September sa končí – chvalabohu! Pred mesiacom som ešte spomínal jeho pozitíva, teraz som však rád, že ho máme pomaly za sebou. Nie veľmi si totiž pamätám týždeň, kedy bolo toľko úmrtí ako počas toho druhého septembrového.

Najprv v priebehu 24 hodín odišli do večnosti dve maďarské herecké legendy István Avar a István Sztankay a o ďalších 48 hodín prišli rovnako smutné správy zo Slovenska, kde spáchali samovraždu dvaja bývalí hokejisti Miroslav Kováčik a Miroslav Hlinka, a po zákernej chorobe zomrel aj dlhoročný lekár slovenskej hokejovej reprezentácie Vladimír Lupták. Internet už sledujem so strachom, či nenarazím na podobnú správu – zaklopem, pár dní je pokoj... Nekrológy sme po dlhšom čase mali aj v dvoch septembrových číslach týždenníka – našťastie v 39. nemáme a dúfam, že dlho ani nebudeme mať. Vybavujú sa mi slová pani farárky Hildy Gulácsyovej Fabuľovej, ktoré zazneli na bohoslužbe práve v čierny deň slovenského hokeja v rámci 20. Národnostného dňa vo Veľkej Tarči: nikdy nevedno, kedy nás pán Boh pozve k sebe, preto naša najdôležitejšia úloha je príprava na večný život. Či ste veriaci, či nie, myslím si, že sa oplatí vziať si tieto slová k srdcu, aspoň teda metaforicky. Nevravím, že by sme mali žiť v každodennom strachu zo smrti, ale mali by sme si uvedomiť, že nebudeme žiť večne, a preto by sme sa mali snažiť žiť tak, aby sme nezanechali za sebou neuzavreté konflikty, aby sme neodchádzali bez dokončenej práce, aby sme si v posledných dňoch svojho života mohli povedať (pokiaľ budeme mať možnosť), že to malo zmysel.

Zlatko Papuček