Anton Drevenka (1929) sa vyučil za strojného zámočníka, v rokoch 1950 - 1953 pôsobil ako pohraničník, r. 1959 začal diaľkovo študovať na strednej banskej škole v Ostrihome a po jej absolvovaní pracoval na viacerých miestach ako vedúci pracovnej čaty. Žije v Pilíšskej Čabe. Poézii sa pravidelnejšie začal venovať až po odchode do dôchodku. V jeho veršoch sa odráža úcta a láska k ľuďom a ich práci ako aj vrelý vzťah k rodnému kraju. Ako sám napísal o svojej tvorbe, píše preto, aby objavil a tlmočil čo najviac krás života. A. Drevenka je nositeľom titulu Čestný občan Pilíšskej Čaby.

Anton Drevenka

Hľadáme predkov

Hľadáme predkov, kde môžu byť,

ich hroby, aj zem zlatá,

ktorá ich zakrýva, žiť kde mohli,

Niekde tu na okolí azda?

A potom niektorí odišli

svoju novú Vlasť si hľadať.

Už v cudzine sa dreli, blúdili

kým sa mohli u nás skladať.

Bohatá zem aj vrchy pekné.

Všetko opustené ich čakalo.

Tisíc robôt - čas rýchlo ubehne -

„Ľudia, dajme sa do toho!”

A tak si domy už postavili,

znela v nich ľúbosť aj sila,

všetkým robotám sa priúčili

aby vyžila rodina.

Už niektorým aj dobre išlo

to najpilnejšie: jedlo mali.

No o pár rokov nové zlo prišlo

svoj jazyk si zabúdali.

Tak hľadáme si našu slovenčinu.

- Tu rástli naše korene -

Tie krásne slová, tú reč prepeknú,

tu našli sme tie pramene.

Nehaňte ľud taký, akým sme my,

že si hľadáme korene.

Myslím aj dúfam, že s vami

slovenčinu si nájdeme!

Stratené hroby

Stratené hroby, trávou zarastené

ležia v poliach a všelikde.

Všetko je iné a roztratené,

tak je to na celom svete.

Naši chlapci v ruskej zemi spočinuli,

u nás Nemci, Rusi ležia.

A inde turecké, rakúske kosti;

nad nimi vetrík i čas bežia.

O život prišli, museli padnúť

keď mladosť búrila im v duši.

Za svoju Vlasť mreli milovanú,

meno hrdinské im sluší.

Doma ich čakali mamičky, sestry,

na príchod ich sa radovali.

A v susedných domoch šumné devy,

ktorým raz ľúbosť sľubovali.

No všetko preč je, ostali rumy

jak zdrapy mrakov na nebi

keď vietor vanie a dážď šumí

a všetko stíchne na zemi.

Tie časy už dávno odišli

len v pamäti rastie horký kvet.

Hroby sú stratené a zarastené,

ich slávu zvestuje nám svet.

Slovo mládeži

Nemyslite si, že v rozpuku mladosti

iba vy túžite po troške veselia,

aj my starší, práve tak sme chceli

rozptýliť všetky svoje trápenia.

V pamäti sa mi stokrát zjavujú

rozpomienky, čo pozlátil dlhý čas,

ako let jarných lastovičiek

sprevádzajú ma v tom svete krás.

Pred očami a v ušiach mi zuní

tých dávnych dejov znenie.

Bol to majáles či juniáles, ktovie.

Preludov krásnych sladké chvenie.

Aj tá vrtká, po živote hladná blondínka

čo ma očarila ako svätý obraz,

po ceste života ma odprevadila

akoby to bol z neba rozkaz.

Však aj iní, dnes už starí, medzitým ustali,

prežili život podľa svojej viery.

A ako dobre, že všetko sa tak stalo,

že v dávne kroky aj dnes každý verí.

Dnešok je dielom našich činov

a vaším zase budúcnosť.

Pokoj a láska nech je vaším hosťom

a všetko nech rieši len schopnosť!

Dnes juniáles radostný nech vám

tiež dodá veľa síl k tomu.

V denných pretekoch budúcnosť sa tvorí.

Postavte pevný základ toho domu!

(Poetické a jazykové úpravy: O. K.)