika beletrie ako taká, kým existujú národy, nestráca, nemala by strácať na aktualite, keďže bez nej národné spoločnosti sotva môžu existovať. Avšak Slováci v Maďarsku majú osobitný dôvod, aby venovali zvýšenú pozornosť svojej písomnosti. Totiž ona zápasí s ťažkosťami, hovorí sa, že zaniká. Pritom nezaniká iba literatúra, ale zabúdame o nej hovoriť, čiže zaniká nám aj literárny život, ak už nezanikol úplne (vo chvíli, keď sme nechali znemožniť činnosť svojho literárneho spolku). Kým sa o literatúre hovorí, ona nezaniká, a je aspoň nádej, viac šancí, že ožije. Podnecuje nás k diskusii ďalší problém jestvujúci prinajmenšom v rovine teórie. Počas onoho splanutia, vzniku tejto literatúry v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, sme hovorili o veľkom protirečení, keď na suchej ratolesti slovenského národa (ako nás nazývali) vyrástli zelené výhonky, zároveň však z pera našich rodákov sa rodili verše a prozaické práce. Protirečenie sme rozuzlili vysvetlivkou, že dotyční literáti chodili predtým ešte do existujúcich slovenských škôl. Bolo v tom kus pravdy. Ale aká je situácia dnes? V týchto súvislostiach je medzi stavom dvoch období určitá paralela. V 21. storočí stojíme voči podobnej dileme tiež, ibaže s opačnou konšteláciou: akoby nateraz slovenská národnosť v Maďarsku ožívala… Skutočné slovenské školy síce nemáme, avšak vďaka iným priaznivým trendom (napríklad vďaka rozšíreným možnostiam študovať v materskej krajine) máme relatívne silnú vrstvu inteligencie, akú počas celej svojej histórie sme nikdy nemali, máme mladých ľudí, ovládajúcich slovenský jazyk na príslušnej úrovni, vydávame knihy, máme výskumný ústav, slovenské divadlo, aj politická situácia je priaznivejšia, štátna podpora pre národnostné aktivity rastie rovnako zo strany väčšinového, ako aj materinského národa. Za týchto okolností by sa hádam dala očakávať aspoň minimálna literárna aktivita, prinajmenšom by sme sa mali stavať k nej pozitívne. Avšak napriek tomuto všetkému literatúra nám zaniká. Ako toto protirečenie rozuzliť? Či ozaj spomínané ožívanie národnosti je iba zdaním, povrchným javom, bez národných povedomých a citových konzekvencií? Alebo nedokážeme efektívne využiť dané možnosti? Buďme však optimisti, pripusťme, že naša národnosť skutočne ožije, skôr-neskôr vyrastie aj literárny dorast (otázka už nie je to, prečo sa niekdajší literáti odmlčali, ale to, prečo ich aktivity nemajú pokračovanie.) V tomto prípade by sme mali odpovedať na ďalšiu otázku: čo z literárnej pozostalosti „výhonkárov“ zostane nastupujúcim generáciám do „vena”.“

Po M. Hrivnákovi ako prvý sa ujal slova P. Šenkár. Sumarizujúc kriticko-analytické príspevky zborníka Výhonky 40 hľadá u jednotlivých autorov to, čím mohli prispieť k zvýšeniu prestíže slovenských literárnych snažení v Maďarsku.

Spomedzi poetov Juraj Marik reflexívne využíva vlastenectvo, pocit lásky a uznania, chráni svoju domovinu, obklopuje ho mier, pokoj i všestranná tvorivá práca, dôležitá je viac dimenzionálna láska voči prostrediu a ľuďom i sebe samému, to sú aj dnes aktuálne motívy. Gregor Papuček efektívne podáva kolobeh každodenného života, od týchto motívov sa postupne dostáva k spoločenským reáliám. Všetko na svete má svoj zmysel i význam. Dôležitou úlohou pre poeta i pre mládež je aj dnes snažiť sa o súlad (aj v nesúlade). Takéto atribúty priam obklopujú ľudí i tvorivých autorov. Korene človeka (a tým aj vlastnej národnosti), jeho osamelosť – v podmienkach globalizácie (občas sa cíti ako nemý osamelý strom) sú mimoriadne aktuálne témy. Otázka materinského jazyka – pre Slovákov v Maďarsku mimoriadne dôležitý motív – je uňho akýmsi metonymickým pokračovaním samotnej prírody. Alexander Kormoš „píše, teda je”, verše sú jeho útočiskom, dodávajú mu silu a pocit duševného pokoja, môže byť vzorom pre mládež, ako sa stať užitočným. Slovami lásky volá po porozumení a čaká na ozvenu, uvedomujúc si vlastnú samotu. Duša musí slobodne lietať smelo do vírov hlbiny (atribút večnej mladosti, ideálov). Nájsť aj popri rovnobežkách spoločný bod, spájať rody a národy v rozháranom svete, to je úloha každého z nás, obzvlášť tvorivých ľudí.

Čo sa týka prozaikov, Michal Hrivnák rozoberá živé otázky človečenstva, rôznorodé ľudské konania, prefíkanosť, falošnosť chamtivosť, roztrieštenosť, egoizmus a psiu povahu ľudí, ktorí sa v každom spoločenskom systéme vynájdu. Pritom pôsobivo využíva prostriedky ich sprítomnenia, ako je napríklad humor a satira. Pavol Kondač je dobrým pozorovateľom a analytikom, pritom znázorňuje časté a neúprosné zmeny v živote jednotlivca i spoločnosti v ťažkých chvíľach osudu. Pozoruhodný je uňho nadčasový motív ženy, píše o potrebe vzájomnej dôvery a o nachádzaní spoločníka životom. Ako zaujímavosť pre dnešných vnímavých čitateľov približuje vzdialený, zablatený svet sálašov (samôt) Pánu Bohu za chrbtom, ktorý je kolískou spolupatričnosti a lásky.

Karol Wlachovský sa podujal na skúmanie širších súvislostí tejto literatúry. Varuje preháňať (i podceňovať!) význam vecí. Zato literárna tvorba Slovákov v Maďarsku celkove má svoju váhu i poslanie. Umenie ako také, vrátane literatúry, nie je iba vecou jeho tvorcov, je pokladom príslušného národného kolektívu, preto prinajmenšom je jeho povinnosťou postarať sa o priaznivé podmienky pre tvorivú prácu, prejavovať voči nej náležitý záujem i poctu. Problém slovenskej literatúry v Maďarsku je predovšetkým vecou samotnej národnosti, jej inštitúcií (výskumného ústavu, katedier slovenského jazyka a pod.) Bolo by načase jej celkové evidovanie tímom expertov, s hlavným zreteľom na to, čo z toho ju môže reprezentovať aj v celoslovenskom literárnom kontexte.

Mimoriadne zaujímavá debata mala pokračovanie pri bielom stole, v pohode. Podnet k tomu dala napríklad relatívne sekundárna záležitosť: symbolicky ladená grafika na obálke zborníka Výhonky 40 s košatým stromom. Otázka bola, či po „veľkom splanutí” po r. 1978 na poli literatúry Slovákov v Maďarsku skutočne vyrastali stromy?

O grafike konkrétne, potom metaforicky a skreslene: z „Výhonkov” vyrástol strom (relativizovaný vo vzťahu čo bolo predtým) – jediný, osamelý. Strom, ako „živá bytosť” si vyžaduje tiež opateru. Jeho rast je podmienený (aj) klimatickými i pedologickými podmienkami. Pod rozrastajúcu korunu nášho stromu sme chodili nie iba polievať jeho korene, skôr sme rozkladali ohne, dúchali sme do pahrieb, prihrievali sme si polievočku. O stromoch sa nám nanajvýš snívalo…

M. H.

Foto: Patrik Šenkár