Pred niekoľkými rokmi, v roku 2008, keď sme s Vertigom hrali v Bratislave čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb v rámci Dní zahraničných Slovákov, sme pri ubytovni čakali na autobus, ktorý po nás mal prísť. Dali sme sa do reči so skupinkou ľudí, ktorí naň takisto čakali.

Vysvitlo, že sú to členovia Ochotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice, ktorých som ja osobne už mala možnosť vidieť na divadelnom festivale v Martine, ale vlastne sme sa nepoznali. Tu sa začala naša spolupráca a naše divadelné priateľstvo, ktoré sú odvtedy viac-menej neprerušené. Pivničania boli v roku 2009 a 2010 hosťujúcimi súbormi na divadelnej prehliadke Spolu na javisku, Divadlo Vertigo pri CSSM - vtedy ešte Slovenské divadlo Vertigo - bolo zase hosťom 17. festivalu divadelných inscenácií dolnozemských autorov DIDA 2011, ktorý sa koná v rámci Dní Janka Čemanav Pivnici, s veselohrou Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. Ak hovoríme o Vojvodine, vtedy sme už mali za sebou hosťovania v Kovačici a Padine (s inscenáciou Lavička) a v Báčskom Petrovci (s inscenáciami Dvaja, Lavička, Umy si rúčky, ideme jesť).

Ak sme pred dvoma rokmi nevedeli, čo nás v Pivnici čaká, teraz to už niekoľkí z nás vedeli: milí a dobrosrdeční ľudia, a to ako divadelníci, tak aj naši domáci, u ktorých sme boli po jednom-dvoch ubytovaní, o nadšení a odovzdaní sa divadlu ani nehovoriac! Teraz sa navyše pridala vynovená sála miestneho kultúrneho domu a perfektné technické vybavenie! Pivnica je jednou z množstva slovenských obcí v Srbsku, kde dodnes aktívne funguje slovenské divadlo (Kulpín, Báčsky Petrovec, Erdevík, Báčska Palanka, Ilok, Laliť, Kovačica, Stará Pazova a iné). Nuž a práve vzhľadom na množstvo súborov a inscenácií je možnosť každoročne usporiadať vyššie spomenutý festival, na ktorý v tomto roku dostalo pozvanie aj Divadlo Vertigo. Tentoraz jeho ochotnícka zložka s jednoaktovkou - fašiangovým žartom - Vladimíra Hurbana Vladimírova (VHV) Naša mačička, pod réžiu ktorého sa podpísala Bibiana Budaiová. Keď sme ešte vlani Pivničanom spomínali, že inscenujeme tohto dolnozemského autora, hneď navrhli, aby sme sa zúčastnili na ich festivale - ako súťažiaci!

Do Pivnice sme teda cestovali s pocitom ešte väčšej zodpovednosti ako inokedy, ale aj so zvedavosťou a dobrou náladou. Do Vojvodiny človek vôbec odchádza s dobrou náladou, pretože ide akoby domov - ku svojim. Takisto silný je pocit poctenia súboru zo strany organizátorov festivalu. Veď ide o tradičné podujatie, ktoré organizujú aktívni divadelní ochotníci už 19 rokov. V tomto roku festival prebiehal po dva víkendy - 22.-24. marca a 28.-31. marca. Ako som sa dočítala vo festivalovom bulletine, prehliadka je z roka na rok bohatšia o nové divadelné formy, zapája sa do nej stále viac mladých ľudí a čo je snáď najhodnotnejšie, uvádza i nové divadelné texty dolnozemských autorov (aj inscenácie slovenských autorov v širšom zmysle slova, jedna zo zaujímavostí: divadelný súbor z Kulpína inscenoval Pohreb Ivana Holuba...). V tomto roku sa okrem domácich súborov predstavili aj tri zo zahraničia: Divadelný súbor Daxner z Tisovca so súťažným predstavením Záveje (dráma VHV), ako hosť Divadlo Commedia Poprad, nuž a naše Vertigo.

V Pivnici sme strávili, žiaľ, len jeden víkend a videli len jedno predstavenie, aj tento krátky pobyt nás však „nabil“ divadelnou i ľudskou energiou. Diváci prijali Našu mačičku pozitívne, predstavenie prerušoval potlesk a na konci výkriky „bravo“. Ďakujeme za oduševnenie a ústretovosť! Je absolútne očividné, že domáce publikum i diváci z okolitých obcí majú divadlo radi a sú naň zvyknutí.

V tomto momente ešte nevieme, ako 3-členná porota vyhodnotila predstavenia a ktoré súbory si odnesú ceny: Cenu Janka Čemana za inscenáciu dolnozemského autora, Cenu za nový inscenovaný text dolnozemského autora, Cenu za najúspešnejšie predstavenie slovenského autora, Cenu za dramaturgiu a ceny za herecké výkony. Akýkoľvek už bude výsledok, pre nás je dôležité a potešiteľné, že sme sa na festivale zúčastnili. Ako povedal v súvislosti s oceneniami známy slovenský divadelný teoretik, kritik a režisér Ľubo Šárik, „dôležité je byť, a nie mať“. Sme radi, že „sme“, avšak myšlienku pána Šárika doplním: aj „máme“ - zážitky a dobrý pocit, že ľuďom okolo nás snáď i niečo „dávame“.

Daniela Onodiová