Pod Budínskym hradom je o jedného Slováka menej.
Roky bol najstarší z nás v tejto mestskej časti. Narodil sa v I. obvode 12. marca 1921, býval s rodičmi na Atilovej ceste. Potom sa odsťahovali do Rimavskej Soboty, ale po 18 rokoch sa sem znovu vrátili. Študoval na Technickej univerzite. Jeho otec Ľudovít Freňo od roku 1949, keď sa v Budapešti otvorila slovenská škola, tam začal vyučoval matematiku a fyziku. Mnohí sa naňho dobre pamätáme, s úctou a láskou naňho spomíname, bol naším dobrým učiteľom, mali sme ho radi. Syn Edo po ukončení univerzity pracoval v Budapešti a do konca svojho života býval na Atilovej ceste
Často sme sa s ním stretávali na ulici. Podali sme si ruky a pozhovárali sme sa. Bol rád, keď sa mal s kým zhovárať po slovensky. Rád chodieval aj na naše kultúrne podujatia. Bol aj veľkým lokálpatriotom, cítil sa tu, pod Budínskym hradom, doma, Obdivovali sme ho, keď takmer 90-ročný kráčal po chodníku vyrovnaný, sviežim krokom, ako mládenec.
Ale ako sa vraví, choroba nechodí po horách, ale po ľuďoch. Na sklonku roka aj jeho navštívila. Chorľavel, oslabol, a nakoniec 15. decembra 2010 chorobe podľahol. Odišiel - chýba nám. Vraví sa, že definitívne zomiera len ten, na koho sa už nikto nepamätá. Edo žije v našich srdciach, aj v našej pamäti. Česť jeho pamiatke!