ZŠ Františka Rákócziho II. v Dabaši-Šáre
Slovenský národnostný týždeň

Druhý októbrový týždeň patril v Základnej škole Františka Rákócziho II. v Dabaši-Šáre slovenskej kultúre. Počas slovenského národnostného týždňa čakalo na žiakov množstvo zábavných programov počnúc futbalovým turnajom o Slovenský pohár, pokračujúc premietaním slovenských filmov a prípravou nástenky predstavujúcej tradičné svadobné zvyky Slovákmi obývaných oblastí v Maďarsku až po diskusiu o ľudových svadobných zvykoch v spoločnosti Štefana Bálinta, Veroniky Mrázovej, Magdalény Bálintovej a Márie Pasterikovej. Týždeň vyvrcholil v piatok 12. októbra celodňovým záverečným programom, ktorého sa deti už nemohli dočkať, veď nádvorie školy sa premenilo na dejisko menších hodov. V stánkoch sa piekli šišky, kokosové gule z tekvice, tradičné šárske „matutky“ (zemiakové placky) a množstvo svadobných zákuskov. Nik nemohol prejsť popri nich bez okoštovania - aspoň pokiaľ nechcel uraziť nadšené kuchárky, ktoré svoje diela núkali s najväčšou láskavosťou. Za jedálňou sa v dvoch veľkých hrncoch varila kapustnica na obed. Okrem maškŕt boli na školskom dvore pripravené pre deti mnohé druhy zábavy od tradičných hier po remeselné dielne, ktorým sa však začali venovať až po hlavnom slávnostnom programe záverečného dňa slovenského týždňa.

Riaditeľ školy Béla Baranyi srdečne privítal všetkých prítomných. V otváracom príhovore zdôraznil dôležitosť zachovávania tradícií. Ako príklad uviedol silný strom, ktorý stojí pevne, lebo jeho korene siahajú hlboko do zeme. Ako povedal, treba si hlboko vážiť tieto korene. Slovenský týždeň slúži práve tomuto cieľu, veď deti sa počas neho zoznámia s časťou tradícií svojich predkov. Zaželal všetkým príjemnú zábavu a poprosil viceprimátorku Dabaša Tünde Pálinkásovú Balázsovú, aby otvorila podujatie.

Viceprimátorka nadviazala na slová pána riaditeľa. Dôležitosť zachovávania tradícií predkov potvrdila priznaním, že od júla sa aj ona učí slovenčinu. Ako povedala, je to krásny jazyk a nabádala všetky prítomné deti, aby využili možnosť, ktorú im škola ponúka a naučili sa ho.

Na záver sa prítomným prihovorila predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Vo svojom prejave zopakovala to, čo nedávno povedala aj dabašským účastníkom Školy v prírode na Slovensku: keď pred tristo rokmi prišli naši predkovia na územie dnešného Maďarska, nemali takmer nič. Jediné, čím disponovali, bola silná láska k svojej kultúre, viera a pevná vôľa, pomocou čoho si postavili kostoly a vybudovali školy, aby si zachovali svoje dedičstvo. Dnes je situácia opačná. Existuje národnostný zákon, jestvujú normatívy, školy, iba vôľa ako keby chýbala. Preto deťom zdôraznila, že jedine od nich závisí, či sa stanú nositeľmi jazyka a kultúry svojich predkov, veď, ako povedala, keď sa chce, všetko sa dá.

Po úvodných príhovoroch nasledoval kultúrny program v podaní žiakov s názvom „Šársko veselá“, v ktorom predstavili tradičnú šársku svadbu. Nechýbali v ňom ľudové kroje, svadobný obradový koláč, tzv. „radostník“, vinše, pesničky a tance. Vydarené predstavenie zožalo veľký úspech malých i veľkých divákov.

Po kultúrnom programe nasledovali skupinové remeselnícke zamestnania. Deti si mohli vybrať spomedzi množstva činností pod vedením svojich učiteliek. Mohli sa naučiť pripraviť svadobné pero, ihelníček, papierovú vrtuľku, papierový obraz, zhotoviť bábiku z kukuričného šúpolia, vyšívať vreckovky, skladať servítky, navliekať koráliky, či maľovať taniere. Dievčatá si mohli dať urobiť tradičné svadobné účesy a každý záujemca sa mohol povoziť po dedine na koči.

V budove školy bola inštalovaná výstava svadobných odevov a starobylých predmetov.

Kavalkádu programov zavŕšil a slovenský týždeň zároveň ukončil popoludňajší kultúrny program, pred ktorým predniesla prejav vedúca jačianskeho regionálneho kultúrneho strediska Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Erika Zemenová Palečková, ktorá nadväzujúc na úvodné príhovory nabádala deti k láske a vernosti k svojim koreňom a k jazyku svojich predkov. V kultúrnom programe vystúpili mladí citaristi miestnej školy, po ktorých nasledovali ich starší kolegovia z citarovej skupiny Bažalička a folklórny spevácky zbor Rozmarín. Slovenský národnostný týždeň bol pre deti očividne spestrením ich všedných dní, aké rady privítajú aj v budúcnosti.

Zlatko Papuček

Návšteva Igora Furdíka v Alkári

Predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík počas svojej oficiálnej návštevy Maďarska zavítal aj do Alkáru (Mátraszentimre). Zavítal k nám v spoločnosti teritoriálnej expertky Magdalény Janíkovej, veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Petra Weissa, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Jána Fuzika a predsedníčky Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženky Egyedovej Baránekovej. Delegáciu privítali starosta obce Ondrej Stuller, členovia miestnej slovenskej samosprávy a riaditeľka základnej školy Krisztina Jakabová.

Hostia si najskôr pozreli malú, ale útulnú školu, v ktorej sa slovenský jazyk vyučuje ako predmet štyri hodiny týždenne a jednu hodinu sa žiaci učia tzv. slovenskú vzdelanosť, teda národopis a kultúru. Deti predviedli hosťom malý kultúrny program. Žofia Gáborová a Bianka Višlóczka predniesli rozprávky, spevokol školy zaspieval miestne ľudové piesne a nakoniec siedmaci a ôsmaci predstavili bábkovú hru O pampúšiku. Po programe sme hosťom ponúkli čerstvé pampúšiky.

Stretnutie pokračovalo besedou, v ktorej sa hovorilo najmä o financovaní školstva v Maďarsku. Igor Furdík sa zaujímal o to, akú sumu zabezpečuje školám štát na jedného žiaka a aké podpory poskytuje národnostným školám.

Hostitelia ho informovali o tom, že od 1. januára nastanú veľké zmeny, lebo štát prevezme školy, ale bude platiť iba mzdy pedagógov. Ostatné výdavky spojené s prevádzkovaním budov musí hradiť ich majiteľ. Krisztina Jakabová uviedla, že v prípade malých škôl, ako je naša, bude štát financovať len nižší stupeň (1. - 4. triedy). Preto sa miestna slovenská samospráva po dohode s obecným zastupiteľstvom rozhodla, že prevezme školu, aby sme v obci nemuseli zrušiť výučbu na vyššom stupni.

Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Kaszalová konštatovala, že rozpočet ich zboru tvorí podpora zo štátneho rozpočtu, tohto roku to bolo 216 tisíc forintov. Okrem toho dostal peniaze na prevádzkové výdavky. Celkovo mal k dispozícii 467 tisíc forintov. Samozrejme, pravidelne posiela projekty do rôznych súbehov.

Preto sme podpísali zmluvu s obecnou samosprávou, že ak na prevádzku školy nebudú stačiť prostriedky poskytované štátom, doplní ich zo svojho rozpočtu, kým to umožnia jej príjmy.

Stretnutie sa skončilo pohostením. Naša aktivistka Mária Lőriková upiekla miestne jedlá: krumplovníky (zemiakové lokše) a syrovníky (koláč plnený makom a tvarohom). Nakoniec sme hosťom odovzdali darčeky, ktoré urobili naši žiaci.

Judita Kaszalová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Lenin vo wellnesse

Je neúnosné, aby 22 rokov po zvrhnutí komunistickej totality ľudia chodili po námestiach či uliciach, ktoré pripomínajú osobnosti, udalosti a symboly komunistickej totality. Takých je v Maďarsku na stovky: Leninove a Marxove ulice, námestia oslobodenia a Červenej armády, nebodaj červenej hviezdy a 7. novembra či 4. apríla... To všetko by malo byť už iba na čiernych stránkach dejín 20. storočia - hovorí mladý parlamentný poslanec za vládnu Kresťanskodemokratickú ľudovú stranu Bence Stágel, keď odôvodňuje potrebu takéhoto zákona.

S poslancom nepriamo diskutuje asi 40-ročný György, keď sa pýta, ako Lenin škodil Maďarom. A čo je s oslobodením? Veď táto vláda hovorí o začiatku sovietskej okupácie. György odpovedá otázkou: Prečo? Neoslobodili nás azda od fašizmu?

Asi tridsiatnik Balázs má na to vyhranený názor tiež: vláda by sa mala venovať dôležitým otázkam, nie názvom ulíc. Podľa neho tu ide o pokus odviesť pozornosť od závažných problémov.

Poďme späť do parlamentu! Opozičnej poslankyni Ildikó Lendvaiovej zo socialistickej strany, ktorú vládna väčšina už v osobitnom zákone označila za dedičku totalitnej partaje, sa rozum zastavuje, keď na zozname navrhovaných zmien vidí Lea Frankela, hlavnú postavu Parížskej komúny z roku 1871. Nehovoriac už o Marxovi, ktorý má ulicu v Berlíne i Londýne, pričom nemá nič spoločné s tým, ako sa neskôr zmanipulovali jeho názory. Socialistka objavuje aj komické dimenzie. Odvoláva sa na nápad istej samosprávy, ktorá už premenovala ulicu Červenej armády na ulicu Červenej čiapočky, čiže Pirošky.

Žarty nabok, hovorí štátny tajomník Bence Rétvári, veď ide o osobnosti, ktoré prispeli k odbúraniu demokratického systému a foriem právneho štátu a k udržiavaniu diktatúry. Týka sa to „nyilasovskej“, aj komunistickej totality. Namiesto nich by sa mali nazvať verejné priestranstvá po známych miestnych ľuďoch. Alebo po kvetinkách - dodávam ja po tom, čo som urobil prieskum doterajších zmien názvu ulíc v najrôznejších kútoch Maďarska. Z Červenej armády sa stal karafiát, z oslobodenia orgován, VOSR sa zmenila na lipu a tak ďalej. Ale stále je pomenovaných plno ulíc napríklad po večne živom vodcovi. Aj na neho naráža vládny poslanec, keď vyťahuje vážny argument: „Ako to vyzerá, keď napríklad wellness-hotel obnovený z peňazí Európskej únie sa nachádza na Leninovej ulici?“

VI. haluškový deň v Kondoroši

V poradí šiesty rezancový, podľa dolnozemských Slovákov haluškový deň, usporiadali 13. októbra v Kondoroši.

V reštaurácii Slnečný lúč, ktorá bola dejiskom súťaže, privítala účastníkov akcie predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Krajčoviczová. Predstavila členov poroty a zaželala 15 nominovaným družstvám veľa úspechov. Súťažiaci prišli z Békešskej Čaby, z Kondorošu a zo spriatelenej obce Tekovské Lužany (SR). V zadnej miestnosti reštaurácie boli pripravené stoly s prekrásnymi domácimi obrusmi a základnými surovinami. Súťažiacim zabezpečil slovenský volený zbor v Kondoroši múku, vajcia, tvaroh a dusenú kapustu. Pracovné náradie a suroviny na halušky podľa vlastnej chute si mali priniesť súťažné družstvá. Podmienkou súťaže bolo uvariť tvarohové a kapustové rezance. Súťažiaci sa hneď po privítaní pustili do práce. Trojčlenné družstvá s veľkým elánom začali miesiť, vaľkať a krájať cesto, ktoré potom varili vo vedľajšej miestnosti, kde boli nachystané obrovské kotle s horúcou vodou.

Skupina z Tekovských Lužian uvarila na obed sto porcií tradičných bryndzových halušiek, ktoré rozdala účastníkom. Miestny slovenský volený zbor myslel aj na divákov: zabezpečiť, aby v kuchyni reštaurácie varili tvarohové a kapustové rezance, ktoré im ponúkali.

Družstvá popoludní predstavili porote svoju produkciu. Klub dôchodcov Volán z Békešskej Čaby napríklad uvaril bryndzové, tvarohové, tvarohové s kôprom, s vanilkovým krémom, zemiakové, kapustové, makové a orechové rezance. Členky Čabianskej organizácie Slovákov uvarili okrem povinných druhov aj makové pirohy. Súťaž spestrilo vystúpenie speváckeho zboru Ruža z Kondorošu.

Porota mala neľahkú úlohu pri posudzovaní produkcií, ale súťaž je súťaž. Pravdepodobne rozhodla spravodlivo, lebo pri vyhlasovaní výsledkov nikto neprotestoval. Prvú cenu vyhrala skupina Spolku záhradkárov z Kondorošu, druhú cenu si odniesla rodina Boldišovcov z Kondorošu a tretiu vyhrala skupina Klubu dôchodcov Volán z Békešskej Čaby. Mimoriadne ceny vyhrali skupiny Fríz-tej Zrt. za mimoriadne prestieranie, kolektív z Tekovských Lužian za tradičné strapačky a žiaci miestnej Základnej školy Istvána Petőfiho ako nádeje budúcnosti. Cenu výhercom odovzdala predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová a členovia poroty.

Andrea Szabová Mataiszová

Zachovávanie tradícií v sarvašskej slovenskej škole

Jeseň veľmi rýchlo zaklopala na školskú bránu, ale príjemné spomienky na leto sa zachovali v mysli každého školáka. Veľmi úspešný letný národopisný tábor si žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši pripomenuli vďaka akcii Spolku sarvašských Slovákov Vernosť. Spolok už niekoľko rokov úspešne vedie predsedníčka Anna Franková, ktorá zabezpečuje veľa zaujímavých akcií, medzi ktoré patrí aj letný národnostný tábor. Tento národopisný tábor sa niesol v duchu hesla „Hračky včera a dnes” a mal svoje pokračovanie 17. septembra v spolku Vernosť. Žiaci 2.A triedy si pod vedením svojich učiteliek a vychovávateliek opäť pripomenuli výrobu hračiek z prírodného materiálu. Vyrábali si bábiky zo zvyškov vlny a vtáčiky z vylúpaných kukuričných šúľkov. Vlastnoručné zhotovovanie hračiek druháčikov veľmi zaujalo a s radosťou im pri práci pomáhali aj hosťujúce učiteľky slovenského jazyka. Pod šikovnými rukami vznikali z vlny Zuzky, Dorky, Jankovia či Pištovia a z kukuričných šúľkov rôzne vtáčiky, lastovičky, škovránky, ba i vrany.

Zaujímavú prácu detí prišiel spestriť svojím rozprávaním a ukážkami ujo Ján Gyurcsik. Podrobne porozprával o pestovaní a spracovaní ľanu v minulosti. Po zbere a vysušení sa ľan „orafal”, zbavil sa semien, potom sa močil, sušil, lámal a viazal do viazaničiek. Keď už bol zhruba spracovaný, tak sa začalo s jeho „druganím,” vyťahovaním a spriadaním niekoľkých vlákien ľanu, ktoré ručne namotávali na motovidlo. Vyrábali sa tak špagáty rôznej hrúbky. Tenké špagáty sa splietali do hrubých povrazov, ktoré slúžili pri rôznych prácach na gazdovskom dvore.

„Druganie” a práca s motovidlom išla ujovi Janovi od ruky.

Tvorivé popoludnie ubehlo veľmi rýchlo a každé dieťa odchádzalo domov nielen spokojné, ale aj a s vlastnoručne vyrobenými hračkami.

Eva Labišáková

Z letnej školy žurnalistiky v Modre
Harmonicky v Harmónii

Začiatkom septembra sa neďaleko Bratislavy uskutočnila týždňová Letná škola žurnalistiky (LŠŽ), ktorú Centrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave organizovalo v Študijnom a kongresovom stredisku v Modre-Harmónii pre Slovákov žijúcich v zahraničí, pôsobiacich v krajanských tlačených a elektronických médiách.

V jedálni strediska účastníkov slávnostne privítali predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, rektor Univerzity Komenského (UK) Karol Mičieta, prorektor Ján Pekár, lektorka Viera Lehoczká, generálna riaditeľka Sekcie medzinárodnej spolupráce Ministerstva školstva SR Dagmar Hupková, riaditeľka Centra ďalšieho vzdelávania UK Janka Chladecká a organizátor projektu Róbert Povchanič.

Medzi 21 účastníkmi seminára boli učitelia a novinári z Rumunska, Srbska a Ukrajiny, ktorým prvý deň predpoludním o novinárskych žánroch a masmediálnom práve, ale aj o vlnách migrácie Slovákov, o časopisoch a novinách, ktoré vo svete založili, prednášala vedúca sekcie periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK Mária Follrichová. Popoludní teóriu redigovania poslucháčom priblížila odborná asistentka katedry Viera Lehoczká. O novinárskych móresoch a etických kódexoch nasledujúci deň prednášala vedúca Katedry žurnalistiky FiF UK Svetlana Hlavčáková, ktorá všetkých zaujala zaujímavými príkladmi zo svojho života. Poobede o metodike prednášala doktorandka katedry Simona Mikušová, kým o štylistike hovoril odborný asistent Miloš Horváth.

V stredu sme išli na výlet. Modra je okrem keramiky a vína známa aj ako mesto, v ktorom zomrel kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr. Účastníci seminára si pozreli Múzeum Ľudovíta Štúra a Slovenskú ľudovú majoliku

Popoludní o médiách na webe a dizajne časopisov prednášal tajomník katedry Ján Hacek. Po výlete na Červený kameň, hrad nemeckých Fuggerovcov a uhorských Pálfiovcov, nasledujúci deň prednášala vedúca sekcie rozhlasovej a televíznej žurnalistiky Eva Bachletová, ktorá účastníkov seminára zoznámila s webovými stránkami najdôležitejších inštitúcií na Slovensku. O fintách v novinárskom pôsobení mal zaujímavú prednášku doktorand Róbert Šedivý. Záverom účastníci dostali certifikát o absolvovaní kurzu.

Jaro Zaťko - Hlas ľudu, spr. Vzs

XVIII. Národnostný deň vo Veľkej Tarči

Program XVIII. Národnostného dňa vo Veľkej Tarči sa v druhú októbrovú sobotu už tradične začal evanjelickou bohoslužbou v miestnom kostole.

Miestny farár Juraj Baranka privítal v kruhu veriacich farárku zo Sarvaša Alžbetu Nobikovú, bývalú putovnú farárku Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Pani farárka vo svojej slovenskej kázni zdôraznila, že podobne ako koncom septembra, aj teraz sme prišli na svadbu, len na svadbu s Ježišom. Ako povedala, nestačí však iba hovoriť o viere, treba žiť podľa Ježišových zákonov, čiže činiť dobro svojim blízkym, mať radosť z radosti iných a usilovať sa dosiahnuť pokoj a mier...

Dejiskom následného kultúrneho programu bol kultúrny dom Mihálya Táncsicsa, kde výstavu veľkotarčianskych záclon otvorila riaditeľka obecného múzea Andrea Győriová Kovátsová. Pred folklórnym programom hostí, obecenstvo a účinkujúcich privítala v krásnom tarčianskom kroji predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Mária Galántaiová. Od nej prevzala slovo zástupkyňa vedúceho Regionálneho kultúrneho strediska Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku v Ečeri Katarína Szabová Tóthová, ktorá slávnostne otvorila podujatie. - S radosťou som prišla medzi vás, lebo medzi vami sa vždy dobre cítim. Vždy pripravíte prekrásny program, prekvapíte nás. Veľmi sa mi páči, že dbáte na zachovávanie tradícií tu žijúcich Slovákov. Koncom septembra ste nám ukázali nasledovaniahodný príklad, keď ste usporiadali obrovskú tradičnú veľkotarčiansku svadbu. Dnes je tu opäť tradičný národnostný deň, v rámci ktorého nás vždy prekvapíte s peknou výstavou, bohatým programom a chutnými domácimi zákuskami. Prajem vám veľa úspechov v ďalšej práci a príjemnú zábavu, - povedala Katarína Szabová Tóthová. Miestny evanjelický farár Juraj Baranka po maďarsky zopakoval kázeň Alžbety Nobikovej a tiež zdôraznil dôležitosť viery. Na podujatie, ktoré poctili svojou prítomnosťou aj predstavitelia Slovákov z okolitých obcí a obvodov Budapešti (Cinkota, Ečer, Malá Tarča, Kerestúr...) zavítali i bývalá zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Etelka Rybová a predsedníčka Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Zuzana Szabová.

Po pozdravných slovách sa začal kultúrny program. Predsedníčka veľkotarčianskej slovenskej samosprávy sa hneď ocitla na javisku ako členka miestneho speváckeho zboru Venčok. Svadobné piesne miestnych Sloveniek neboli neznáme ani divákom v hľadisku, ktorí tiež oduševnene spievali. Po nich vystúpila Folklórna skupina Rozmarín z Veňarcu pod vedením Ruženky Komjáthiovej a Anny Vravuškovej. Súbor za hudobného sprievodu kapely Kóborzengő pod vedením Kláry Erdeiovej predviedol úryvok z veňareckej svadby. Tanečný súbor Kvietok z Kerepešu dosiahol obrovský úspech verbunkom a čardášom. Folklórny spolok Lipa je už tradičným hosťom veľkotarčianskych národnostných dní. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, tanečníci predviedli slovenské tance z Maďarska a zo Slovenska. Miestny folklórny súbor pod vedením Ladislava Bátoriho vystúpil s veľkotarčianskou slovenskou choreografiou. Predposledným vystupujúcim bol Páví krúžok z Kerepešu, ktorý vystúpil s kyticou slovenských a maďarských piesní. Program uzavrel maďarský čardáš miestnych tanečníkov.

XVIII. Národnostný deň vo Veľkej Tarči pokračoval vyhodnotením súťaže domácich zákuskov, poďakovaním sponzorom podujatia a tanečnom zábavou.

Andrea Szabová Mataiszová

Klobásový festival v Békešskej Čabe
Nielen ploty, ale aj kravaty boli z klobásy

Návštevníci v poradí šestnásteho Čabianskeho klobásového festivalu sa mohli tešiť nádhernému slnečnému počasiu počas celého predĺženého októbrového víkendu. Hlavným cieľom tradičnej akcie je vniesť svojské domáce chute do gastronomickej kultúry krajiny. Aj tohto roku sa v areáli festivalu uskutočnili zabíjačky, súťaž suchých klobás, súťaž v príprave klobásy, potravinárske výstavy a vínne radovánky. Do súťaže o výrobu najlepšej klobásy sa nominovalo viac ako 500 družstiev z Maďarska, ale aj z okolitých krajín (Slovenska, Poľska, Slovinska, Srbska, Nemecka, Česka a Rumunska), ba aj z Austrálie.

Na prvé podujatie, ktoré roku 1997 rozbehla skupina nadšencov na čele s bývalým riaditeľom festivalu Zoltánom Ambrusom, prišlo 14 000 návštevníkov, kým tento rok to už bolo viac ako 100 000 ľudí. V hoteloch a penziónoch regiónu ponúkali aj miestne slovenské špeciality a po večeroch sa konali rôzne kultúrne programy.

Oficiálne otvorenie programu bolo 19. októbra o 17. hodine v stane Samuela Mokrého, prvého šľachtiteľa pšenice v Uhorsku. Hosťom festivalu bol Poľný Berinčok, ktorý predstavil tradičnú slovenskú zabíjačku. Rolu gazdu a gazdinej hrali manželia Borguľovci. Členovia berinského slovenského klubu upiekli krv na masti s cibuľou. Z vnútorností robili jaternice a z pečene chýrnu dolnozemskú cigánku. Potom sa pustili do výroby klobás. Ženy vyčistili a umyli črevá, muži krájali, solili, korenili a miesili mäso, ktoré potom plnili do čriev. Na obed uvarili sármu - plnenú kapustu. Medzitým ľudový spevácky zbor spieval berinské slovenské piesne v sprievode citaristu Istvána Bagiho. Berinčania mali aj hostí - Slovákov z Malého Kereša. Do pekného sviatočného kroja oblečené Kerešanky pod vedením predsedníčky tamojšej slovenskej samosprávy Zuzany Gmoserovej, veselo spievali slovenské piesne.

Na súťaž prišiel spolu so svojou rodinou aj Komlóšan, zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku František Zelman. Jeho tím posilňovali Jozef Gavenda z Trenčína a Gabriel Zborovjan z Dubnice nad Váhom. F. Zelman, ktorý je aj predseda Únie slovenských organizácií v Maďarsku, nominoval svoj výrobok aj do súťaže údených klobás, ktorá sa konala 11. septembra. Najlepšie z 97 vzoriek vyhlásili v rámci klobásového festivalu. Prvú cenu vyhral Lajos Kucsera, druhú Béla Majoros a tretiu István Bacsa. Pozoruhodné, alebo vari samozrejmé je, že všetci sú Čabania. Porotcovia mediálnej jury uprednostnili iné chute. Prvú cenu udelili Berinčanovi Istvánovi Kovácsovi, druhú Újkígyósanovi Sándorovi Pallérovi a tretiu Komlóšanovi Františkovi Zelmanovi.

Všade bolo počuť slovenské slovo. „Na pozvanie župného mesta prišli slovenské delegácie z Martina, Krompách a zo slovenských osád zo Srbska,“ dozvedela som sa od národnostnej referentky mesta Boženy Kutejovej, ktorá spolu s pracovníčkou Výskumného ústavu CSSM Magdalénou Laczovou sprevádzala hostí počas festivalu.

Predsedníčka Nadácie za slovenskú kultúru v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová hostila v týchto dňoch Slovákov z lokalít Derna a Nadlak z Rumunska a z Litavy, Krupiny, Bratislavy a Nových Zámkov zo Slovenska. Na festival zavítali aj 50-členná delegácia z Trenčína a početná skupina z Nitry. Stretla som sa s nimi v Dome slovenskej kultúry, kde sa usadili. Práve im s veľkým elánom predstavovala mesto a činnosť DSK jeho riaditeľka Anna Ištvánová.

Po prechádzke dejiskom festivalu som na každom kroku stretávala Slovákov. Pár krokov od Berinčanov ma oslovili páni z moravského Javorníka. Vraj sem chodia už veľa rokov na čele s Tomášom Rajzom. Troška ďalej som sa stretla s mojím známym - Čabanom, ale sme sa nemohli dlho zhovárať, lebo dostal esemesku, že k nim prišli príbuzní z Horehronia, musí bežať domov...

Mala som dojem, že tento víkend sa každý Slovák ponáhľal do nášho mesta... Ako by sa tento deň Békešská Čaba opäť stala - aj keď len na krátky čas - najväčším Slovákmi obývaným mestom týchto končín Európy.

Ildika Očovská

Slovenská klobása na XVI. festivale v Békešskej Čabe

Stará múdrosť hovorí, že neexistuje zlá klobása, existuje len zlý majster. Po príchode do Békešskej Čaby sme sa však na každom kroku stretli len s dobrými majstrami, ktorí splnili svoju úlohu a vyrobili kvalitné klobásy. V čase klobásového festivalu v Békešskej Čabe možno aj na stromoch zrejú klobásy. Všade, kam sa človek pozrie, visia a ležia klobásy - tenké, hrubé, krátke, dlhé, pečené a údené - a pravdepodobne ľudia ich majú veľmi radi, lebo pri každej búdke stoja celý deň dlhé rady.

V deň súťaže nás na miesto festivalu odprevadil náš hostiteľ Sándor Dzurek, ktorý obnovil budovu bývalej sálašskej školy, kde sme boli ubytovaní. Tri dni sme spali v tých miestnostiach, kde sa pred niekoľkými desaťročiami deti učili čítať a písať aj po slovensky. Zo starobylej budovy zachránil nielen steny, ale aj drevenú vežu so zvonom (preto sa volá aj dnes Fatornyos), ktorý v tých časoch zvolával deti do školy.

Športová hala bola už od rána preplnená. Každý sa pripravoval na súťaž, na ktorej je dôležitá nielen klobása, ale aj celkový dojem súťažiacej skupiny, teda odev, dekorácia stola, hygiena a iné prvky. Skupiny boli naozaj kreatívne. Na stoloch sme videli krásne dekorácie, zaujímavé uniformy, ba aj tortu z klobásy. Z každej strany sa ozývali rôzne jazyky a nárečia - rumunský, český, poľský, nemecký, domáca maďarčina a, samozrejme, naša slovenčina, ba v tomto roku sa na súťaži zúčastnila aj skupina z Austrálie.

Slovenských mäsiarov na XVI. klobásovom festivale už piatykrát reprezentovali aj chlapci zo Zvolena, z firmy MÄSPOMA (Jozefa Čilík, Rado Slavič a Peter Nosáľ). Pracovali oddane a šikovne. Mäso sekali, miešali, narážali a aby nálada bola čím lepšia, nezabudli ani hostiť návštevníkov už hotovými údenými klobásami a dobrou slovenskou pálenkou. Na ochucovanie klobásy použili svoju vlastnú zmes Čorizo, zloženie ktorej však zostalo ich tajomstvom. Na ich pohyboch bolo vidieť, že nie teraz narážali prvú klobásu.

Okrem dobrej klobásy členovia skupiny Ján Jankov a Pavol Šovčík prekvapili návštevníkov veselými slovenskými pesničkami. Mnohí okoloidúci neodolali možnosti vyfotiť sa s chlapcami v krásnom detvianskom kroji, ktorí mali so svojim kultúrnym programom veľký úspech aj na javisku.

Po odovzdaní hotovej klobásy všetci účastníci s pocitom dobre vykonanej práce čakali na vyhodnotenie, ktoré možno už ani nepatrilo medzi najdôležitejšie momenty dňa, veď vyhral každý, kto sa zúčastnil na festivale - nálada bola výborná, nadviazali sa nové priateľstvá, vymenili sa receptúry a skúsenosti, ochutnali sa dobré klobásy a kto len mal možnosť, ten sa naučil hymnu mäsiarov zo Zvolena, ktorá, dúfame, bude znieť aj na nasledujúcom klobásovom festivale:

„Keď ja zomriem pochovať ma dajte,

Do slaniny hrob mi vykopajte,

Po klobásach dolu ma púšťajte,

A pod hlavu sud s pálenkou dajte!“

Marta Demjénová, Ján Jankov

Slovenská samospráva v Orosláni
Pestrá činnosť na báze dobrej spolupráce

Mesto Orosláň sa nachádza v Komárňansko-Ostrihomskej župe, 15 kilometrov juhozápadne od Tatabáne a má približne 18 tisíc obyvateľov. Kedysi bolo regionálnym centrom baníctva, dnes sem lákajú milovníkov pešej turistiky, rybolovu a jazdectva prírodné krásy. Neďaleko mesta si môžeme pozrieť zrúcaniny hradov Várgesztes, Csókakő, Oroszlánkő (Csákyvár), Vitányvár, Szentgyörgyvár a Gerencsérvár a rekonštruovaný hrad Gesztes. Najvýznamnejšou pozoruhodnosťou Orosláňu je umelecká pamiatka v Majku z XVIII. storočia, je to barokový kláštor tzv. nemých mníchov, kamaldulov. Nachádza sa približne päť kilometrov od centra mesta. Od konca XVIII. storočia ho používala rodina Esterházyovcov ako kaštieľ. Kaštieľ s prekrásnym parkom a rybníkom leží v severnej časti pohoria Vértes.

Medzi najkrajšie pamätihodnosti Orosláňu patria Mestská brána (Városkapu), ktorá bola postavená v roku 1958. Ďalej je to vodárenská veža, ktorá má ojedinelý tvar a jej steny zdobia umelecké diela. Evanjelický kostol postavili v roku 1702 v klasicistickom slohu na území pôvodnej dediny a posvätili ho v roku 1787. Spomedzi múzeí treba spomenúť Banícke múzeum, v ktorom je možnosť zoznámiť sa s históriou baníctva, jeho tradíciami a prekrásnou zbierkou minerálnych kameňov. Budova Pamiatkového domu je typickým miestnym sedliackym domom z konca 19. storočia a chráni pamiatky miestnych Slovákov.

Okolie mesta bolo obývané už v čase Rímskej ríše. Najstaršie pamiatky pochádzajú z doby Avarov. Mesto sa spomína už v roku 1383 ako Oroszlankew (Oroszlánkő), v jednej listine z XV. storočia sa spomína ako Possesio Oroszlankew. V roku 1536 sa uvádza meno „hradu Oroszlánkő, v období tureckého panstva sa už nespomína medzi obývanými osadami. Z prameňov vysvitne, že Turci počas dobyvačnej vojny v roku 1543 podpálili hrady v Tate, Gesztesi, Vitányivár a pravdepodobne aj hrad Oroszlánkő. V druhej polovici XVI. a začiatkom XVII. storočia hrad a jeho okolie sú neobývané, jeho meno sa objavilo ako „Pusztaoroszlánkő“. Život sa sem vrátil až po ústupe Turkov, začiatkom XVIII. storočia. Prví slovenskí osadníci prišli z Nitrianskej, Bratislavskej a Trenčianskej stolice na pozvanie vtedajšieho majiteľa, kniežaťa Józsefa Esterházyho. Kolonisti s ním uzavreli dohodu v roku 1701, v ktorej bola zakotvená aj sloboda vierovyznania. Podľa neskorších prameňov majitelia zmluvu vypovedali. Napriek tomu evanjelický cirkevný zbor sa tu zachoval, potvrdzujú to zápisy do cirkevnej matriky, vedené nepretržite od roku 1724. Zo záznamov usadlíkov vysvitne, že v tej dobe ešte stáli základy hradu, ale ich poroznášali pri stavaní vlastných domov.

V čase potlačenia Rákócziho povstania žilo v osade len dvadsať nevoľníckych rodín, v roku 1820 to už bolo 598 osôb. V dôsledku revolúcie rokov 1848 - 1849 sa zrušilo nevolníctvo. V Orosláni sa viedli spory o pôdu medzi sedliakmi a zemepánmi, sedliaci sa búrili proti vymáhaniu daní. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nastáva osudový obrat v živote obce. Politická moc v stolici si neželá, aby Orosláň ostal národnostnou obcou, preto iniciuje jej pomaďarčenie. V rokoch kampane proti údajnému panslavizmu mnohí opustili rodnú dedinu, mládež odchádzala do Pešti a začala sa éra vysťahovalectva do Ameriky. Posledná väčšia skupina odišla do Nového sveta pred 1. svetovou vojnou. Najviac Oroslánčanov na prelome storočia pracovalo v americkom Betleheme. Z 315 rodín ostalo v Amerike 210. V r. 1930 žilo v osade 1 473 obyvateľov, menej než na prelome storočia. Orosláň do 30. rokov minulého storočia bol chudobnou poľnohospodárskou obcou. Obyvatelia si privyrábali na živobytie pálením vápna. Po otvorení uhoľného ložiska pri Tate a po spustení prevádzky v oroslánskych baniach obec nadobudla banícky ráz. Baníci prichádzali z rôznych oblastí krajiny a slovenský ráz osady sa začal dostávať do úzadia. Po slovensky sa rozprávali už len starší ľudia, respektíve tí, ktorí bývali v pôvodnej dedinskej časti. Horthyovský režim síce deklaroval možnosť používania materinského jazyka, ale školy sa museli pridržiavať maďarčiny. Slovenskí obyvatelia Orosláňu sa rozprávali a modlili po slovensky už iba vo svojich domovoch. Ešte aj po druhej svetovej vojne si mnohí zachovali svoj jazyk, kroj a tradície. Hlbšie než proces pomaďarčovania zasiahla obec výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Vplyv maďarského prostredia sa prejavil nielen v baníckej kolónii, ale zasiahol aj cirkevnú obec. V kostole upustili od slovenskej liturgie a jazykom bohoslužieb sa stala maďarčina. Podľa údajov sčítania ľudu v roku 1990 spomedzi 21 053 obyvateľov Orosláňu 12 uviedli materinský jazyk slovenský a k slovenskej národnosti sa hlásilo 17 občanov. Po slovensky hovorilo ešte 165 osôb.

Záujmy miestnych Slovákov v Orosláni od roku 1996 účinne zastupuje slovenská samospráva na čele s predsedníčkou Alžbetou Szabovou. Podpredsedom zboru je Š. Očkai, členkami sú J. Bíróová a I. Tóthová. Rozpočet zboru tvorí štátna podpora (209 000 Ft) a dotácia na základe vykonanej činnosti (1216 000 Ft), ako aj prostriedky získané prostredníctvom súbehov.

Slovenská samospráva dobre spolupracuje s mestským zastupiteľstvom a vedením mestského úradu. Vedenie mesta jej každoročne zabezpečuje prostriedky na fungovanie. Tohto roku to bolo 1 070 000 forintov, okrem toho dostala ma prevádzkovanie slovenský pamiatkový dom, k čomu jej mesto poskytuje 600 000 forintov. Dom okrem toho, že slúži ako múzeum miestnej slovenskej kultúry, organizuje ročne približne 10-12 akcií pre deti základných a materských škôl, občianske organizácie a kluby. Sú to prevažne podujatia zamerané na spoznanie, oživenie a rozšírenie znalostí o živote pôvodného slovenského obyvateľstva. Poslanci slovenskej samosprávy tu vytvorili priestor pre slovenský klub, ktorý je otvorený od jari do jesene. V zimnom období sa jeho členovia schádzajú v miestnom klube F. Rákócziho II.. Podľa Alžbety Szabovej tvoria vynikajúci kolektív, ktorý sa stará o zachovávanie slovenských tradícií. V zime usporadúvajú slovenský batôžkový fašiangový ples a čajový večierok. V marci zoznámili žiakov základných škôl s veľkonočnými tradíciami a v apríli so zvykmi na Kvetnú nedeľu. V máji miestni Slováci piekli deťom v peci pamiatkového domu tradičné slovenské koláče a usporiadali výstavu zo života oroslánskej slovenskej samosprávy a občianskych organizácií. Najväčšou akciou v pamiatkovom dome je augustový Dedinský deň, ktorý tohto roku oslávil 18. výročie. Pri tejto príležitosti sa v evanjelickom kostole uskutočnila slovenská bohoslužba, na ktorej slovo Božie kázala farárka Alžbeta Nobiková zo Sarvaša. S evanjelickým zborom v septembri spolupracovali na oslavách 225. výročia vysvätenie evanjelického kostola. Na slávnosť si miestni Slováci obliekli sviatočný kroj svojich predkov. Odevy sú uložené v pamiatkovom dome a niečo aj ušili. V októbri boli v pamiatkovom dome mimoriadne vyučovacie hodiny, na ktorých si žiaci mohli pozrieť, ako kedysi šúpali kukuricu a párali perie, ale aj to, na čo používali tekvice. V novembri usporiadajú spoločnú oslavu menín a 16. decembra Deň Slovákov v Orosláni so slovenskou bohoslužbou.

Slovenská samospráva v Orosláni sa stará aj o slovenský evanjelický cintorín. V tejto práci jej pomáha najväčšia slovenská občianska organizácia, miestna pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku. Oduševnení ľudia kosia trávu, hrabú lístie a ošetrujú náhrobné kamene. Tohto roku koncom októbra si spolu s miestnou evanjelickou farárkou Etelkou Farkašovou kladením kvetov a vencov, zapálením sviečok, spevom evanjelických piesní a vypočutím Božieho slova zaspomínali na svojich zosnulých predkov. Členovia slovenského zboru sa starajú aj o najstarších občanov. Pomáhajú im pri nakupoch potravín, liekov, ale aj v domácnostiach. Na Deň Slovákov v Orosláni im pripravia program a darčeky. Členovia slovenskej samosprávy podpísali zmluvy o spolupráci so Základnou školou A. Józsefa, evanjelickým zborom, klubom priaznivcov Orosláňu a Spolkom pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií.

Slovenský volený zbor úzko spolupracuje aj so Slovenskou samosprávou Komárňansko-Ostrihomskej župy, miestnymi slovenskými samosprávami a občianskymi organizáciami na území župy. Pravidelne sa zúčastňuje sa na Šiškovom festivale v Mlynkoch, na plese pilíšskych Slovákov, festivale dospelých Komárňansko-Ostrihomskej župy a na Haluškovom festivale vo Veňarci.

Slovenský volený zbor v Orosláni sponzoruje činnosť dvoch kultúrnych telies: Mládežníckej dychovej kapely Krídlovka, ktorú vedie bývalý riaditeľ hudobnej školy Šimon Očkai, a detskej tanečnej skupiny Bránička, vedúcou ktorej je bývalá tanečníčka súboru Brána Júlia Bíróová. Podľa možnosti ich podporuje nielen materiálne, ale im zabezpečuje aj možnosti vystúpenia a umeleckého rastu. Tohto roku sa zúčastnili na štvordňovom kurze v Tvrdošovciach na Slovensku.

Slováci v Orosláni nezabúdajú na svoju materskú krajinu, niekoľkokrát ročne navštevujú Slovensko. Slovenská samospráva podpísala dohodu o spolupráci s viacerými slovenskými mestami a obcami, napr. s Myjavou, Šaľou, Kozárovcami a Lovcami. V lete sa Oroslánčania zúčastnili sa folklórnom festivale v Myjave, na jeseň na populárno-vedeckom seminári a memoriáli Márie Švolíkovej v Kozárovciach, čo je prehliadka speváckych talentov ľudových piesní.

Rozmanitú činnosť Slovenskej samosprávy v Orosláni ocenilo vedenie mesta v roku 2009, keď jej predsedníčke Alžbete Szabovej udelilo vyznamenanie Za oroslánsku kultúru. V tom istom roku mesto Šaľa udelilo pani predsedníčke titul čestného občana. Prejavilo jej tým vďaku za prácu v záujme zachovania jazykových a kultúrnych hodnôt Slovákov v Maďarsku a zbližovania našich národov. K bohatej činnosti prajeme oroslánskym Slovákom veľa zdravia, sily a vytrvalosti.

Andrea Szabová Mataiszová

Spomienka na martýrov meruôsmych rokov

V Sarvaši sa 6. októbra konala pietna slávnosť venovaná pamiatke aradských martýrov. Pietneho aktu v záhrade katolíckeho kostola sv. Kláry sa zúčastnili aj žiaci a učitelia slovenskej základnej školy. Dňom národného smútku si v Maďarsku pripomínajú pamiatku, popravených generálov uhorskej revolúcie roku 1848.

Program pripravili žiaci sarvašskej školy Gy. Benku. Školský spevokol na úvod zaspieval maďarskú hymnu. Nasledoval krátky tanec v podaní trinástich párov. Pri čítaní mien trinástich popravených dôstojníkov si chlapci kľakli na koberec a so sklonenou hlavou čakali, kým dievčatá uložia biele ruže k pomníku. Po tomto akte za taktov vážnej hudby sa dôstojne vzdialili.

Nasledoval prejav učiteľa gymnázia Antala Pécsváradiho, ktorý upútal pozornosť všetkých prítomných. Hovoril o poprave národných hrdinov a o prvom premiérovi Lajosovi Batthyanyovi, ktorý stál na čele prvej nezávislej vlády a ktorého v ten istý deň popravili v Pešti. Spomenul ťažké obdobie, ktoré nasledovalo po potlačení revolúcie.

Maďarská vláda v novembri 2001 rozhodla, že deň 6. október bude Dňom národného smútku.

Po príhovore nasledovalo kladenie vencov za účasti primátora mesta Mihálya Babáka a členov mestského zastupiteľstva.

Za slovenskú základnú školu položili veniec učiteľka dejepisu Zuzana Čičeľová, siedmačka Viktória Vargová a autorka týchto riadkov. Na pietnom akte sa zúčastnilo veľa obyvateľov mesta.

Zlatica Lišková

Stretnutie dolnozemských slovenských učiteľov vo Vojvodine

Prvý októbrový víkend sa v priestoroch Základnej školy Jána Kollára a reštaurácie Business club v Selenči uskutočnilo Stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov z Maďarska, Rumunska a Srbska. Rešpektujúc putovný charakter akcie prevzala v tomto roku organizátorskú taktovku Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Delegácia pedagógov z Maďarska zastupovala nielen slovenské školy v Békešskej Čabe, Sarvaši a Slovenskom Komlóši, ale aj Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku a jej výbory, Pedagogické a metodické centrum CSSM a Čabiansku organizáciu Slovákov.

Podujatie otvorila vo foyeri Základnej školy Jána Kollára predsedníčka Výboru pre vzdelávanie NRSNM v Srbsku a riaditeľka školy Svetlana Zolňanová. Vyzdvihla symbolickosť termínu a predstavila zástupcov jednotlivých národnostných inštitúcií, ktorým prenechala slovo. Príhovory hostí sa niesli v znamení osláv Svetového dňa učiteľov a udelenia Ceny Samuela Tešedíka, osobnosti, „ktorá nás spája. Tešedík skúsil to, čo bude budúcnosťou Európy, školu vnímal ako prameň každodenného života,“ odznelo v príhovore predsedu Výchovo-vzdelávcieho výboru CSSM Michala Lásika. Zo všetkých prejavov sálala hlboká úcta k učiteľskému povolaniu. „Viem, že pri vašom povolaní v jednej osobnosti musíte byť zdravotná sestra, kuchár, kamarát i partner, je to šľachetná a zodpovedná práca, ktorá si vyžaduje celého človeka.“ (Anna Tomanová Makanová, predsedníčka NRSNM v Srbsku). Dolnozemský učiteľ navyše nesie dvojitý kríž: odovzdáva vedomosti i úctu k tradíciám, „zachováva národnostnú, jazykovú a kultúrnu identitu“. O význame a charaktere spolupráce s materskou krajinou, ktorá prestúpila hranice čisto oficiálnych kontaktov, sa zmienili predstavitelia partnerských inštitúcií na Slovensku generálna riaditeľka Sekcie medzinárodnej spolupráce MŠVVaŠ SR Dagmar Hupková a prorektor pre medzinárodnú spoluprácu UMB v Banskej Bystrici prof. Ing. Igor Kosír, CSc. S. Zolňanová odovzdala prítomným pozdrav od slovenských pedagógov z Chorvátska, ktorí mali byť štvrtým účastníkom dolnozemského stretnutia. Slávnostné otvorenie uzavrel krátky kultúrny program tunajších žiakov a neformálne posedenie v zborovni školy.

Skladba Dolná zem hudobného skladateľa, rodáka zo Selenče Jána Nosála otvorila 1. ročník odovzdávania Ceny Samuela Tešedíka. Podľa štatútu zriaďovateľmi tejto ceny sú Spoločnosť pre edukáciu a kultúru v Nadlaku (SEK), Asociácia slovenských pedagógov (ASP) a Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a bude sa udeľovať každoročne pri príležitosti Svetového dňa učiteľov. Pamätná medaila s reliéfnym portrétom Samuela Tešedíka a jeho výrokom „Nie pre školu, ale pre život sa učíme“, diplom a finančný príspevok môžu byť udelené Slovákom žijúcim v zahraničí i občanom SR, ktorí svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského národnostného školstva v zahraničí. V tomto roku reagovalo na výzvu zriaďovateľov deväť organizácií Slovákov z Chorvátska, Maďarska, Srbska a Rumunska a dve inštitúcie so sídlom v SR, ktoré navrhli kandidátov v štyroch kategóriách: za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí; za didakticko-metodickú prácu vykonávanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí, za mimoriadnu voľnočasovú činnosť vyvíjanú pre deti a mládež v slovenských komunitách v zahraničí a za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí. Komisia v zložení Mária Andrášiková, Pavel Hlásnik (predseda), Dagmar Hupková, Anna Medveďová, Edita Pečeňová, Bianca Ungová a Svetlana Zolňanová rozhodla na svojom zasadnutí 14. septembra 2012 v Nadlaku o štyroch laureátoch. Po slávnostných laudáciách si ceny prevzali Viera Boldocká zo Srbska, Rudolf Iaroš z Rumunska, Zuzana Medveďová z Maďarska (zo zdravotných dôvodov sa odovzdávania ceny nezúčastnila) a Anita Murgašová zo Slovenska. Emóciami naplnený večer uzavrel komorný zbor Zvony pod taktovkou Juraja Sudiho.

Sobotné predpoludnie malo pracovný charakter. Prítomní pedagógovia sa venovali problematike osobného rastu učiteľa. Jednotlivé vystúpenia len potvrdili, že úspešnosť vo výchovno-vzdelávacom procese ktorejkoľvek krajiny nie je náhodná, ale závisí od práce učiteľa a jeho prístupu k žiakom. Stále vyššie nároky vyplývajúce zo spoločenských zmien dokáže plniť iba učiteľ, ktorý je pripravený na svoje povolanie a ktorý má záujem stále sa v ňom zdokonaľovať a zlepšovať. Jednou z perspektívnych možností profesionalizácie učiteľstva sa ukazuje posilnenie kvality celoživotného vzdelávania. Kontinuálne profesijné vzdelávanie pedagógov nadobúda v každej krajine rôznorodú podobu foriem a metód, viazanú na špecifiká školských systémov v oblasti národnostného školstva. Neexistuje teda jediný ideálny plán kontinuálneho vzdelávania, ale každý vedie k jedinému finálnemu cieľu, a tým je „ideálny učiteľ“, ktorý nadobudne vnútornú motiváciu pre neustále vzdelávanie sa a sebazdokonaľovanie.

Systém ďalšieho vzdelávania a odmeňovania pedagógov v Maďarsku predstavila riaditeľka čabianskeho slovenského gymnázia Edita Pečeňová. Riaditeľka komlóšskej ZŠ a čerstvá absolventka magisterského štúdia na Segedínskej univerzite Zuzana Lauková vystavala svoj príspevok na osobných skúsenostiach. Možnosti osobného rastu učiteľa pomocou projektu „Rozvíjanie inovatívnych škôl“ boli jadrom prezentácie Zuzany Nemčokovej zo sarvašskej základnej školy. Zaujímavý vzdelávací program inovačného štúdia zameraného na rozvoj profesijných kompetencií v minoritnej slovenčine v slovenskom zahraničí, predstavila programová manažérka MC UMB v Banskej Bystrici Anita Murgašová.

V druhej časti pracovného stretnutia prezentovala Ruženka Šimoniová Černáková svoju monografiu Dvojjazyčnosť a vzdelávanie, ktorá obsahuje výsledky jej bádateľského úsilia. Model dvojjazyčnosti v Maďarsku klasifikovala ako model revitalizácie slovenského jazyka „ponorením sa“, „deti postupne ponárame do jazyka, aby sme ich neutopili“. Ako poznamenala autorka, „ak zanikne jazyk, je to rovnaká tragédia ako vyhynutie živočíšneho druhu, stratí sa jeden druh videnia reality“.

Cieľom stretnutí slovenských dolnozemských učiteľov nie je len konfrontácia skúseností v oblasti výchovy a vzdelávania, ale aj spoznávanie jedinečného koloritu Dolnej zeme v susedných krajinách. V rámci pripravených fakultatívnych výletov navštívili účastníci podujatia Etno-priestor v Selenči, ktorý uchováva „bohatstvo selenčského odevu, výšiviek, častí nábytku, predmetov, náčinia. Každá vec - svedectvo o jednom obyvateľovi Selenče“. Cesta za spoznávaním slovenskej Vojvodiny nás zaviedla medzi múry báčskeho františkánskeho kláštora a pevnosti. Jedinečnú atmosféru kláštora znásobil sprievodca, ktorý dodnes býva v jeho priestoroch, stará sa o areál a zachováva regulu františkánskeho rádu.

Návštevou nedeľných služieb Božích v evanjelickom a katolíckom kostole sa 3. Stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov skončilo. Na budúci rok sa podujatie vráti „do svojho rodiska“, do Békešskej Čaby.

Z. Benková

Halloween, alebo ľudový zvyk?

V pamäti starších Ečerčanov ešte žije spomienka na dávnu jesennú obyčaj, ktorá sa veľmi podobá na sviatok Halloween. Ten je rozšírený najmä v anglosaských krajinách, v súčasnosti je však čoraz populárnejší aj v Maďarsku, kde deň pred sviatkom Všetkých svätých prebieha v znamení zábavy a hier. Najväčšiu radosť z neho majú deti, ktoré si s nadšením obliekajú strašidelné odevy a vyrezávajú si z tekvíc lampáše.

Dnešní sedemdesiat - osemdesiatroční Ečerčania radi spomínajú na svoje detstvo, keď počas októbrových večerov ako chlapci tiež vyrezávali z tekvíc lampáše hrôzostrašného vzhľadu. Do vyrezaných tekvíc umiestnili malú sviečku a s takto vyrobenými tekvicovými lampášmi chodili po uliciach. Tetky Mariška Hajdúová, Pancsi Dinnyésová a Maca Mátraiová dnes už s nostalgiou spomínajú na časy, keď takto ečerskí šarvanci strašili dievčatá.

Časom sa táto tradícia z Ečeru vytratila, pred niekoľkými rokmi sa však vrátila pod menom Halloween. My, Ečerčania, môžeme byť právom hrdí, že v našej obci aj kedysi žila tradícia zhotovovania tekvicových lampášov.

Nezabúdajme však ani na to najdôležitejšie - na spomínanie a vieru v nesmrteľnosť duší, ktoré si v deň sviatku Všetkých svätých pripomíname symbolickým zapálením sviečky. Túto podstatu sviatku nemôžu zmeniť ani veselé zvyky prevzaté z cudziny, ani naše vlastné ľudové tradície. Zároveň je dôležité oživiť a zachovávať naše staré ečerské zvyky a obyčaje, ktoré sú základom a zároveň prejavom nášho lokálpatriotizmu.

Z tejto pohnútky prišla ečerská slovenská samospráva s iniciatívou usporiadať v dedine tekvicovú súťaž. Každá prihlásená rodina dostala po jednej tekvici, ktorú mala vyrezať, vyzdobiť a obliecť podľa vlastnej fantázie s jediným obmedzením - mohla použiť iba prirodzené materiály, teda drevo, papier, textílie, plodiny a pod. Účastníci mohli použiť aj viac tekvíc a vytvoriť tak zaujímavé kompozície, dôležité však bolo, aby ich vyložili na mieste dobre viditeľnom z ulice.

Iniciatíva sa stretla s veľmi pozitívnym ohlasom. V predzáhradkách 31 rodín vystavilo najrôznejšie zábavné tekvicové kompozície, ktoré pri večernom osvetlení navodili naozaj nevšednú atmosféru. Miestny slovenský volený zbor ukázal dedinčanom novú tvár, oživil jednu starú tradíciu a dnes už každý Ečerčan pozná odpoveď na otázku uvedenú v titulku tohto príspevku.

Ondrej Csaba Aszódi - zp

Obrazy zabudnutých predkov

V Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe otvorili 8. októbra výstavu pod názvom Obrazy dávno zabudnutých predkov. Autorom obrazov-fotografií je Miroslav Benka, akademický herec a režisér, scenárista, dizajnér, pedagóg a fotograf, ktorý žije v Starej Pazove v Srbsku.

Na vernisáži umelca, jeho manželku Vlastu Benkovú a návštevníkov privítala riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová. Členovia spevokolu Čabianska ružička zaspievali čabianske slovenské ľudové piesne, na citare ich sprevádzala učiteľka spevu a hudby Ildika Očovská. O autorovi zaujímavých fotografií hovoril predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. Medziiným povedal, že významný umelec študoval v Novom Sade dizajn a herectvo, v Belehrade réžiu. Externe prednášal v Bratislave a v Belehrade, pôsobil ako režiser v Žiline. Toho času je umelcom v slobodnom povolaní.

Vo svojej tvorbe sa zameriava na multimediálne autorské diela. Jeho estetický prejav nosí črty postmoderny. On sám sa vyjadril o tom takto: „Túžil som tvoriť samostatne a nepodliehať požiadavkám klasických konvenčných divadiel.”

Nápad na mega fotografie zobraziť dávno zabudnutých predkov vznikol v roku 2008, ktorý bol Európskym rokom interkultúrneho dialógu. Ako pokus o dialóg, o komunikáciu na princípe etnických hodnôt začal zobrazovať vizuálne a jazykové hodnoty malých národnostných spoločenstiev. Fotografoval na rôznych miestach Vojvodiny. Ako modely slúžili ľudia zo Starej Pazovy a chýrne aradáčske meškárky - členky ženského ľudového orchestra. Divadelník Benka sa rozhodol predstaviť život vojvodinských Slovákov vo forme scénických výstupov. Svoje povestné obrazy vytvoril v prírode a dal ich vyfotografovať. Preto tieto umelecké diela je výstižnejšie nazvať obrazmi ako fotografiami.

O cieli projektu sa autor vyjadril takto:

„Motivovali ma predovšetkým spomienky na moje detstvo, obyčaje nášho slovenského etnika, tradícia a kultúra. Chcel som zachytiť svoj národ v plnej kráse, so svojimi obyčajmi, tradíciami, mýtmi a legendami. Chcel som ho zvečniť akoby v poslednom okamihu, tesne pred svojím zánikom, aby bol zachovaný od zabudnutia.”

Vystavené obrazy sú konečným produktom dlhoročného skúmania a práce Miroslava Benku a takmer sto účastníkov projektu.

Každý obraz je vlastne výsekom z deja, je príbehom zhusteným do jedného okamihu. Divák pri každom obraze môže vnímané scény rozvíjať v dimenziách rozprávky, alebo mytologického príbehu. „Môže do takejto dynamiky vložiť i nás, veď sme spoločné dietky Dolnej zeme,” povedal Michal Lásik a pokračoval v myšlienke: „Cez tieto vizuálne kódy slovenskej Vojvodiny zachytávajú a oživujú v našej pamäti aj naše komunity. Je to možné, veď naše kultúrne gény sú príbuzné. Môžeme si navzájom i takto oživovať tieto kódy v záujme prežitia.” Anna Ištvánová k tomu dodala, že keď uvidela Benkove obrazy, hneď si pomyslela na svoj rodný Slovenský Komlóš.

Táto výstava sa zrodila v južnej časti Dolnej zeme, vo Vojvodine. Cez Budapešť sa dostala do Martina, Bratislavy, Trenčína, Trnavy, Prahy, Melbourne, Sydney, i do Toronta. Roku 2013 sa možno vráti na Slovensko, do Košíc, do Európskeho hlavného mesta kultúry. Na svojej dlhej púti sa, chvalabohu, zastavila aj u nás, v Békešskej Čabe, aby prispela ku kultúrnemu znovuzjednoteniu, spoznaniu vizuálneho kódu celej slovenskej Dolnej zeme.

Ildika Očovská

Verejné zasadnutie Slovenskej samosprávy Pesterzsébetu

Slovenská samospráva XX. obvodu hlavného mesta Pesterzsébetu je najmladším slovenským voleným zborom Budapešti. Jej členovia 11. októbra t. r. v rámci verejného zasadnutia bilancovali výsledky práce druhého roku pôsobenia samosprávy. Predsedníčka Anna Komjáthiová referovala o tom, že samospráve sa v prvom roku jej činnosti podarilo nadviazať spoluprácu s patričnými úradmi a organizáciami, na základe ktorej je už schopná realizovať svoje akcie. V rade jej vlaňajších podujatí boli už také, ktoré si všimla aj širšia verejnosť Pesterzsébetu. Predsedníčka za takúto akciu pokladala obvodný slovenský národnostný deň a vystúpenie tanečníkov nášho Folklórneho spolku Lipa na najväčšom podujatí Nemeckej samosprávy v Pesterzsébete. Zahlásila, že aj v tomto roku, pravdepodobne koncom novembra, volený zbor usporiada svoje najväčšie podujatie, slovenský deň, v rámci ktorého k nim zavíta slovenský spevácky zbor Ozvena a Folklórny spolok Lipa.

Verejné zhromaždenie slovenského voleného zboru spestrili aj pripomienky účastníkov, ktorí svojimi návrhmi sa pokúsili prispieť k úspešnejšej činnosti našej najmladšej slovenskej samosprávy.

(b)