Pomaly budú tri mesiace, čo svet spoznal názov malej maďarskej dediny severne od Balatonu - Kolontár... Na blízkom odkalisku pri Ajke sa pretrhla hrádza a vylialo sa z nádrže takmer milión kubických metrov takzvaného červeného kalu - toxickej látky, ktorá je vedľajším produktom pri výrobe kysličníka hlinitého... Obrovská masa bahna sa prevalila cez krajnú časť Kolontáru... a vlastne ďalší príbeh mohol sledovať každý z médií, ktoré sa tejto tragédii venovali hojne.

Reportáž nášho spolupracovníka Gregora Martina Papucseka

Na miesto najväčšej ekologickej katastrofy v Maďarsku sa po vyše dvoch mesiacov vraciame aj my. Na nepoznanie je tá časť Kolontáru, ktorá sa rozprestiera, presnejšie rozprestierala, za potokom Torna, smerom k nádrži s červeným kalom. Už tam stojí iba jeden dom, ako memento, s červenou omietkou do výšky dvoch metrov - potiaľto siahalo bahno.

Sotva človek počuje svoj hlas: dokopy asi tisíc mechanizmov pracuje v širšom okolí, od neustáleho hučania motorov je horšie už iba pípanie cúvajúceho nákladného vozidla. S tunajšími domami, plotmi, hospodárskymi budovami už skončili, zrovnali všetko so zemou. Museli, veď ich bahnové cunami doslova zvalcovalo. Teraz je tu teda čistá rovina, akurát stojí spomínaný jeden dom a v pozadí niekoľko desiatok kráv pod vysokou strechou prežúva zachránené seno...

„Tridsaťpäť kolontárskych domov bolo odsúdených na totálnu likvidáciu. Odborníci odhadli ich hodnotu a na základe týchto posudkov sa už uzavreli zmluvy s občanmi o výstavbe ich nového domu v novej štvrti na kolontárskom svahu, kde bude stáť 24 domov. Samospráva kúpila pozemok, ktorý je už rozparcelovaný, dala vypracovať projekty, začínajú sa kopať základy, a keď to počasie dovolí, do konca mája by sa mohla dokončiť výstavba týchto domov.“

Očakávania, podľa ktorých poškodené rodiny budú mať do Vianoc novú strechu nad hlavou, boli teda prehnané a nepodložené. Presviedča ma o tom József Ékes, parlamentný poslanec tohto regiónu za vládnu stranu. Vždy sa vracia k tomu, že vláda robí všetko, pokryje všetky náklady, nemusí mať nikto žiadne obavy a nikto ich už ani nemá, už sa všetci upokojili a veria, že vláda svoje sľuby splní...

Môj jediný problém je ten, že sa to nemôžem opýtať miestnych ľudí, najmä nie poškodených - jednoducho tu nie sú, dedina je prázdna.

Aj starosta Károly Tilly hovorí pochvalne o vládnej pomoci, vďaka ktorej sa situácia upokojila: „Ľudia už nie sú nervózni z toho, čo bude, ako bude, pretože vláda prisľúbila každému úplné odškodnenie. Nezostali v nich žiadne pochybnosti, trpezlivo čakajú.“

Berme to tak, že starosta je ich hovorcom a neprezentuje iba erárny optimizmus. Musí byť aj dobrým psychológom.

„Teraz ľudia hovoria, že už prekonali tragédiu, ale určite sa u nich neskôr vynoria duševné problémy. Permanentne tu však máme psychológov a psychiatrov, každému dokážeme pomôcť.“

Stále mi tu chýbajú Kolontárčania, ktorí pár dní po katastrofe sa tak ochotne dávali do reči s novinármi z celého sveta. Akurát sú tu oficiálni činitelia z Budapešti, župy a obce, vojaci, záchranári, experti, ktorí na čele so štátnym tajomníkom zodpovedným za ochranu životného prostredia Zoltánom Illésom sem húfne prišli, aby skupine zahraničných žurnalistov prezentovali obrovský úspech: novučičký val, dlhý 1300 metrov, vysoký 5 metrov, ktorý siaha pod zem 6-9 metrov. Úlohou tejto hrádze je zabrániť prípadnému ďalšiemu prevaleniu bahna a presakovaniu toxického kalu do podzemných vôd. Toto už teda nehrozí.

Predsa narazím na osamelú ženu na hlavnej ulici, ktorá hovorí, že jej rodina patrí medzi šťastnejších, ktorých katastrofa nezasiahla. Ale či sa stretávajú s postihnutými?

„Oni ani nie sú doma, ich domy predsa tu, v tejto časti, zbúrali. Zvyknú sem prísť, keď sa rozdávajú podpory a charitatívna pomoc,“ hovorí.

Starší muž sa ponáhľa na poštu, len mi odvrkne, že nechce povedať nič na mikrofón. Potom ani pri vypnutom mikrofóne. Rovnako mladý muž na bicykli, ktorý mi doslova ufujazdí. Zamýšľam sa nad tým, prečo sú všetci - okrem politikov - takí skúpi na slovo? Snehová pokrývka, mrazivé počasie ich v tom ovplyvňuje? Chystajú sa na zimný spánok? Alebo sa im už nechce povedať tisíckrát povedané? Čo by už mohli dodať? Asi sa sem budem musieť vrátiť na jar, keď prejde tuhá zima.

Z týchto úvah ma vytrhnú dve deti, dievča a chlapec, idú práve na autobus, do školy do neďalekého mesta Devecser. Zsófi a Zsolt ochotne prezradia svoje meno a profesionálnym spôsobom informujú prišelca, ako to tu chodí.

„Fakticky sa nezvykneme rozprávať s kamarátmi o tragédii,“ hovorí chlapec a dodáva, že príliš ani rodičia. Bývajú na kopci, rovnako dievčina, ktorá vylepuje práve plagátik s pozvánkou na mikulášsku a vianočnú slávnosť - najmä pre tých, ktorí stratili pred dvoma mesiacmi všetko. A ako v škole? V odpovedi zhŕňa 13-ročné dievča zrejme pocity celej dediny:

„Nezvykneme to preberať, ale tí spolužiaci, ktorých sa to priamo dotklo, sú akosi tichší, len tak vegetujú. A ostatní im ako keby chceli pomáhať tým, že ich nechávajú na pokoji. Podľa mňa im je ľahšie, keď sa nerozprávajú o tom, čo bolo...“

http://www.luno.hu/content/view/10611/31