Pod záštitou Békešskej župnej knižnice, Nadácie na podporu knižníc a Organizácie komlóšskych Slovákov sa v piatok 11. marca v Slovenskom Komlóši zišli zástupcovia niekoľkých generácií potomkov Slovákov z Békešskej župy, aby si spolu zaspomínali na svojich predkov, ich tradície a kultúru.

Podujatie otvorila prekrásnym spevom vnučka Juraja Dolnozemského, básnika a zberateľa hmotnej kultúry Slovákov v Maďarsku, Alíz Agodová. V jej podaní odzneli niekoľkokrát počas stretnutia tradičné slovenské i maďarské ľudové piesne. Prítomných privítala predsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov Marianna Bajczerová. Poďakovala inštitúciám podporujúcim toto podujatie na počesť komlóšskeho rodáka Juraja Dolnozemského, vlastným menom Juraja Antala. Slovo potom odovzdala organizátorke podujatia Zuzane Lonovičovej z Békešskej župnej knižnice, ktorá účastníkom prezentovala život a dielo Juraja Dolnozemského. Jej prezentácia bola sprevádzaná čítaním z diel autora a recitáciou jeho básní v podaní rôznych generácií počnúc žiakmi základnej školy (žiaci zo slovenských základných škôl v Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši) až po dospelých. Niektoré úryvky prečítal i sám autor. Pestrosť sa prejavila i v jazykovom podaní, takže odzneli texty slovenské i maďarské, teda v jazykoch, v ktorých Juraj Dolnozemský tvorí.

V rodisku pôsobil ako predseda miestnej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku. Bol zakladajúcim členom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov. Zároveň bol ako publicista významným spolupracovníkom mesačníka Komlóšsky hlásnik.

Ďuri báči, ako blízki Juraja Dolnozemského oslovujú, i sám porozprával o svojom živote a vzťahu k literatúre. Hrdý Komlóšan, ktorého predkovia postavili kostol i celú obec, si na nich zaspomínal (patrili k zakladajúcim rodinám v meste). Pochádzal z roľnícko-remeselníckej rodiny. Zuzane Budaiovej a Jurajovi Antalovi sa narodil v roku 1928, jeho a ich predkovia prišli na Dolnú zem ešte v roku 1746. Tu žili – ich rodinný dom stále stojí – a tu i odpočívajú. Po skončení štyroch tried meštianskej školy v Slovenskom Komlóši študoval na evanjelickom lýceu v Orošháze. Prešiel viacerými zamestnaniami: pracoval ako poľnohospodársky robotník, vypaľoval tehly, robil plavčíka, futbalového rozhodcu a činný bol i vo verejnom živote. Básne začal publikovať až na sklonku 70. rokov v Ľudových novinách, Našom kalendári, v almanachu Zrod i v štvrťročníku SME. Básnické meno mu dal jeho kamarát, básnik, publicista, prekladateľ, organizátor slovenského literárneho života v Maďarsku Gregor Papuček. Knižne debutoval zbierkou Večerný dážď (1988) a po nej nasledovali ďalšie: Ťarcha páperia (1994) – okrem poézie do nej zaradil aj niekoľko aforizmov – November (1995), Doma (1998), Vernosť (2002), V okovách času a Zvuková knižnica (obe 2006). Časť literárneho diela sa nachádza v antológiách Chodníky (1984) a Čo nás spája (1994). Jeho dvojjazyčné básne obsahujú mnohé z emócií Slovákov v Maďarsku, jeho poézia je svojská, preplnená národnostnými motívmi a láskou k prírode, hľadá riešenia na mnohé problémy.

Juraj Dolnozemský sa aktívne zapojil do slovenského kultúrneho a verejného života. Vlastní vzácnu súkromnú etnografickú zbierku. V troch izbách jeho domu sa nachádzajú tradičné ľudové predmety uchovávajúce život komlóšskych Slovákov. Každý z nich preňho znamená osobnú skúsenosť, príbeh, s ktorým sa Ďuri báči s poslucháčmi rád podelí. Ukázal napríklad vypálenú hlinenú fľašu s národnostnými motívmi, jubilejné taniere, bohatú zbierku Tranosciov, zbierku fajok a zaspomínal si i pri dobových fotografiách z rodinného albumu.

V záverečnom slove M. Bajczerová i Z. Lonovičová vyzdvihli vnútornú veľkosť skromného dolnozemského básnika a verejného činiteľa. Veď si získal úctu a rešpekt medzi svojimi a získal mnohé vyznamenania. Nechýbal spev a nasledovala ochutnávka tradičných slovenských dolnozemských jedál, pripravili plnenú kapustu a kvasienke s makom, mletými orechmi, tvarohom alebo škoricou.

Program vyvrcholil návštevou Slovenskej národopisnej zbierky na Námestí svätého Štefana s dedičstvom bývalého evanjelického farára Jána Koppánya. „Generácie“ si tak mohli pozrieť hodnotné exponáty dolnozemských Slovákov, maľovaný nábytok, ukážky komlóšskej keramiky, odevu i obuv Komlóšanov. Bodkou za dňom generácií bola prehliadka evanjelického kostola postaveného v rokoch 1792 – 1795 v barokovom slohu s pozoruhodnou 57 metrov vysokou vežou s pozlátenou guľou, hviezdou a so 4 zvonmi.

Podujatie podporilo Ministerstvo ľudských zdrojov v rámci programu Krajina pre rodiny.

Ján Pitoňák

Foto: autor