Zmaďarizované Uhorsko prežívalo na jeseň 1918 posledné chvíle pred zánikom. Preto pre vedúcich maďarských predstaviteľov uhorského štátu začali byť zaujímaví aj dovtedy prehliadaní Slováci. Dokonca sa pýtali na ich mienku. Vtedy sa stal aj tento príbeh.

V októbri 1918 sa v kuloároch uhorského parlamentu stretol jediný aktívny slovenský poslanec Ferdiš Juriga s ministerským predsedom Wekerlem. Ferdiš Juriga bol katolícky kňaz, pôsobiaci vo Vajnoroch pri Bratislave a svojrázny, skutočne ľudový politik. Pôsobil v uhorskom parlamente už od roku 1906. Odsedel si za poburovanie dva roky vo väzení vo Vacove. Šándor Wekerle a Juriga sa dali v parlamente do reči. Ministerský predseda, podľa pamätníkov typickým lišiackym prístupom – okľukou – chcel vyzvedieť stanovisko Slovákov k budúcnosti Uhorska. Začal: Vraj Slováci majú málo modlitebných knižiek, na čo Juriga odvetil, že ich majú dosť, až primnoho. Wekerle „zvýšil ponuku“, vie, že majú preložené Sväté Písmo, ale nedostáva sa im prostriedkov na jeho vydanie a vláda ochotne pomôže.

Až potom prešli na politické otázky. Predovšetkým na riešenie postavenia Slovákov v Uhorsku. Ministerský predseda sa vyjadril, že vláda by dala Slovákom niečo také ako majú Chorváti. Juriga kontroval: „To sa zdá už prekonaným stanoviskom, vecou zastaralou, nedostačujúcou“. Tieto slová Wekerleho vyviedli z miery a ostro sa ohradil: „Keby náš rozhovor nebol čisto súkromným, hneď by som vás dal zavrieť pre toto vyjadrenie, lebo je to číra vlastizrada“. A rozišli sa. O pár dní sa rozišli i Slováci s Maďarmi.

Slovenskí politici (a nielen Juriga) považovali ponuku „niečo také ako majú Chorváti“ len za návnadu, ktorú Wekerle nemyslel vážne, čo potvrdili aj jeho reči povedané na sneme a následne aj činy. Dobre vedeli, že maďarizácia tvrdo postihuje i autonómne Chorvátsko. Chorvátsky snem rozpustili, kedy sa maďarskej vláde zachcelo.

Wekerle len sľuboval niečo také, aj to nie oficiálne...

Jozef Schwarz