Kedysi pred štvrťstoročím pekne rozbehnutý literárny život Slovákov v Maďarsku je dnes, žiaľ, už len dávnou minulosťou. Naše Združenie po asi desaťročnom oduševnení postupne strácalo na aktivite a už vyše desať rokov nefunguje. Ani napriek tomu, že jeho zánik oficiálne vyhlásený nebol, ani všetci naši operenci ešte nevymreli, ba poniektorí ešte aj tvoria.

Zdá sa však, akoby našim predstaveným spisovatelia ani nechýbali. Nikto ich nezvolá, nepýta sa ich, čo je s nimi, ako a čím by im mohli pomôcť, neponúkajú im príležitosti na stretnutie, nevšímajú si ich, akoby ani neexistovali.

O to dojímavejšie je, že predstaviteľky nemeckej národnosti, zodpovedná redaktorka časopisu Barátság (Priateľstvo) Eva Mayerová nám na 5. november zorganizovala nemecko-slovenský literárny večer, a riaditeľka a organizátorka programov Domu Nemcov v VI. obvode Budapešti Monika Ambachová na to zabezpečila skvelé priestory. Môžeme len potajomky dúfať, že naše nové vedenie si všimne tento pozitívny príklad a pochopí, že správne je nie naučiť sa chyby svojich predkov, lež poučiť sa z nich. Literatúru národnosti treba nie zanedbávať, lež podporovať. Národnosť, ktorá už nemá literatúru – vymiera.

V rámci programu tohto podujatia sa mali svojimi dielami predstaviť: nemecký básnik Dr. Koloman Brenner, slovenský prozaik Zoltán Bárkányi Valkán a slovenský básnik Gregor Papuček. Na očarenie obecenstva, na úvod a medzi vystúpeniami, boli pozvané podpilíšske slovenské superhviezdy, skvelé interpretky autentických pilíšskych ľudových piesní, sestry Vanesa a Laura Glückové z pilíšskych Mlynkov. V podvečer uvedeného dňa v Kultúrnom a informačnom stredisku Nemcov žijúcich v Maďarsku (Dom Nemcov) sa už zbieralo obecenstvo. Pred začatím programu v hľadisku sedelo okolo 50 zvedavých Mlynčanov a Budapešťanov.

Program sa začal brilantným spevom dvoch pilíšskych dievčat v sprievode Laurinej harmoniky. Bol to dôstojný začiatok tohto podujatia. Potom prítomných srdečne uvítala riaditeľka Ambuchová, zdôrazňujúc význam a dôležitosť takýchto stretnutí. Po nej sa ujala slova pani Mayerová, zaspomínala si na naše podobné stretnutie v Bratislave. Pripomenula, že časopis Barátság dostal podporu aj na ďalšie fungovanie, čo znamená, že naše príspevky aj v roku 2015 budú ňou vítané, a odovzdala slovo Gregorovi Papučkovi, ktorý mal predstaviť svoje nové preklady Sándora Weöresa.

G. Papuček si na úvod zaspomínal na začiatky pred polstoročím, keď detské básne Sándora Weöresa očarili celú krajinu – aj jeho. Začal ich prekladať do svojej slovenskej reči. Bol to preňho veľký zážitok. Čím viac od neho prekladal tým sa mu zdal aj sám básnik stále bližší, akoby patrili do jednej rodiny. „Všimol som si, že S. Weöres sa narodil 22. júna, ja 24. júna, jeho otec bol husársky dôstojník, ja sám som vojak z povolania, on je z vidieka, i ja som z vidieka…, on je síce Maďar a ja Slovák, ale jeho matka Mária Blaskovichová pochádzala z bohatej srbskej rodiny, čiže, čosi slovanského aj on mal v sebe… Vyšlo mi z toho, že moje sympatie voči Weöresovi korenia asi z podobnej konštelácie našich hviezd,” povedal. A o to s väčšou chuťou prekladal jeho ďalšie detské básne, až vyšla zbierka 150 básní preložených do slovenčiny (Keby svet bol drozdom, 1997). Ako povedal, prekladať bolo treba nielen zmysel básne, ale veľmi presne bolo treba preložiť aj rytmus. Nejedna Weöresova rytmická báseň inšpirovala hudobníkov, aby ju zhudobnili (A tündér – Víla; Csiribiri – Čiribiri; Haragosi – Jedojano;...). Keby to rytmicky nesedelo, nedalo by sa to po slovensky spievať. A hneď aj predstavil, ako tieto zhudobnené básne znejú po slovensky. Nakoniec povedal, že si všimol, že vo Weöresových zbierkach Bóbita, Zimzizim a Ha a világ rigó lenne je ešte 17 nepreložených básní, a dodatočne preložil aj tie. V druhom svojom vystúpení predstavil ukážku aj zo svojich pôvodných básní, z nich očividne zabrali jeho humorom pretkané Ívery.

Po očarujúcom speve Vanesy a hudbe Laurinej harmoniky nasledoval Dr. Koloman Brenner. On predstavil ukážku zo svojich nemeckých básní v origináli, a vo svojom druhom vystúpení predstavil aj ukážku zo svojich do maďarčiny preložených básní (Sopron).

Po hudobno-speváckej vložke pilíšskych dievčat k slovu sa dostal náš stále aktívny prozaik Zoltán Bárkányi Valkán. Keďže pred jeho vystúpením sa rozprúdila reč o násilnom vysídlení nemeckého obyvateľstva po II. svetovej vojne, Zolo nadviazal na tému slovensko-maďarskou výmenou obyvateľstva, ktorej sa dotýka aj novela Jabloň v jeho rovnomennej zbierke drobnej prózy (2013). Medzi inými spomenul, že tisíce Slovákov sa vysídlilo z Maďarska do svojej materskej krajiny, aj keď ich nikto nenútil. Ale zo Slovenska do Maďarska – v zmysle maďarsko-československej medzištátnej dohody - sa toľko Maďarov chtiac-nechtiac muselo presídliť, koľko Slovákov sa vysťahovalo do ČSR. Potom prečítal niektoré úryvky zo svojej novely Jabloň. Dojímavá bola príhoda presídlenca Makoviča, ktorý nesmierne túžil v živote ešte raz uvidieť kraj svojho detstva, a – možno naposledy – aj tú jabloň, ktorú mal rád aj preto, lebo bola zasadená v deň jeho narodenia. A keďže má na chrbte už osem krížikov, sotva ju príde pozrieť ešte raz. Z. B. Valkán nakoniec ešte spomenul aj niektoré zo svojich životných skúseností z tohto obdobia.

Pilíšske dievčatá Vanesa a Laura vôbec neprišli do pomykova, keď sa ich pani Mayerová spýtala, či majú ešte nejaké pesničky na uzavretie tohto pekného večera. Zdá sa, že ony tých pilíšskych pesničiek majú plnú harmoniku. Zahrali a zaspievali nám jedna radosť. Všimol som si, že ich mamička oči z nich ani na chvíľku nespustila a s úsmevom prežívala ich umelecké predstavenie. Navyše aj všetci Pilíšania s nimi spievali.

Panie Eva Mayerová a Monika Ambachová sa poďakovali všetkým účastníkom podujatia za tento pekný večer a pozvali nás ku stolom na občerstvenie. Vďaka im za tento pekný večer.

Gregor Papuček

Foto: Tereza Hartová Papučková, László Bajtai