Keď toto píšem, vonku práve prší. Od rána, neprestajne. Vytvorili sa najprv cestičky, tie sa potom rozrástli v potok, až na rieku. Cítim, ako keby som bola vo filme, v ktorom hrám kvapku dažďa. Potom sa prebudím zo sna s otvorenými očami a pozerám sa, čo sa deje okolo mňa.

Moji synovia zvyknú sledovať, ako preteká dažďová voda po okne. Nazývajú to zápasom. Fandia kvapkám. Keď vyhrá tá, ktorej držali palce, nesmierne sa tešia, keď prehrá, ihneď začnú nový zápas. Optimisti do špiku kosti. Menší dnes aj pomenoval jednotlivé kvapky: nazval ich podľa prísad do sendviča. A takto mohli zápasiť kvapky Šunka, Chlieb, Kečup, Horčica a Maslo. Vyhral Sendvič, ako hovoril môj starší syn.

Ja zas, keď začne pršať, už sa obávam: ako vyjdeme na ulicu, či príde autobus, alebo bude meškať. Či stihneme všetko urobiť ako za sucha. (Naozaj, už viem, čo znamená hláška "má to v suchu" – musel to vymyslieť človek, ktorý sa bál dažďa.) Nie je to nijaká prehnaná obava.

Stačí moment a lietajú plechy. Mokrá cesta môže byť rovnako nebezpečná ako zľadovatená. Jazdiť v daždi je totiž rovnako nebezpečné ako keď sneží. Predstavte si, dnes v tom daždi sa zrazil autobus s električkou, ktorá sa zatáčala. Tá trasa oboch prostriedkov je stará už asi tridsať rokov, takže nič nové. Keď trocha naprší, to veru vie spôsobiť značné problémy. Ale na druhej strane dážď pekne očistí povrch. Ani sama neviem, kedy som videla naše mesto také čisté, voňavé. Ako po výdatnom kúpeli.

Takže konklúzia? Všetko zlé je na niečo dobré. Koniec koncov aj dážď v meste.

Eva Fábiánová