Répašská Huta ● Slovák ako maďarská repa

Prírodná rezervácia vzala

slovenským horalom v Maďarsku

živnosť, učia sa novej

V nadmorskej výške asi 600 metrov rozbitá a neuveriteľne úzka asfaltka sa vinie medzi storočnými bukmi, hadí sa v nepriehľadných serpentínach a neustále stúpa. Skoro sa nechce veriť, že po tejto ceste denne jazdia okrem množstva osobných áut aj autobusy. Z najodľahlejších slovenských viesok v horách dopravujú slovenských horalov do roboty a škôl v Miškovci so železnou pravidelnosťou.

Po niekoľkých minútach krkolomnej jazdy z bukového porastu vystupujú prvé horské viesky: Bükkszentlászló, Bükkszentkereszt, Bükkaranyos... Voľakedy rýdzo slovenské dediny - Nová Huta, Stará Huta, slovenské názvy ostatných dedín si už skoro nikto z miestnych nepamätá. Dávno zmizli zo zemského povrchu alebo splynuli s maďarskými dedinami.

Nikde nevidieť žiadny slovenský nápis na tabuli, nepočuť slovenské slovo, nič, čo by pripomínalo tristoročnú prítomnosť Slovákov v Bukových horách.

Nehovoria, iba rozumejú

A predsa niečo. V malých krčmičkách na malých námestiach horských viesok sa čapuje Zlatý bažant. Pokúšam sa teda o nemožné. Dohovoriť sa s tunajšími Slovákmi po slovensky. Ani po niekoľkých rundách sa našim rozhovorom nedarí. Starší chlapi sa búchajú do pŕs a tvrdia, že sú Slováci. Tvrdia síce, že rozumejú po slovensky, len zabudli hovoriť.

Medzi končiarmi Bukových hôr, vo výške asi 800 metrov nad morom, je ukrytá slovenská dedinka Répáshuta. Niečo ako kultúrne stredisko maďarských Slovákov v Bukových horách.

Na informačnej tabuli sa skvie dokonca aj pôvodný názov dediny Répášska Huta. Slovenské tabule visia na obecnom dome, základnej škole aj kultúrnom dome. Horská vieska s asi 550 obyvateľmi je pomenovaná po istom lesníkovi Répášovi. Dnes nikto v dedine netuší, či bol lesník Slovák alebo Maďar. Prvá písomná zmienka o dedinke je z roku 1789, keď si tu Slováci zo susedných dedín začali stavať nové domy a hľadali novú prácu.

„Predtým žili v Novej Hute, kde pracovali ako sklárski robotníci v českých hutách. Keď fabrika zanikla, presťahovali sa sem,” hovorí miestny kronikár. Tu začali páliť drevené uhlie a vápno, ktoré rozvážali po celom Maďarsku a občas sa ocitli aj na Slovensku, najmä v okolí Košíc a Rožňavy.

Zmena je život

Starosta dediny Karol Mátrai je Slovák a potomok lesných robotníkov, tak, ako asi 90 percent dedinčanov. V starostovskom kresle sedí už takmer 20 rokov.

Okrem toho, že je prvým mužom v Répašskej Hute, poskytuje turistom aj ubytovanie. Ako niekoľko ďalších Slovákov v dedine, ktorí si to môžu dovoliť. Pred desiatimi rokmi totiž Maďari vyhlásili sídlo Slovákov - Bukové hory, za svoj národný park, obmedzili v ňom ťažbu a spracovanie dreva, vápenca - zopár miestnych sa odvtedy zmenilo na hotelierov, majiteľov reštaurácií, kuchárov a čašníkov. Inak by museli opustiť svoju dedovizeň. Neuživila by ich. Na víkendy našťastie prichádzajú do hôr turisti z celého Maďarska. Slovák je učenlivý, priúča sa aj v službách. Za 10 až 30 eur je možné prespať na súkromí alebo v ubytovni, za rovnakú sumu sa možno dosýta najesť. Turistov síce nie je veľa, ale domácim to na prilepšenie stačí. Väčšina z nich aj tak ešte stále lopotí v horách ako ich predkovia.

Prvý muž v slovenskej dedine, podobne ako ostatní Slováci, nevie dobre po slovensky, ospravedlňujúco hovorí, že sa večer uvidíme - potom sa na dva dni stratil nevedno kam...

Tri dni a tri noci

János Telekes je jeden z mala slovenských vápenkárov, ktorý sa stále živí pálením vápna v horách. Vápno pálil už jeho dedo, otec, dokonca donedávna aj mama Eržika. János však už dávno nepracuje na svojom. Vápno páli pre Gejzu Füredyho, pravdepodobne posledného vápenkára v Bukových horách, ktorý si tvrdohlavo ide za svojím a páli aj napriek nepriazni osudu.

Jeho šiesti sezónni zamestnanci ťažia drevo, lámu vápenec, stavajú vápenkárske pece, vo dne v noci do nich prikladajú bukové drevo a túžobne očakávajú, kedy sa vápenec začne „zliepať”. Vtedy je vápno vypálené. Potom deň nechávajú pec chladnúť... Vtedy si môže vápenkár dosýta pospať aj vypiť si. Až potom sa pec rozoberie a vápno je pripravené na odvoz.

János prikladá do pece polená už tretí deň, tvár sa mu červenkasto leskne ako oheň v peci a po tvári mu stekajú potôčiky ružovkastého potu. Udržať v peci teplotu asi 1 200 stupňov, tri dni a tri noci, je nadľudská práca.

Náš vápenkár už tri noci poriadne nespal, bojí sa, že by pec vychladla a niekoľkodňová práca by vyšla navnivoč.

Nedávno zaspala lesná inžinierka, ktorá si chcela napáliť vápno na stavbu svojho domu - potom bola na posmech celej rodine, ktorá sa dlhé roky pálením vápna živila.

„Daj pivo”

János je Slovák ako repa, po slovensky však nevie ani slovo, iba sa usmieva. Keď ho chcem fotografovať pri lopote, s úsmevom požiadal: „Daj pivo.” To bola jediná veta, ktorej som rozumel aj ja, aj János.

Tento muž si zarába na živobytie ako jeho predkovia pred 300 rokmi, jeho fotografia pri pálení vápna bude možno posledná. Slovenskí uhliari z Bukových hôr už odišli, János vie, že na rade sú vápenkári.

Slovenskí vápenkári totiž už niekoľko rokov nemôžu ťažiť drevo a vápenec v národnom parku, vozia ich až z 80-kilometrovej vzdialenosti, čím sa náklady na výrobu zvyšujú. Páliť vápno sa už jednoducho neoplatí ani Slovákom v horách. Tu je už drahšie ako na rovinách.

Starootcovským remeslám zvoní umieračik: János mávol rukou, zapálil si cigaretu a mlčky pofajčieval...

Lacnejší Rumuni

Večer prišiel na terénnom aute do hory aj majiteľ pece Gejza Füredy, pravdepodobne posledný vápenkár v Bukových horách. Koníka, s ktorými vozil vypálené vápno po okolitých dedinách, do Miškovca a Budapešti jeho otec, Gejza vymenil za terénne autá, jeden nákladniak a traktor. Majiteľ pece hovorí, že časy sa menia. Bohužiaľ, k horšiemu. „Je zle, treba veľa robiť a pláca je neistá. Trhy obsadili rumunskí uhliari a vápenkári, predávajú lacnejšie, pretože majú nižšie náklady na výrobu. Im drevo zatiaľ nikto nezakázal ťažiť, môžu žiť lepšie.”

Gejza Füredy zamestnáva sezónne niekoľko vápenkárov z Répašskej Huty, hovorí, že im musí platiť, aj keď vápno nepredá. Odbyt totiž nemá dopredu nikdy zabezpečený, vždy čaká, kedy príde do hôr záujemca o jeho vápno. Aj preto je, možno od prírody, voči každému prišelcovi do Bukových hôr nedôverčivý.

Do hôr totiž chodia nielen turisti, ale aj profesionálni zlodeji. Počkajú, kým Slováci vypália vápno alebo drevené uhlie, a potom ho bohapusto ukradnú a predajú v Budapešti. Uhliari a vápenkári to zažili už niekoľkokrát a vôbec im pritom nebolo do smiechu.

Koniec Slovákov

Večer mi v krčme hovorí István Mátrai, ktorý robil dva roky v Dubnici nad Váhom, že je murár a prekladateľ. Je hrdý, že je murár, ktorý pomáhal stavať Budapešť aj Slovensko. Hovorí, že murár sa len tak vo svete nestratí - vždy je čo budovať alebo búrať.

„Teraz je pre Slovákov v horách ťažký život, pretože už neposkytujú dostatok obživy drevorubačom, uhliarom ani vápenkárom,” hovorí István. „Pred desiatimi rokmi sa týmto remeslám venovali aj mladé rodiny, hora ich však už nevládala uživiť, tak odišli za prácou do Miškovca.” Ostatní chlapi v krčme prikyvujú.

Učiteľka slovenčiny v miestnej základnej škole Valika Petőfiová si dokonca myslí, že to znamená koniec ich rodnej viesky, takisto miestnych slovenských usadlíkov. „Podobne zanikli aj ostatné horské dedinky v Bukových horách,” hovorí.

Časy, keď chodilo do slovenskej školy v obci vyše 100 slovenských detí, už pominuli. Teraz navštevuje školu už len asi 30 detí. Slovenčinu sa učia len štyri hodiny týždenne. „To nestačí. Po maďarsky a anglicky vedia lepšie ako po slovensky,” vzdychá učiteľka.

Slovenčina v slovenskej škole je nepovinný jazyk, podobne ako nemčina alebo angličtina. Okrem toho slovenské deti chodia do vyšších ročníkov do školy v susednej dedine Bükkszentkereszt, bývalej slovenskej dediny Nová Huta, kde po slovensky skoro nikto nehovorí. Navyše slovenské deti takmer vôbec nechodia študovať na Slovensko, ako to robia chorvátski, srbskí alebo rumunskí Slováci, ale do Miškovca alebo do Budapešti, kde sa zdokonaľujú v anglickom a nemeckom jazyku. Vo svojom rodnom jazyku vedia sotva pozdraviť.

Čo doniesol Dzurinda

„Nezabúdame na vlasť našich predkov,” hľadá vhodné slová neskoršie Csilla Petőfiová, tiež učiteľka a umelecká vedúca miestneho folklórneho súboru Bukovinka a medzitým dovára nedeľný obed. Snaží sa mi vysvetliť, že školské deti občas chodia na folklórne slávnosti do Sedlíska pri Vranove, zatancujú v štylizovaných krojoch, ktoré sú tak trocha maďarské aj slovenské, zaspievajú a vrátia sa domov a na čas svoje kroje zavesia na klinec.

Zájazdy na Slovensko im sprostredkúvala Matica slovenská, cestu obyčajne hradili pozývatelia. „Tak žijeme,” hovorí.

V miestnej knižnici je aj dostatok slovenských kníh, ktoré však nikto nečíta. Zabezpečila ich dávnejšie župná knižnica v Miškovci v spolupráci s Maticou slovenskou. Ani tieto dve inštitúcie už dnes nespolupracujú, nie je dôvod, keďže o slovenské knihy nie je medzi Slovákmi príliš veľký záujem.

Ešte šťastie, že občas zavíta do Répašskej Huty aj predstaviteľ slovenskej vlády. Na námestí sa zvrtne, podebatuje so starostom Mátraim a náhodným okoloidúcim (ak vie po slovensky) a odíde domov. Na niektorých slovenských politikov si však v Répašskej Hute spomínajú po dobrom. Po poslednej návšteve Mikuláša Dzurindu napríklad slovenská vláda pomohla pri stavbe obecného domu. Je v ňom hádzanárske ihrisko, niekoľko prázdnych miestností a upratovačka, ktorá nevie ani slovko po slovensky.

Omen nomen

Kto si chce však v Répašskej Hute s chuťou pohovoriť po slovensky, určite by nemal obísť Karola Orliczkého. Bývalý riaditeľ školy je asi jediný, kto si po druhej svetovej vojne nepomaďarčil meno ani priezvisko a obstojne hovorí po slovensky. Možno preto, že číta slovenské Ľudové noviny, vychádzajúce v Budapešti.

Orliczki spomína, že niekedy v roku 1947 sa slovenské priezviská menili na Füredy, Mátrai alebo Petőfi... S podobnými menami sa možno stretnúť na každom kroku, po starých slovenských menách a priezviskách nezostalo v Bukových horách ani stopy.

„Nikto nikoho nenútil, bola taká možnosť, jednoducho ju využili,” hovorí Karol Orliczki. Potom mávne rukou. „Vtedy v tom bola troška aj politika.”

V celej slovenskej dedine si jediný jeho otec nezmenil priezvisko.

Už vtedy si totiž v priezvisku písal „cz” a namiesto ypsilonu mäkké „i” na konci. Každému sa zdalo meno dostatočne maďarské, a tak mu dali pokoj.

Karol Orliczki sa však usmieva. Jeho predkovia prišli kdesi od Ostravy a v rodokmeni objavil dokonca poľské korene. Sám si to zisťoval, ruku by však za to do vápenkárskej pece nestrčil.

Paradox, Karol Orliczki, možno Moravák a možno Poliak, možno Slovák, si zachoval ľubozvučnú slovenčinu.

Nevinné víno

Štyridsať kilometrov od Répašskej Huty má Karol vinohrad. Pár kíčov, hrozno je však sladké a víno sa priam roztápa na jazyku. Keď ho popíja, hovorí so svojou manželkou, prirodzene, po maďarsky. Ako každý Slovák so svojou slovenskou manželkou. Majú to jednoducho v krvi a víno je v tom nevinne.

„My tu nemáme národnostne trenice, ako vy na Slovensku,” usmieva sa medzi dúškami vína. Potom vysvetľuje: „Najbližšia dedina od Répašskej Huty je 14 kilometrov, zachovali sme si tu malé Slovensko, pretože sme izolovaní do ostatného sveta.”

Nasledujúci deň sa túlam po okolitých dedinách. Ešte prednedávnom v nich žili Slováci. Zostali po nich len vyhasnuté vápenkárske pece...

Minirozhovor s Karolom Orliczkim, slovenským učiteľom na dôchodku

Slováci v Maďarsku sú prispôsobiví

- Je výhodné pre Slováka žiť v Maďarsku ako Slovák?

- Ťažko odpovedať. Niektoré národnostné základné školy v Maďarsku napríklad dostávajú od štátu vyšší príspevok ako maďarské školy. To je výhoda, vďaka ktorej národnostné školy prežívajú toto ťažké obdobie. Slovenská samospráva, ktorá školy financovala, by nemala peniaze na ich prevádzkovanie a museli by zaniknúť.

- Slováci však tvorili v Maďarsku ešte nedávno asi 100-tisícovú menšinu. Dnes sa ich počet niekoľkonásobne znížil. Asimilujú sa?

- Slováci nie sú vystavení asimilačným tlakom, sú len prispôsobiví a cítia sa v prvom rade štátnymi príslušníkmi Maďarska, až potom nasleduje všetko ostatné. Mnohí si však ponechali slovenskú národnosť a pýšia sa ňou...

- Ale nevedia po slovensky...

- To môže byť iba prvý dojem. Všetci starší ľudia hovoria medzi sebou stále po slovensky a mladí sa učia po slovensky doma aj v škole. Problém nastáva až po tom, keď mládež odchádza na stredné a vysoké školy do Miškovca a Budapešti. Tam svoj jazyk postupne stráca. Keď sa však vráti domov, opäť sa učí hovoriť po slovensky.

- Znamená to teda, že Slováci v Bukových horách prežijú?

- Nielen v Bukových horách, ale aj Pilíšskych horách a na Dolnej zemi. Zachovávame si svoj jazyk, kultúru, zvyky - v Répašskej Hute máme spevokol a dva tanečné súbory, cestujeme na folklórne slávnosti na Slovensko, máme družbu so slovenskými dedinami... Okrem toho máme možnosť počúvať slovenské rádio a sledovať televíziu.

- Répašská Huta sa nachádza v srdci Národného parku Bukové hory. Hovorí sa, že park „pochová“ zvyšok Slovákov v tejto oblasti...

- Zriadenie parku v oblasti našim ľuďom poriadne sťažilo život a zatiaľ nič pozitívne neprinieslo, len sprísnili alebo zakázali ťažbu dreva a vápenca. Postaviť dom v dedine alebo na okolí je už takmer nemožné. Aj v dôsledku toho sme stratili prácu, ktorou sa živili stáročia naši predkovia. Neznamená to, že sa stratíme aj my. Sme prispôsobiví.

Jozef T. Schön (H. n.)