Kto z nás by s radosťou neprijal knižný darček, ktorý, hoci je verejne dostupný, predsa len vyznaním i autogramom emotívne zosobňuje empatický ba priateľský vzťah venujúceho.

V knižnici ich mám celý rad: od príbehov športových legiend (slovenskej legendy NHL Stana Mikitu, športovej gymnastky Věry Čáslavskej, jedinečných atletických manželov Dany a Emila Zátopkovcov...), cez majstrov vizualizácie sveta (od fotografov Tibora Huszára, Sergeja Kivrina, legendy sociálnej fotografie Ireny Blühovej, jediného slovenského fotografa Formuly 1 Martina Trenklera...) až po majstrov slova (Kristy Bendovej v neprekonateľnej knižočke Opice z našej police, v zbierkach majstra Milana Rúfusa, spoločnom venovaní pozoruhodnej „prekladovky“ dvoch bardov – Jevgenija Jevtušenka a Ľubomíra Feldeka), nevraviac o „obrazovkách“ výtvarníkov.

Duša mi ale najväčšmi zaplesá v okamihu, ak obdobný dar i pozdrav sa objaví neplánovite. So spontánnosťou som nedávno v Senci, domovskom meste mojej mladosti, vítal na Slnečných jazerách na priateľskej návšteve Imra Fuhla s jeho Jolkou. Ich krátky „pripomienkový“ pobyt mal čaro ich partnerského svojrázu: bolo to totiž pred 41 rokmi v Senci, kde bola prípravka pre zahraničných študentov so „slovenským drilom“, keď sa do seba po prvý raz zahľadeli...

Okrem tradičného kalíšteku na uvítanie ma Imriško prekvapil obálkou, z ktorej vybral ešte tlačiarňou vanúcu novú knižku z produkcie SlovakUm-u. Keďže obaja oplývame situačnou veselosťou, len čo som zazrel obal knihy, nedalo mi: Aha, návšteva priniesla Návštevu! Pod týmto titulom totiž vyšiel najnovší, v poradí už siedmy časozber krátkych próz v tomto roku jubilujúceho Zoltána Bárkányiho Valkána.

So Zolkom ma spája vzájomne úctivý vzťah. O to viac ma potešilo, že si dal záležať, aby sa mi ako jednému z prvých jeho priateľov dostalo cti začítať sa do dvanástich, zväčša ešte knižne nepublikovaných dielok s vľúdnou, kultivovanou a živou slovenčinou. Tou, ktorou vpisuje pečať do svojich neraz smutných príbehov. Na tomto mieste vzdávam hold Kataríne Maruzsovej Šebovej, ktorá v časti Večné čakanie sťaby vo viacvrstvovom doslove okrem iných atribútov krášliacich zbierku autorom venovanú „Mojim kestúckym rodákom“ vylúpla aj jadierko osobitosti jeho tvorby: „Počas zoznamovania sa s novou dvojjazyčnou zbierkou drobných próz z umeleckej dielne Zoltána Bárkányiho Valkána sme si všimli, že tragický podtón sledovateľný v celej jeho tvorbe či priamo, či medzi riadkami, v najnovších prózach zosilnel a hlási sa čoraz v tienistejších obrazoch. Musíme si však uvedomiť, že pribúdaním rokov je to prirodzená reakcia, veď nemožno nezbadať pravdivosť slov Ladislava Novomeského o nezastaviteľnom plynutí času: „Čas letí ako vtáci nedozerní.“

Symbolika mi vnukla myseľ – a veď slovenská časť Návštevy sa končí presne na strane 90. Takže – žiadne strachy. Osemdesiatnik Zolko má toho ešte veľa pred sebou, najmä s prihliadnutím na jeho tvorivé poryvy. Do „bilancovania a šacovania“ jesto preto času habadej! V deň, keď v Modre, kam sme s Imrom zašli aj za Štúrom, bublali burčiakové hody, som s úctou a spomienkou na Zolka (čím mu ďakujem a pozdravujem ho) večer vo svojom bratislavskom byte vložil do knižnice novú vzácnu knižku s osobným venovaním.

Ľudo Pomichal