Mám za sebou rušné dva týždne. Tak v parlamente, ako aj mimo neho. S kolegami z Výboru pre národnosti v Maďarsku sme navštívili hlavné mesto Arménska Jerevan, kde sme sa stretli s predstaviteľmi arménskeho parlamentu, medzi nimi s podpredsedom parlamentu a poslancami, členmi tam žijúcich národnostných menšín.

Čítať ďalej: Zápisky hovorcu (44/2026)

Ako som už o tom písal, parlament sa vrátil k trojtýždňovému poriadku práce. Takže jeden týždeň – plus pondelok nasledujúceho – máme plenárne zasadnutia, druhý týždeň zasadajú výbory a tretí týždeň majú poslanci i hovorcovia na prácu v teréne, teda na udržiavanie kontaktov s voličmi. Takže pravdepodobne budem mať viac priestoru vo svojich zápiskoch na informovanie čitateľov o svojich mimoparlamentných aktivitách.

Čítať ďalej: Zápisky hovorcu (42/2026)

Zmaďarizované Uhorsko prežívalo na jeseň 1918 posledné chvíle pred zánikom. Preto pre vedúcich maďarských predstaviteľov uhorského štátu začali byť zaujímaví aj dovtedy prehliadaní Slováci. Dokonca sa pýtali na ich mienku. Vtedy sa stal aj tento príbeh.

Čítať ďalej: hiSTORkY – „Niečo také“ ako Chorváti... (Wekerle kontra Juriga)

Osemsto rokov si obyvatelia Karpatskej kotliny vo všeobecnosti pekne feudálne spolunažívali – možno aj preto, že ešte nevynašli kodifikovanú maďarčinu alebo slovenčinu, až kým to nepokazil klobúkový kráľ Jozef II. zavedením nemčiny. To sa nepáčilo elite čerstvo tvoriaceho sa národa maďarského, ktorý sa rozhodol z rôznorečovej masy populácie Uhorska vytvoriť jednorečovú, maďarskú. Bez ohľadu či sa to budúcim „Nemaďarom“ páčilo alebo nie, vypukla maďarizácia Uhorska.

Čítať ďalej: Dedičstvo (41/2026): Keď vtáčka lapajú pekne mu spievajú, alebo prečo sme sa museli rozísť s Maďarmi