V tomto formáte sme sa na stránkach Ľudových novín neraz zamýšľali nad spoločným a rozdielnym v slovensko-maďarskej interpretácii minulosti. Nielen z pohľadu Slováka žijúceho do roku 1918 v Uhorsku, potom v Maďarsku.

V roku 2008 Nadácia Terra Recognita v Budapešti vydala publikáciu „Rozštiepená minulosť“ s podtitulom Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Je výsledkom práce nadácie „s účasťou maďarských vysokoškolských študentov a mladých bádateľov“ (šiestich historikov) s cieľom prispieť k slovensko-maďarskému dialógu. Podľa autora úvodu, slovenského historika R. Holca: „Uvedení mladí maďarskí historici sú schopní text toho druhého (na slovenskej strane) nielen prečítať, ale i porozumieť mu. A navyše pochopiť.“ Po prečítaní knihy s ním súhlasím. Vtedajší mladí autori sa s chuťou, snahou a nadhľadom, ktorý nie vždy prekonával pretrvávajúce stereotypy, pustili do odhaľovania našej – nie vždy lichotivej – vzájomnej minulosti. Bol medzi nimi aj dnes renomovaný historik (a to na oboch brehoch Dunaja) József Demmel. Bez znalosti jeho prác nie je možné sa vyjadrovať zodpovedne k slovensko-maďarskej vzájomnosti.

Vráťme sa k Rozštiepenej minulosti. Najsamprv trochu jazykového výkladu. Podľa Slovníka slovenského jazyka slovo rozštiepiť -i dok. znamená: 1. štiepaním rozdeliť na časti, rozťať: r. poleno, peň a 2. navzájom oddeliť, rozdeliť, rozdvojiť: r. národy, hnutie. V prípade tejto úvahy platí druhý význam: „navzájom oddeliť, rozdeliť, rozdvojiť: r. národy, hnutie“. Spoločnú históriu sme rozdvojili.

V úvodnej štúdii „Sila slov“ István Kollai rozoberá „jeden z hlavných a veľmi dôležitý komunikačný problém (...) pomenovanie súčasných aj zaniknutých štátov na danom historickom území“. My na Slovensku problém používania pojmov Uhorsko a Maďarsko máme vyjasnený. Názov spoločnej krajiny do roku 1918 je Uhorsko. Národný štát Maďarov zrodený v Trianone je Maďarsko. V maďarčine je to vždy – pred rokom 1918 i po roku 1918 – Magyarország. Bez zmeny doterajšieho prístupu na maďarskej strane je takmer neriešiteľné až nemožné sa zhodnúť na spoločnom názve. I. Kollai považuje výraz Slovensko do roku 1918 za geografické označenie a nie historické pomenovanie, ako je to zvyčajné v slovenskej spisbe. Tým je až od roku 1918. Pokračuje: „Takéto retrospektívne myslenie znamená reálnejšie nebezpečenstvo, ako je to v prípade pomenovania Magyarország, lebo za objekt našich historických výskumov považujeme také územie, ktoré v danom období ako samostatný územný celok neexistovalo“. S tým nemožno súhlasiť, lebo maďarské etnické vedenie uhorského štátu (Magyarországu) principiálne po celé 19. storočie odmietalo umožniť prerásť geografickému výrazu Slovensko v historické pomenovanie – Slovensko. Napriek politickým snahám slovenskej reprezentácie v rokoch 1848 alebo 1861 (Slovenské okolie).

Na druhej strane Kollai správne poukazuje na zásadný problém slovenského prístupu k minulosti: „Zdá sa, že ako aj v prípade (výrazu) Magyarország, aj tu máme dočinenia s rozličnými obsahmi výrazu, ktorý takisto môžeme identifikovať len pomocou kontextu, takže aj tu ide o jeho prijímajúci, alebo etnocentrický alebo vylučujúci charakter“. Na rozdiel od Maďarov nedefinujeme dejiny Slovenska ako dejiny slovenského národa, ale ako „dejiny daného územia“. Týmto prístupom sa sami zbavujeme histórie, na ktorej sme sa podieľali a je aj našou. „Základným prvkom maďarského historického vedomia je kontinuita medzi historickou a dnešnou vlasťou Maďarov – čiže medzi Uhorskom a Maďarskom.“ Poznáme, čo je základným prvkom slovenského historického vedomia? Bohužiaľ, význam slova rozštiepenosť – navzájom oddeliť, rozdeliť, rozdvojiť – chápeme doslova a k histórii Uhorska sa nehlásime. A niekedy to platí aj pre našu spoločnú česko-slovenskú históriu. Ale aj Maďari majú čo naprávať: „Maďarská verejná mienka má v súvislosti s minulosťou a prítomnosťou veľké nedostatky. Vo výučbe dejepisu sa neobjavujú osobnosti slovenskej histórie. Na obidvoch stranách platí, že susedný národ sa dostane do popredia (...) len vtedy, ak sa to nejakým spôsobom spája aj s históriou vlastného národa, a posledných 150 rokov sú to väčšinou negatívne udalosti.“ Kollai upozorňuje, že názor obyčajného Maďara o Slovákoch je skreslený a väčšinou ovplyvnený „krivdami“ páchanými na Maďaroch v rokoch 1945 až 1948 alebo na Slovensku po roku 1993.

Stane sa rozštiepená minulosť niekedy spoločným dedičstvom?

Jozef Schwarz