Judita Oláhová, rod. Kušniarová (v komunitnom živote známa ako teta Jutka), patrila k popredným osobnostiam slovenského národnostného školstva, verejnej správy a kultúrneho života Slovákov v Maďarsku. Počas svojho 88 rokov trvajúceho života zanechala hlbokú a nezmazateľnú stopu v regióne Dolnej zeme, ako aj v hlavnom meste. Jej celoživotný príbeh je príkladom cieľavedomej pedagogickej práce, rozvoja lokálnej demokracie a neúnavného úsilia o zachovanie kultúrneho dedičstva predkov.

Judita Kušniarová sa narodila v roku 1936 v obci Nagyrév ako druhé zo štyroch detí v slovensky hovoriacej rodine Kušniarovcov a Pálkóovcov. Spolu so starším bratom Michalom a mladšími súrodencami Markou a Palim vyrastala v prostredí dolnozemských sálašov. Z rodného prostredia bola v ranom veku zverená do opatery príbuzným do mesta.

Počas štúdia na slovenskej škole v Sarvaši si jej hlboký vzťah k materinskému jazyku a zjavné intelektuálne predpoklady všimli miestni pedagógovia. Tí presvedčili jej rodičov, aby dcére umožnili ďalšie vzdelávanie. Mladá Judita tak odišla do hlavného mesta, kde úspešne absolvovala Slovenský učiteľský ústav. Počas štúdia dôsledne lipla na svojom pôvode a slovenčinu si osvojila na vysokej a kultivovanej úrovni.

Profesijnú dráhu učiteľky nastúpila v roku 1956 v Základnej škole vo Veľkom Bánhedeši. Týchto šesť rokov na začiatku kariéry neskôr označovala za jedno zo svojich najkrajších životných období a väzby so svojimi vtedajšími žiakmi udržiavala počas celého života.

V roku 1962 sa po sobáši s manželom, ktorý pracoval ako zlievač, presťahovala do Sarvaša. Po 25 rokoch manželstva však predčasne ovdovela. Z ich zväzku vzišli dve dcéry, ktoré jej neskôr darovali tri vnúčatá.

Kľúčová kapitola jej profesijného a osobného života sa začala písať v roku 1965, keď začala učiť na základnej škole v obci Čabačúd. Prostredníctvom detí si v novom pôsobisku rýchlo získala rešpekt a absolútnu dôveru miestneho obyvateľstva. Prejavila mimoriadny komunikačný talent a empatiu – prirodzene nachádzala spoločnú reč so všetkými generáciami od najmenších školákov až po prastarých rodičov. Celá obec ju preto s úctou a láskou nazývala teta Jutka.

Jej ponímanie učiteľského povolania ďaleko presahovalo múry školy. Vnímala ho ako komplexnú ľudovú osvetu. Organizovala pre obyvateľov širšie kultúrne vyžitie – od ručných prác cez zájazdy do divadiel a výlety až po iné kultúrne programy. Významným spôsobom sa zaslúžila o formovanie lokálnej identity založením Ľudového speváckeho zboru a neskôr iniciovaním založenia Slovenskej samosprávy v Čabačúde.

Vďaka výrazným organizačným schopnostiam a prirodzenej autorite bola zvolená do miestnej rady, v ktorej zastávala post predsedníčky celých desať rokov. Počas tohto obdobia podrobne poznala situáciu v obci, viedla matriku a naspamäť ovládala rodokmene takmer všetkých rodín. Kedykoľvek a kdekoľvek bola pripravená pomôcť, poradiť a vypočuť si starosti svojich spoluobčanov. Vo svojej práci sa držala biblickej morálnej zásady: „Čo chcete, aby ľudia činili vám, čiňte aj vy im.“

Jej celoživotná angažovanosť bola ocenená mnohými významnými štátnymi a župnými vyznamenaniami. Za vysokú úroveň a prezentáciu textilných tradícií získala cenu Strom života za ľudové umenie Békešskej župy. V pedagogickej oblasti jej bola udelená ministerská pochvala a za dlhoročnú hodnotnú prácu získala zlatý a neskôr diamantový diplom.

Obecná komunita jej vyjadrila uznanie udelením pamätnej plakety Za Čabačúd, plakety Ľudového speváckeho zboru a ceny Za Slovákov v Čabačúde.

V neskoršom veku ju vážne zdravotné problémy postavili pred ťažké rozhodnutie opustiť Dolnú zem a presťahovať sa za rodinou do Budapešti. Ani táto zmena prostredia a zhoršené zdravie však nezastavili jej činorodú prácu. Aktívne sa zapojila do komunitného života budapeštianskych Slovákov v Klube slovenských dôchodcov a v Peštianskom Alžbetíne.

Aj vďaka jej neúnavnej energii a organizačnému úsiliu sa v hlavnom meste sformovala aktívna komunita občanov slovenského pôvodu. Zapojila sa aj do činnosti Slovenskej samosprávy XX. obvodu, kde od roku 2014 pôsobila ako poslankyňa. V spolupráci s Kultúrnym strediskom Csili v Peštianskom Alžbetíne opakovane iniciovala výstavy tradičného dolnozemského ľudového umenia (tkaniny, čipky, výšivky), čím úspešne prepájala kultúrny život hlavného mesta s Békešskou župou. Okrem verejných aktivít nachádzala radosť v záhradkárčení a pestovaní kvetov, ktorými obdarovávala svoje okolie.

Judita Oláhová Kušniarová zomrela 8. januára 2025 v Budapešti vo veku 88 rokov. Posledná rozlúčka sa konala 7. februára 2025 v Čabačúde, kde bola pochovaná na miestnom cintoríne za účasti rodiny, rodákov i delegácie budapeštianskych Slovákov. Svojím životným dielom zanechala trvalý odkaz svedomitej pedagogickej práce, vernosti národnostným koreňom a hlbokej ľudskosti.