Posledný októbrový týždeň sa v budove slovenskej školy v Budapešti uskutočnilo Odborné stretnutie a doškoľovanie slovenských folklórnych tanečníkov v Maďarsku. Štvordňový program sa začal v pondelok ráno a skončil vo štvrtok popoludní. Jeho súčasťou boli dva tanečné domy v pondelok a utorok večer a stredajšia večerná prechádzka po Budapešti.

Voľba miesta nebola náhodná. Národnostné školy sú miestom, kde deti môžu spoznať, naučiť sa a pritom si obľúbiť folklór, tanec, hudbu, piesne a spoznať kroj. Práve tu sa kladie základ pre celoživotný vzťah k slovenskej kultúre. Súčasťou odborného programu boli praktické tanečné workshopy. István Kácsor a Gabriella Kácsorová Ignáczová nacvičovali tirpácke tance a Tamás Hankó priblížil účastníkom komlóšske slovenské tance.

V rámci podujatia Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) zorganizoval 27. októbra 2026 odbornú diskusiu za okrúhlym stolom s názvom „Kam sa točí tanec?“ Moderátorom diskusie bol predseda Spolku za zachovanie tradícií Zelený veniec Csaba Ondrej Aszódi, delegát CSSM pri Správe fondov Gábora Bethlena a poverený riaditeľ ÚKSM. Sála bola plná, napriek skutočnosti, že z približne 40 pozvaných prišli na diskusiu zástupcovia ôsmich súborov, informovala kultúrna pracovníčka ÚKSM Xénia Zuzana Szabóová. Zastúpený bol Slovenský folklórny spolok Lipa (Budapešť), Spolok za zachovanie tradícií Zelený veniec (Ečer), Folklórny súbor Veľká Bukovinka (Répášska Huta), FS Kolovrat (Slovenský Komlóš), Slovenský národnostný páví krúžok (Jášč), Folklórny spolok Furmička (Čemer), Tanečný súbor Červený mramor (Tardoš) a FS Púčik (Brno).

Podpredsedníčka CSSM Katarína Király, vedúca Oddelenia kultúrneho dedičstva Legatum ÚKSM, sa vo svojej odbornej prednáške zamerala na históriu a súčasné výzvy hnutia. Spomenula, že jej generácia bola posledná, ktorá mala v roku 1993 možnosť získať kvalifikáciu učiteľa ľudového tanca typu C alebo B v Inštitúte pre ľudovú osvetu v Maďarskom vzdelávacom inštitúte. Hovorila aj o význame zachovania dvojitej identity a o tom, že na slovenských podujatiach (napríklad na Dni Slovákov v Maďarsku, teraz už Dni kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku) sa čoraz častejšie objavujú maďarské piesne a tance. Na záver svojho príhovoru vyzvala prítomných, aby vyplnili pripravenú SWOT analýzu (silné stránky, slabé stránky, príležitosti a hrozby). Tieto vyplnené dotazníky budú slúžiť ako podklad pre budúcu správu, ktorá zmapuje situáciu v jednotlivých súboroch a pomôže určiť ďalšie smerovanie slovenského folklóru v Maďarsku.

Diskusia sa napokon sústredila na päť hlavných tematických okruhov: výchovu mládeže a zabezpečenie nástupníctva, nedostatok kvalifikovaných pedagógov, dostupnosť archívov, problematiku financovania a hľadanie rovnováhy medzi autenticitou a atraktivitou pre mladých.

Ústrednou témou diskusie bolo zabezpečenie nástupníctva. Ako udržať deti pri tanci, keď nastúpia do školy? Z pléna zaznel veľmi konkrétny a bolestivý príklad z Čemeru, ktorý opísala Alžbeta Szabová: „Zo 60 detí, ktoré k nám chodia do škôlky, ak ich po nástupe do školy pri tanci zostane 15, tak sme veľmi dobrí.“ Rodičia deti v prvom ročníku často „vyberú“ z tanca, aby si zvykli na školské povinnosti, no už sa nikdy nevrátia. Práve tu sa ukazuje, aké dôležité je, aby škola a súbory spolupracovali. V školských laviciach sa totiž kladie základ, či už cez slovenské piesne, rozprávky alebo prvé tanečné kroky. Ak sa semienko lásky k folklóru podarí zasiať včas, je väčšia šanca, že dieťa pri tanci vydrží aj počas náročnejších školských rokov.

Diskusia sa dotkla aj nedostatku kvalifikovaných pedagógov so „slovenskou dušou“, ktorí by tanečníkov učili od základov, namiesto toho, aby s nimi len nacvičovali hotové choreografie. Ako už vo svojom príhovore spomenula Katarína Király, absencia formálneho vzdelávania od roku 1993 je citeľná. Navyše, mnohí učitelia nemajú živnosť, čo výrazne komplikuje ich financovanie. Veľkým problémom je aj nezáujem o školenia asistentov, ktorí by mohli viesť nácviky a odbremeniť tak vedúcich súborov.

Ako vážny problém sa ukázala byť nedostupnosť slovenských tanečných zbierok a archívnych materiálov (najmä v Etnologickom a hudobnovednom ústave Slovenskej akadémie vied). Kým maďarské tanečné materiály sú dobre spracované, digitalizácia a sprístupnenie tých slovenských na seba nechávajú čakať. Výskumníci často narážajú na osobné blokády, keď sa snažia získať prístup k starým formátom (napr. 8-stopové kotúče), hoci na digitalizáciu už boli vyčlenené grantové prostriedky.

Napätie panuje aj okolo využívania národnostných dotácií. Viacerí rečníci zdôraznili, že z peňazí získaných z národnostných grantov sa často financuje nácvik maďarských choreografií, organizovanie maďarských tanečných domov alebo výroba maďarských krojov. To podkopáva samotný cieľ, zachovanie slovenskej kultúry. „Ak si svoju vlastnú kultúru neuchováme, nikto iný to za nás neurobí,“ zaznelo ako varovanie.

Csaba Ondrej Aszódi v tejto súvislosti, ako delegát pri Správe fondov Gábora Bethlena spomenul smutnú poznámku od nemeckých poslancov a delegátov, ktorí tvrdia, že slovenské spoločenské podujatia a plesy žiaľ vždy končia maďarskými „nótami“.

Najostrejšia diskusia sa rozprúdila okolo otázky, či by sa súbory mali sústrediť výlučne na vlastné, miestne slovenské tradície, alebo či môžu do repertoáru zaradiť aj iné (napr. maďarské, moldavské, sedmohradské) tance, aby boli pre mládež atraktívnejšie.

Mnohí vyjadrili rozhorčenie nad tým, že na slovenských kvalifikačných prehliadkach súbory príliš často spievajú maďarské piesne a tancujú maďarské tance. Iní však argumentovali, že mladých ľudí je ťažké udržať, ak im ponúknu len tradičné slovenské tance, ktoré považujú za „obohratú platňu“, a preto potrebujú aj temperamentnejšie tance z iných regiónov.

Objavil sa aj kompromisný návrh, že na budúcich Dňoch kultúrneho dedičstva by hlavné pódium malo ponúkať výlučne slovenský program, zatiaľ čo na menšom pódiu by súbory dostali priestor predstaviť aj iné tance.

Napriek ťažkostiam zazneli aj pozitívne príklady. Spomínaný Čemer predstavil vynikajúci model výchovy mládeže. Miestny Dom slovenských tradícií funguje ako živý komunitný priestor, kde organizujú družinu, krúžky pre najmenšie deti, remeselnícke a tradičné programy. Vďaka nízkym nákladom na letné družinové tábory (30 000 Ft/týždeň) a rodinnej atmosfére sa im zatiaľ darí prilákať a udržať deti.

Za každým úspešným súborom stoja konkrétni ľudia a ich každodenná, často neviditeľná práca. Tento príklad ukazuje, že napriek nepriaznivým trendom je možné udržať folklórnu skupinu pri živote. Nestojí za tým však žiadny systém, ale obetavosť niekoľkých, často len 3 – 4 nadšencov v jednej dedine, ktorí svoju prácu robia srdcom a dokážu deťom odovzdať ten pravý pocit hrdosti na svoje korene.

V rámci diskusie odzneli aj konkrétne návrhy. Prítomní apelovali na systémové plánovanie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku pri vzdelávaní pedagógov. Navrhli, aby sa nasledujúci 10. ročník festivalu „Vo víre tanca“ niesol v duchu oslavy a budovania komunity (s odborným hodnotením len na žiadosť), namiesto prísnej kvalifikácie, počet prihlásených súborov totiž drasticky klesol (z pôvodných 14 na 5). Nemenej dôležité je podľa účastníkov stretnutia zdieľanie vedomostí, vyhľadávanie a digitalizácia miestnych zbierok a zapájanie mládeže prostredníctvom digitálnych technológií (sociálne médiá, flashmoby), aby slovenský folklór nezostal len v archívoch. Na záver sa dohodli, že sa budú pravidelne každý rok stretávať, aby spoločne, na odbornej úrovni, diskutovali o problémoch a zabezpečili budúcnosť slovenskej tanečnej kultúry v Maďarsku.

(ik)

Foto: autorka