Slovenčina - okno do sveta ● Slovo má Karol Orliczký

„V spoločnej budúcnosti našich národov sú najdôležitejšie osobné kontakty.“ ● Karol Orliczký po vyše štyridsaťročnej pedagogickej dráhe v slovenských obciach Bukových hôr je už desať rokov na zaslúženom odpočinku.

V obciach, v ktorých Slováci dlhší čas nemali svoju inteligenciu, zohrávala nesmierne dôležitú úlohu generácia žiakov tých slovenských škôl, ktoré boli založené po druhej svetovej vojne. Do tejto skupiny slovenských učiteľov, absolventov Učiteľského ústavu J. Á. Komenského, patrí Karol Orliczký, ktorý po vyše štyridsaťročnej pedagogickej dráhe v slovenských obciach Bukových hôr je už desať rokov na zaslúženom odpočinku.

- Skúmal som dejiny mojej rodnej obce, Répašskej Huty, aj mojej rodiny. Vysvitlo, že v čase zakladania sklárskej huty sem prišli usadlíci nielen z územia dnešného Slovenska, ale aj z Moravy a Poľska. Stopy po svojich koreňoch som našiel v Rušperku, kedysi samostatnej obce, dnes súčasti Ostravy. Tam sa rozprestierajú Orlické hory, ktoré siahajú až do Poľska - začal v ďalekej minulosti pán Orliczký.

- Do svojich 12 rokov som žil doma, do piatej a šiestej triedy som chodil v Diósgyőri, kam sme chodievali denne peši. Je to viac ako 20 kilometrov. Potom som sa spolu s tromi rovesníkmi z našej obce dostal do slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. V štúdiách som pokračoval na Učiteľskom ústave J. Á. Komenského v Budapešti. Boli sme tretí ročník v histórii školy, mal som spolužiakov z rôznych kútov Maďarska. Začali sme 43, nakoniec sme skončili šestnásti. Tvorili sme vynikajúci kolektív, boli sme ako jedna veľká rodina, aj učitelia bývali spolu s nami. Chodili sme domov iba dvakrát do roka, každú sobotu sme mali na internáte čajový večierok. Mali sme skvelý kultúrny súbor, jadro tanečnej skupiny sme tvorili my štyria z Répašu a naši spolužiaci z Komlóša. Kto netancoval, aj ten sa angažoval v súbore, buď spieval, alebo hral na nejakom hudobnom nástroji. Koncom každého školského roka sme chodili na zaškoľovacie zájazdy do našich slovenských dedín. Mám pekné spomienky na našich pedagógov, na pani Latorczaiovú a na pánov Freňa a Imreczeho. Všetko sme sa učili po slovensky, ja som mal veľmi rád matematiku. Inak v súčasnosti, keď pravidelne chodím tlmočiť, zužitkovávam to, čo som si vtedy osvojil - používam technické výrazy zo študentských čias, s ktorými by som sa inde nebol stretol... - spomínal na svoje študentské roky náš hostiteľ.

- Po skončení som pôvodne chcel pokračovať v štúdiách na Vysokej škole lesníckej v Šoprone, chcel som sa stať lesným inžinierom. Už som mal zabalené na cestu, ale kvôli udalostiam roku 1956 a chorobe môjho otca som zostal doma. Dostal som sa do blízkej Starej Huty, kde som vyučoval 8 rokov. V spojitosti s touto obcou musím uviesť jednu zaujímavosť. V tejto dedine hovoria podobnou slovenčinou, akou hovorili kedysi v najväčšej slovenskej obci v Boršodskej župe, v Szirmabesenyő. Tam ale podľa mojich informácií už nežijú Slováci, možno niekoľkí z tých najstarších. Ale vráťme sa k mojej učiteľskej dráhe. Dostal som sa do svojej rodnej obce, kde som vyučoval desať rokov a stal som sa riaditeľom školy. Keď zlúčili našu školu so školou v susednej dedine, začal som vyučovať v Novej Hute a bol som zástupcom riaditeľa. Po šestnástich rokoch sme sa osamostatnili a posledných osem rokov svojej pedagogickej dráhy som bol opäť riaditeľom školy v Répašskej Hute. V týchto obciach inak slovenčinu vyučovali spolu so mnou buď moji bývalí spolužiaci z učiteľského ústavu, alebo neskôr naši zverenci, ktorých sme usmerňovali ďalej študovať slovenčinu. Paralelne s vyučovaním som v týchto dedinách vykonával aj funkciu riaditeľa kultúrneho domu a určitý čas som bol odborným poradcom slovenčiny pre Boršodskú a Sabolčskú župu, - pokračoval pán Orliczký.

- Angažoval som sa aj v spoločenskom a kultúrnom dianí našej Slovače. 39 rokov som pracoval vo Zväze Slovákov v Maďarsku, v jeho kultúrnom, školskom, resp. celoštátnom výbore. Po vytvorení menšinového samosprávneho systému som bol v dvoch cykloch poslancom Celoštátnej slovenskej samosprávy a predsedom jej masovokomunikačného výboru. V treťom cykle som už nekandidoval, odovzdal som štafetu mladším.

Štafetu v určitom slova zmysle prevzali aj dve dcéry Karola Orliczkého. Ildika je slovenskou učiteľkou miestnej materskej školy, Judita, absolventka Technickej univerzity vo Zvolene, sa stala lesnou inžinierkou a ekonómkou a popri zamestnaní pracuje aj v obecnej samospráve a slovenskom volenom zbore Répašskej Huty.

- Judita vlastne splnila môj sen stať sa lesným inžinierom, - dodal K. Orliczký, ktorý sa ako dôchodca rád venuje vyrábaniu rôznych predmetov z dreva a veľa času trávi s pýchou svojej rodiny, so štyrmi vnúčatmi.

- Často sme chodievali so žiakmi na Slovensko a bol som pri vytváraní priateľských kontaktov našej obce so Sedliskami. Za dôležité pokladám, že sa mi podarilo sprostredkovať vytvorenie priateľských stykov okolitých maďarských obcí s obcami na Slovensku, pretože sa nazdávam, že v spoločnej budúcnosti našich národov sú najdôležitejšie práve osobné kontakty, - uviedol Karol Orliczký.

(csl)