Nielen byť, ale aj zostať Slovákom

Dolnozemskí Nadlačania si po tieto dni pripomínali 220 rokov nástupu svojho prvého slovenského kazateľa Jána Keblovského do služby slovenského ducha. Na slávnostných Službách božích odznela v podaní autora Ivana Miloslava Ambruša báseň „Byť Slovákom“. Jej slová ma inšpirovali k malej úvahe.

Začína: „Byť Slovákom to nie sú slová/ byť Slovákom je stav...“ Pokračuje: „byť Slovákom to nie je iba Slovensko/ to je aj motyka i roľa tam ďaleko či blízko“ (na Liptove, Dolnej zemi, či Hornej Orave, dodávam ja). Ale „byť Slovákom sú aj pečenie krumple hoci nie slovenské/ ... aj jatriaca sa rana byť Slovákom tak menej slovenským.“ Básnik Ambruš určite vie, čo je to byť Slovákom tak menej slovenským – je stále živým výhonkom slovenskej menšiny v Rumunsku. A viac ako 100 rokov od zániku Uhorska môže tvrdiť, že je Slovákom, pre ktorého „to nie sú slová/ ale stav ktorý sa žije“.

Čo znamená byť Slovákom dnes po uplynutí prvého štvrťstoročia tretieho tisícročia, v čase, kedy sa suverénna Slovenská republika dožíva „Kristových rokov“? A ako môže byť Slovák menej slovenským? Poviete si, buď je Slovákom alebo nie je! Nie je to také jednoznačné. Slovák vo svojej krajine je Slovákom zo zákona. Nemusí dokazovať svoju slovenskosť. Stačí, že sa od nej neodťahuje. (Bohužiaľ, „menejslovenskosť“ sa dnes objavuje aj u Slovákov vo vlastnom štáte.)

Ale byť Slovákom v okolitých krajinách, kde žijú pôvodné slovenské menšiny (Chorvátsko, Srbsko, Rumunsko, Maďarsko, Ukrajina, Poľsko) si žiada navyše kus vlastenectva, pridanej hodnoty slovenskosti. Napriek tomu, že všetko sú to Slováci žijúci v rodnej zemi – v rodnej uhorskej zemi, ktorá bola aj odvekou slovenskou rodnou zemou. „Človek odchádza – rodná zem je večná“, hlása nápis na pamätníku „vysídlených“ (správne presídlených Maďarov v rámci výmeny obyvateľstva) v meste Nesvady na južnom Slovensku. Určite sa s tým stotožňujú aj nesvadskí Slováci pôvodne z Malého Kereša, Dunaegyházu či Békešskej Čaby a dúfam, že tam majú podobné pamätníky na svoju rodnú zem. Veď aj pre nich platí: „byť Slovákom je aj byť Slovákom tam“.

Byť Slovákom mimo dnešného Slovenska poznamenáva „aj jatriaca sa rana/ byť tak menej slovenským“. Nie všade sú vhodné podmienky pre pokračovanie či nebodaj rozvoj slovenského života. Inak je to u južných Slovanov či v Rumunsku, inak v Poľsku či Maďarsku. Stále pretrváva snaha byť... Preto kritikom kvality súčasného slovenského života napríklad v Maďarsku odkazujem – skúste nielen „byť“ ale aj „zostať“ Slovákom bez akejkoľvek podpory spoločnosti, zavše aj napriek štátu už vyše 150 rokov. Dokonca aj bez adekvátnej podpory materského štátu – Slovenskej republiky.

Pomôž si človeče aj Pán Boh ti pomôže! Najmä neseď so založenými rukami! So záujmom, potešením a nádejou som prečítal v Ľudových novinách správu o tohtoročnej rekonštrukcii kostola troch slovenských dedín v Alkári, v Matre. S radosťou zacitujem slová predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy Alžbety Hollerovej Račkovej: „Slovákom, ktorí sa v 18. storočí usadili v Hornej Matre, pomáhala hlboká viera v Pána Boha prekonávať ťažkosti, ktorým museli čeliť pri príchode, a tak to bolo aj neskôr. Dve tretiny obyvateľov sa v rámci výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne presídlili do vtedajšieho Československa, ale slovenská komunita, ktorej počet sa zmenšil, dodnes formuje život v obciach. Sú príkladom toho, ako by mala komunita prežiť“.

Chvalabohu, že matranským Slovákom v Maďarsku zostáva viera a neúnavné vlastné sily. Dokonca formujú život v obciach. To je prvý krok ako zostať Slovákom kdekoľvek. Nielen v Maďarsku. Ale dobre padne aj pekné slovo a najmä štedrá ruka štátu. Ktoréhokoľvek.

Jozef Schwarz