Na slovíčko s novým riaditeľom SI Gabrielom Hushegyim

Slovenský inštitút v Budapešti má od 20. mája nového riaditeľa. Rodák z Bratislavy Gabriel Hushegyi je kurátor, estetik, vysokoškolský pedagóg, historik umenia a teoretik.

- Zaujímalo by nás, ktoré zo spomenutých povolaní je vám najbližšie, najmilšie?

- Pôvodným vzdelaním som filozof a estetik. Absolvoval som Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1985. Od tohto obdobia sa stále pohybujem v oblasti kultúry, umenia a vedy. Môže to byť galéria, múzeum, vysoká škola, alebo určitý spôsob vedeckého výskumu v rôznych ústavoch. Sú tu rôzne polohy mojej činnosti a takým spojovacím prvkom týchto činností je vždy výtvarné umenie. Som absolventom estetiky, v rámci ktorej som sa špecializoval na výtvarné umenie, práve výtvarné umenie sa stalo pre mňa veľmi dôležitým momentom a venujem sa kurátorskej činnosti, výtvarnej kritike a do určitej miery aj dejinám umenia. Snažím sa tieto svoje znalosti prezentovať na Slovensku a v zahraničí. To sa týka aj výstavnej a teoretickej činnosti. Ak by som to mal definovať, tak som skôr výtvarný kritik a kurátor. Určitý čas som bol aj muzeológom a bol som aj vysokoškolským pedagógom. Po skončení školy som pôsobil v Osvetovom ústave v Bratislave, tam som sa venoval školskej estetickej výchove. Bolo to v rokoch pred nežnou revolúciou. Vtedy sa robil celospoločenský program estetického rozvoja v rámci celej federatívnej republiky a tam som participoval na slovenskej časti, robil som komparáciu estetických výchov v strednej Európe. Po roku 1990 som prešiel na nitriansku vysokú školu pedagogickú. Tam som pôsobil štyri roky na katedre výtvarnej výchovy. Prednášal som dejiny umenia pre budúcich učiteľov 1.-4. ročníka, resp. pre budúcich učiteľov výtvarnej výchovy na základnej škole. Mal som slovenské, maďarské a rómske skupiny. Prednášal som po slovensky a po maďarsky. Po roku 1994 som sa vrátil do Bratislavy, kde som začal pôsobiť na FF UK, na Katedre maďarského jazyka a literatúry. Tam som prednášal dejiny umenia Uhorska a Maďarska, resp. architektonické a výtvarné slohy pre budúcich učiteľov literatúry. Vtedy som začal prednášať aj svoje výberovky pre ostatné odbory na FF UK. Z bratislavskej univerzity moja cesta viedla do Slovenského národného múzea. Tam som sa stal roku 2005 kurátorom Múzea kultúry Maďarov na Slovensku. Za sedem rokov som odprezentoval pomerne veľké množstvo výstav. Zo Slovenského národného múzea som prešiel na ministerstvo zahraničných vecí a teraz začínam svoje pôsobenie v Budapešti. Míľnikmi boli pre mňa rozhodne roky strávené v Nitre, kde som sa zoznámil so súčasnými slovenskými výtvarníkmi. Vtedy som začal písať výtvarnú kritiku do slovenských odborných periodík. Paralelne so svojím pôsobením na katedre maďarského jazyka a literatúry na FF UK som pôsobil aj v Budapešti v Obrazárni (Műcsarnok). Tu som mal pod palcom slovenské, české a slovinské projekty. Robili sme výstavy fotografií a projekty prezentácie vysokých škôl výtvarného zamerania. Od toho roku sa datuje moja spolupráca s mesačníkom Műértő, ktorý vydáva HVG. Pätnásť-šestnásť rokov som písal o slovenskom a českom výtvarnom dianí do tohto odborného periodika. Tieto veľmi dôležité momenty v mojom živote aj spätne pôsobili na moju činnosť v galériách, múzeách a na vysokých školách. Napriek tomu, že som odišiel z FF UK do SNM, mal som ešte výberovky na Vysokej škole výtvarných umení, kde som participoval na mnohých ďalších veciach pedagogickej činnosti. Takže to, čo všetko ste vymenovali, je do určitej miery pravda, ale je tam stále ten moment výtvarného umenia. Dvadsať rokov sa snažím o vzájomné zbližovanie slovenského a maďarského výtvarného života, maďarskej a slovenskej kultúry. Navzájom slovenskú kultúru a výtvarné umenie propagujem v Maďarsku a maďarské veci na Slovensku a v Čechách.

- Slovenský inštitút už dvadsať rokov úspešne spolupracuje so Slovákmi žijúcimi v Maďarsku a úspešne reprezentuje slovenskú kultúru. Chcete nadviazať na doterajšiu činnosť SI?

- Kontinuita je vždy výhodná. Už keď som sa pripravoval na toto pôsobenie, tak som si prezrel predchádzajúce roky, presne aké činnosti inštitút vyvíjal. Spolupracoval som s predchádzajúcimi riaditeľmi SI, s pánmi Karolom Wlachovským, Milanom Resutíkom a Milanom Kuruczom, väčšinou som tu prezentoval výstavy výtvarného umenia, alebo som sa podieľal na určitých vedeckých projektoch, alebo na konferenciách. Mal som teda zreteľnú predstavu o činnosti SI a na základe osobných kontaktov so spomenutými pánmi, ktorých si veľmi vážim, som si dokázal urobiť obraz o pozitívach a kladoch predchádzajúcej činnosti SI a mal som aj určitú predstavu, k čomu by som sa mal približovať vo svojej koncepcii, aké méty si môžem zadefinovať. Myslím si, že je tu rad vecí, na ktoré sa dá a musí sa dať nadviazať v činnosti tohto inštitútu. Je tu dvojrozmerná činnosť. Je tu jednak prezentovanie slovenskej kultúry zo Slovenska, alebo kultúry Slovenska smerom k maďarskej verejnosti. Je tu aj veľmi dôležitý rozmer prezentovania tejto kultúry Slovenska aj ku krajanom žijúcim v Maďarsku a prezentovanie kultúry krajanov tak pre maďarskú, ako aj pre širšiu verejnosť prostredníctvom tohto inštitútu. Vedel som, na čo by som mohol nadviazať v činnosti čo sa týka krajanov. Z dôvodu, že som maďarskej národnosti, veľmi dobre poznám rôzne štruktúry, rámce definovania národnostnej a menšinovej kultúry, aj keď nie z Maďarska v takej miere, ako zo Slovenska. Považujem za veľmi dôležité venovať sa slovenskej kultúre v Maďarsku v plnej šírke, plnom rozsahu a dávať priestor všetkým organizáciám, všetkým aktivitám v rovnakej miere. Samozrejme, že človek registruje určité disonancie, ktoré tu jestvujú medzi jednotlivými zväzmi alebo organizáciami Slovákov v Maďarsku, ale myslím si, že je to v prvom rade na predstaviteľoch týchto organizácií, aby si to vyriešili. Bez ohľadu na tieto rušivé elementy viem si predstaviť veľmi dobrú kooperáciu a prácu s veľmi dobrými výsledkami. Keďže som vykonával niektoré výskumné projekty pred svojím odchodom na ministerstvo zahraničných vecí, som pripravený aj metodicky pomôcť niektorým veciam, napr. Výskumnému ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, lebo viem, že dostal teraz za úlohu zmapovať pamätné miesta a pomníky slovenskej proveniencie na území Maďarska. Ja som to isté robil v opačnom garde na území Slovenska. Takže viem si predstaviť aj takúto vyslovene odbornú spoluprácu. Od odbornej spolupráce sa môžeme dostať aj do ďalších rovín, ktoré budú mať výsledky v konferenciách, prezentáciách. Viem si predstaviť aj to, že budeme klásť veľký akcent na pozíciu slovenčiny v Maďarsku. Tak, ako som sa snažil nejakým spôsobom dopátrať sa určitých princípov a určitých relevantných výsledkov v rámci sčítania obyvateľstva v Maďarsku z roku 2011. Hľadal som isté veľmi dôležité momenty, na čo by sme mali klásť ešte väčší dôraz ako doteraz. Počet Slovákov s materinským jazykom je zhruba deväťtisíc, čo ma presvedčilo o tom, že musíme jednoducho pokračovať v kurzoch slovenského jazyka v SI. Možno nielen pre Neslovákov, ale aj pre Slovákov. Je tu zásadne iná situácia. Tu nemáme menšinu, ktorá žije na tomto území v pozícii menšiny iba deväťdesiat rokov, ako v prípade Maďarov na Slovensku, ale máme tu do činenia s menšinou, ktorá žije v takomto dominantnom maďarskom jazykovom prostredí viac ako tristo rokov. Tým pádom sa všetky tieto rámce prehodnocujú a myslím si, že ukotvenie v národnom jazyku, v tom materinskom jazyku, je alfou a omegou zachovania určitých rovín národnej identity. Aj keď som zástancom toho názoru, že národná identita môže mať rôzne podoby. Národná identita môže mať podobu veľmi silnej kultúrnej väzby aj v prípade, že niekto už neovláda slovenský jazyk. Tristoročný historický vývoj je daný. V minulosti boli veľmi hrubé zásahy napr. do národnostného školstva, ktoré mali také následky, že jednoducho materinský jazyk ustúpil z pozície, ktorá mu predtým prináležala. Keď nastane takýto regres, jazyk jednoducho začína chradnúť a ustupovať, jeho prirodzené pozície nahrádza dominantný jazyk. Preto sa SI bude tejto otázke venovať. Aj na rokovaniach s volenými predstaviteľmi Slovákov v Maďarsku sme túto tému prebrali, našej pozornosti však neujde ani otázka lektorátov slovenského jazyka na univerzitách v Maďarsku, lebo vidíme, že súčasný systém akreditácie a nevýhodné postavenie tzv. malých odborov na filozofických a pedagogických fakultách má za následok, že tieto malé odbory zanikajú. Treba nájsť riešenie aj pomocou Slovenska, aby sa tieto lektoráty slovenského jazyka posilnili, alebo aby sa zachovali. Bolo by veľmi dobré, keby sa slovenský jazyk zachoval aspoň na dvoch vysokých školách v Maďarsku, aby poslucháči mohli získať aj diplom učiteľov druhého stupňa. To znamená nielen bakalársky, ale aj magisterský diplom. Je to veľmi zložitá otázka. Vidím, ako sa dala skvalitniť povedzme činnosť katedier maďarského jazyka a literatúry na Slovensku. Aj tam sa ju podarilo skvalitniť iba vďaka Maďarsku. Mnohí absolventi magisterského štúdia prišli do Budapešti, tu absolvovali doktorandské štúdium, získali Phd. tituly z daného odboru. Vrátili sa, dostali pracovné miesto a s úplne čerstvým pohľadom na literatúru alebo na jazykovedu začali budovať vyslovene nové odbory maďarského jazyka a literatúry na univerzitách na Slovensku. Myslím si, že takýto obrat potrebujeme aj v prípade slovenčiny v Maďarsku, lebo keď neurobíme pozitívne kroky, tak sa môže stať, že slovenčina zmizne z univerzít v Maďarsku. Takže si predstavujem činnosť inštitútu viacvrstevnato a skutočne v tom mám pred sebou príklady pána K. Wlachovského, M. Kurucza a M. Resutíka a veľmi rád by som v tomto pokračoval. Tá druhá činnosť bude smerovať k tomu, aby slovenská kultúra bola prezentovaná celoštátne.

- Čo sa týka prezentácie slovenskej kultúry zo Slovenska, aké budú priority?

- V prvom rade tam budú kvalitatívne priority. Chceme priniesť do Maďarska také kultúrne produkty, také umenie, ktoré dokáže komunikovať s miestnou kultúrnou a umeleckou scénou. Vychádzam z toho, že som pôsobil v oblasti výtvarného umenia a mám skúsenosti z takýchto bilaterálnych projektov, resp. aj z kritickej činnosti viem, čo môže osloviť a čo, žiaľ, nemôže osloviť obecenstvo v Budapešti alebo v Maďarsku. Najlepšie to môže byť výtvarné umenie zo Slovenska, napr., keď nemá určitý kontext v rámci toho miesta, kde ho chceme odprezentovať. Práve preto sa budem snažiť o takéto presahy v rámci jednotlivých umeleckých druhov, aby boli zainteresovaní aj miestni odborníci, aktéri. Môžu to byť aj výtvarníci, hudobníci, divadelníci a filmári, aby nastala komunikácia medzi našimi a miestnymi tvorcami. Myslím širokospektrálne na všetky druhy umenia. Ďalším momentom v mojej koncepcii je opäť vrátiť SI do toho intelektuálneho kolobehu, kam vždy patril. Chcem, aby sa inštitút otvoril širšej maďarskej verejnosti a práve preto sa budeme podieľať na vzájomných projektoch, ktoré budú pertraktovať našu spoločnú históriu, aj keď máme dva rôzne, niekedy veľmi odlišné pohľady. Budeme hľadať tie styčné body slovensko-maďarských vzťahov v histórii, kultúre a umení, ktoré nie sú dostatočne zvýrazňované. Budem sa snažiť poukázať na blízkosť týchto dvoch kultúr a na mnohé identické polohy v súčasnej kultúre. Verím, že aj na maďarskej strane nájdem v týchto svojich ambíciách partnerov a vďaka tomu, že pôsobím na maďarskej scéne viac ako pätnásť rokov, myslím si, že týchto prirodzených partnerov určite nájdeme.

Za rozhovor ďakuje

Andrea Szabová Mataiszová