Často sme sa s ním stretávali na ulici. Podali sme si ruky a pozhovárali sme sa. Bol rád, keď sa mal s kým zhovárať po slovensky. Rád chodieval aj na naše kultúrne podujatia. Bol aj veľkým lokálpatriotom, cítil sa tu, pod Budínskym hradom, doma, Obdivovali sme ho, keď takmer 90-ročný kráčal po chodníku vyrovnaný, sviežim krokom, ako mládenec.

Ale ako sa vraví, choroba nechodí po horách, ale po ľuďoch. Na sklonku roka aj jeho navštívila. Chorľavel, oslabol, a nakoniec 15. decembra 2010 chorobe podľahol. Odišiel - chýba nám. Vraví sa, že definitívne zomiera len ten, na koho sa už nikto nepamätá. Edo žije v našich srdciach, aj v našej pamäti. Česť jeho pamiatke!