Tibor Huszár by mal 70 rokov

Preslávili ho fotografie Rómov, vzbúrených väzňov, New Yorku, či drevených kostolíkov. Tibor Huszár by v tomto roku oslávil 70. narodeniny.

„Všetci chcú byť slávni a bohatí, ale fotografia, to je životný štýl,“ hovorí Tibor Huszár vo filme z cyklu Slovenskí fotografi. Režisér Miro Remo ho zachytil v období, keď sa po totálnom fyzickom kolapse v roku 2010 opäť postavil na nohy. Sprevádza ho ulicami Paríža a ukazuje, s akou ohromnou ľahkosťou sa dokáže prihovoriť prakticky komukoľvek. Vo filme sú omnoho zásadnejšie momenty a intímnejšie výpovede, no táto je z pohľadu na jeho prácu veľmi dôležitá. Môže to znieť ako fráza, ale to, čo tu nazýva životným štýlom, je v skutočnosti oveľa viac, dokonca všetko. „Jeho svetom bola fotografia. Bol si toho vedomý a sám vravel, že jej podriadil úplne všetko,“ hovorí fotograf Jozef Sedlák.

Rozsah aktivít Tibora Huszára bol veľmi veľký. Dokumentoval divadelný život, vyhral napríklad Svetové trienále divadelnej fotografie v Novom Sade. Tibor Huszár sa narodil 16. júna 1952 v Rece, obci neďaleko Senca, bol absolventom Filmovej a televíznej fakulty AMU v Prahe. Na Katedre umeleckej fotografie ho viedol profesor Ján Šmok. Angličtinu študoval na Columbia University v New Yorku. V roku 1992 pôsobil ako asistent režiséra Vojtěcha Jasného na School of visual art, rovnako v New Yorku. O rok neskôr dostal pozvanie od profesora Freda Ritchina z New York University, kde pôsobil ako hosťujúci umelec. V tom istom roku ho na West Side Hide School pozvala profesorka Christine Ciprianiová. V roku 2003 prednášal Tibor Huszár na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2004 na Akadémii umenia v Banskej Bystrici viedol predmet dokumentárna fotografia a zvolili ho za predsedu Akademického senátu AU.

Okrem týchto aktivít sa umelec venoval foteniu a v rokoch 2003 – 2004 pripravil Workshop dokumentárnej fotografie Cigáni. Bol neprehliadnuteľný postavou i tvorbou, slobodne si vyberal témy a slobodne tvoril pozoruhodné hodnotné knihy.

Tibor Huszár je autorom dokumentárnych fotografií zo ZSSR, Japonska, Číny, Jordánska, Izraelu, USA, Mexika, Brazílie, JAR, Zimbabwe. Spolupracoval s Milošom Formanom na filmovej snímke Ľud verzus Larry Flynt, s Miroslavom Ondričkom na Gospa Medzugorie a spolupodieľal sa aj na množstve iných projektov...

Za svoju tvorbu získal viacero ocenení, okrem iného v roku 2001 Cenu ministra kultúry SR za publikáciu New York – mesto tolerancie. V roku 2007 získal za svoje fotografické publikácie ocenenie Fotograf roka. Túto cenu vyhlasujú FOTOFO, FOTOFÓRUM, o. z., Slovenské centrum FIAP, Stredoeurópsky dom fotografie, Združenie slovenských profesionálnych fotografov a Zväz slovenských fotografov.

„Najlepšia fotografia je tá, ktorú nikdy neurobím,“ hovoril v portréte pre televíznu stanicu TA3 v roku 2013. V relácii hovoril okrem iného o tom, že aj po 40 rokoch práce stále vchádza do čiernej komory s neistotou a nikdy nevie, či sa mu fotografie vydarili. Priznal sa, že nielen fotografovanie má rád, ale záleží mu na celom procese od výberu témy po posledné redigovanie hotovej čierno-bielej fotografie. „Snažím sa zhotoviť fotografie, aby boli obrazmi,“ vysvetľoval a dodal, že mu záleží na tom, aby nemusel napísať rôzne popisky k fotografiám, ale aby tie hovorili samé o sebe. „Neviem si predstaviť, aby som v spleti farieb vnímal obraz, ktorý robím,“ dodal na okraj dvoch techník zhotovenia fotografií. V portréte hovoril aj o svojom vzťahu k témam. Prezradil, že fotograf v prvom rade má byť flexibilný, totiž hocijako sa pripraví na prácu, všeličo mu môže krížiť cesty. Prerozprával zaujímavý príbeh zo svojich ciest po Brazílii, kde chcel fotiť v cintoríne. Mal nejaké predstavy, čo všetko by chcel zvečniť, ale v tom mu nabehla téma v podobe dvoch žien, ktoré niesli oproti nemu malú rakvu. Bez slova ich požiadal, či by ich mohol vyfotiť a takto sa zrodil krásny záber. Priznal sa, ktorá je jeho obľúbená vlastná fotografia. Je ňou obraz, v strede ktorého je stôl plný prázdnych fliaš, okolo neho sedia muži a je zhotovený v protisvetle. Fotografia je zo slávnej série Cigáni.

„New York je pre robotu a Paríž pre život,“ hovorí Huszár pôžitkársky v uliciach francúzskej metropoly. Hneď v úvode spomínaného krátkeho filmu však vysvetľuje, ako to bolo s vybavením ateliéru a padne pri tom meno Vladimíra Mečiara. Napokon, nikdy to netajil. Aj na svoju webovú stránku si napísal presný zoznam volebných kampaní, na ktorých robil. Sú medzi nimi HZDS, SDKÚ, SMK aj Smer. Pre kontakty v politike sa v 90. rokoch dostal aj k privatizácii malej firmy v Pezinku, čo mu výrazne pomohlo vo financovaní fotografických kníh.

Počas celej svojej tvorby ostal Tibor Huszár verný klasickej čiernobielej fotografii na film. Vyhýbal sa dramatickým témam.

Základná škola obce Skýcov ležiacej severovýchodne od Nitry získala 45 čiernobielych fotografií známych slovenských a českých spisovateľov a umelcov od svetoznámeho fotografa Tibora Huszára. Fotografie sú inštalované na hlavnej chodbe a sú pýchou školy. Plánoval pripraviť portfólio osobností slovenského literárneho života pre ministerstvo školstva, ktoré by mohli rozmnožiť a vyvesiť na steny školských chodieb. Bol totiž toho názoru, že ak sa žiaci stretávajú s osobnosťami slovenskej literatúry aj mimo učební, ich mená a dôležitejšie diela si zapamätajú nevedomky, čím sa zvýši ich základné vzdelanie. Dar pre ZŠ Skýcov bol teda pilotným projektom, ktorý už, žiaľ, nedotiahol.

Huszár už nestihol vydať plánovanú publikáciu s názvom Hombaj ma tuhavo. Je to výraz, ktorý používali ešte ako deti: hojdaj ma tuho. Kniha mala byť plná absurdných fotiek zo socializmu ako napríklad prvé máje, čakanie na mäso či rukovanie. Nebolo to však nič urážlivé, naopak, išlo o milé, pôvabné a láskyplné zobrazenie tohto obdobia s historickou výpovednou hodnotou. Tibor túto knihu nestihol vydať, opustil nás 11. septembra 2013 u seba doma v Harmónii.

(ef)